Guláš z turula
Krzysztof Varga
Krzysztof Varga má otca Maďara a matku Poľku. Narodil sa roku 1968 vo Varšave, v Poľsku žije a po poľsky píše – je popredným predstaviteľom literárnej generácie, ktorá sa prihlásila o slovo po prevrate z roku 1989. Vydal niekoľko prozaických a esejistických kníh (Chlapci neplačú, Smrteľnosť, Tequilla, Náhrobok z terazza, Bildungsroman), ktoré boli vysoko ocenené. Čerpajú námety z poľského prostredia a sú časťou poľskej literatúry. Varga však v sebe nesie aj genetické a duchovné príbuzenstvo s maďarstvom – je teda akoby rozpoltený. Výrazom tejto rozpoltenosti je aj esejistická knižka Guláš z Turula. Maďarská polovica autora vnáša do esejí prvok sympatií k Maďarom a maďarstvu, jeho nemaďarská polovica mu zase umožňuje kritický odstup a väčšiu objektivitu v úvahách o maďarských dejinách, o maďarskom národnom charaktere, historických traumách a ich súčasných nostalgických, ale niekedy aj agresívnych prejavoch. Vargova knižka esejí Maďarov ani nezvelebuje, ani nezatracuje – pokúša sa ich chápať. A vzájomné pochopenie je prvým krokom k tolerancii. Eseje sú výborne napísané, čítajú sa na jeden dúšok. V kladoch a záporoch Maďarov spoznávame aj sami seba Prvé vydanie... celý text
Literatura světová
Vydáno: 2010 , Kalligram (SK)Originální název:
Gulasz z turula, 2008
více info...
Přidat komentář
Maďarsko očima novináře, který vyrostl v Polsku, ale z otcovy strany je poloviční Maďar a prožil tam část dětství. Jelikož to mám stejně, tato kniha je pro mě srdeční záležitost, protože s nadhledem a něhou popisuje Maďarsko, jaké opravdu je. Píše o národu zbloudilém z asijských stepí do Karpatské kotliny, osamoceném jazykem i mentalitou, utopeném v melancholii s jedním z největších počtů sebevražd. O atmosféře tamních domácností s tloustnoucími ženami, zádumčivými muži a těžkými pokrmy bublajícími na sporáku, po jejichž pozření člověka zaplaví smutek a pocit, že „vše smysluplné se už v mém životě odehrálo a že už na mne nečeká žádný vzletný cíl, žádná radost, a ze všeho nejméně štěstí“. Propojení jídla a melancholie geniálně vystihuje scéna z restaurace ve filmu Sindibád (1971), v níž se prolíná debužírování tradičních pokrmů a rozprávění dvou mužů nad jejich životy. „Maďarsko je bitevní pole, na němž svádí boj turul s nostalgickým smogem,“ píše autor o maďarské tendenci vzývat bájného národního ptáka a slavnou minulost, ale se zvláštním akcentem na porážky a mučedníky, jimž je zasvěcena většina soch a památníků. Kniha je plná postřehů o dějinách, jídle, filmech, hudebních šlágrech i místech, která stojí za to navštívit (třeba vinařská oblast Villány). Kdo ale chce Maďarsko s nádechem nostalgie ještě zažít, ať si raději pospíší, protože třeba Budapešť se za poslední roky změnila k nepoznání. (10/10)
Netradiční esej, knižní road movie..
Hlavním motivem je návrat do krajiny dětství a mládí, která autor od osmdesátých let trávil občasnými návštěvami Budapešti a putováním po klíčových místech Maďarska. Autor je po otci Maďar, po matce Polák.
Torul= bájný pták, kříženec orla s husou, který.má pomníky po celém Maďarsku.
(2010)
Veľmi sa mi páči myšlienka tej melanchólie, lebo sa dá aplikovať v podstate takmer na čokoľvek a kohokoľvek :-)
Knížka o tom, jak i národní povaha se odráží v národní kuchyni, jakož i místech, která se pomalu ztrácejí nejen z mapy Budapeště a z Maďarska---zkrátka dobře promaštěný a ochucený cestopis do země, kterou známe docela málo...
Kniha esejí publicistu poľsko-maďarského pôvodu umožňuje nahliadnuť do maďarskej duše, precítiť maďarský národný charakter. Obsahuje mnoho zaujímavých reálií, či už sú to miesta ako Szoborpark pri Budapešti, kde sú odložené odsunuté komunistické pamätníky z mesta, alebo maďarské kultové filmy alebo priblíženie maďarského výkladu dejín (Arpád a "Obsadenie vlasti", Trianon, druhá svetová vojna...). Obsahovo bola kniha hodnotná a dobre sa čítala, často som však mala pocit, že autor je k Maďarsku a Maďarom príliš kritický, až pohŕdavý. Preklad bol veľmi zlý, redakcia odfláknutá, príliš veľa chýb v texte, úplná neznalosť historických postáv, ktorých mená poslovenčujeme (Gyorgy Dózsa vs. Juraj Dóža).
Nedávno som čítala knihu Gottland od Szczygiela. To je ten Poliak, ktorý má rád Česko.
Krzysztof Varga zase píše o Maďarsku, ale z neho som mala pocit, že on tých Maďarov až tak nemusí. Respektíve, pozerá sa na nich bez ružových okuliarov, priam orlím, či jastrabím drobnohľadom (a možno by som mohla napísať, že turulím?! ) :) Neviem, či jeho pocity pramenia z toho, že je polovičným Maďarom, ale poukazuje na melanchólie, večný smútok a večné boliestky tohto národa od Trianonu až po "honfoglalás" (obsadenie Pannónie hunskými kmeňmi) a mnoho ďalších. Autor jednotlivé kapitoly tejto útlučkej knihy pomenoval po maďarských známych politikoch a ich najznámejších národných jedál. Veľa vecí trafil presne, a jeho ostrovtipu fakt nič neuniklo. Na druhú stranu občas je autorovo typizovanie maďarskej figúrky až príliš zjednodušené. Môj večný problém - nie sme len čiernobieli, a takisto ani jeden národ nie je úplne jednoliaty, a sú, a musia tam byť rôzne kategórie ľudí. Takisto, maďarský národ nie je národom samovrahov, aj keď sa tam zabilo zopár celebrít a aj bežných ľudí po Szomorú vasárnap. A ešte takisto, nie každý mladý maďarský človiečik pije a chľastá... Kniha bola pre mňa zároveň aj krásnou výpoveďou toho, kam sa tento národ posunul od jej roku vydania (2008), a ako sa to všetko premietlo do súčasnej politiky a fungovania tohto štátu, a jeho vyhláseniach a tendenciách...
Ešte malá výtka voči prekladu a redakcii - v slovenskom preklade mohla prebehnúť väčšia kontrola. Boli tam chyby, zle preložené pojmy, a podobne. Napriek tomu obohacujúci dokument o našich južných susedoch.