Hájnikova žena
Pavol Országh Hviezdoslav (p)
V čase tohto vydania nemá ďaleko od stých narodenín (1886), no vždy je ešte mladistvá a svieža, ba možno na nej objavovať nové pôvaby a krásy. Zasadená do nepriehľadných hôr, do sveta čistých mravov a pevných zásad svedčí i dnes o zdraví a sile pracovitého ľudu, ktorý vie odrážať zákerné útoky zhubnej a spupnej vrstvy odcudzenej a odcudzujúcej pospolitému človeku i právo na život. Jej zrod padá do mimoriadne ťažkých pomerov, brzdiacich duchovný i spoločensko-hospodársky rozvoj slovenského národa. „Žiaľbohu, u nás pustne, hynie napospol všetko, “ hovorí Hviezdoslav v Hájnikovej žene. Hynie predovšetkým a neodvratne „kedysi pyšný rodostrom": hýriaca šľachta, šíriaca skazu ďalej do okolia. I keď stav obyčajného ľudu tiež nie je nijako radostný a sám ľud nie je celkom bez viny na svojej biede, básnik verí v jeho zdravé korene i zdarné rastenie a napredovanie, pre ktoré nepotrebuje ani pomoci „vyššieho stavu", ale iba púhe nehatenie vo svojej púti. Od prvých stránok tohto diela badať protiklad medzi ľudovým a panským svetom i so stupňujúcimi sa náznakmi osudovej zrážky a porážky jedného z nich. ... O Hviezdoslavovom jazyku hovorí Škultéty, že hoci má byť iba nástrojom umenia, už sám je umením... I vďaka tomuto umeniu je Hájnikova žena, napriek blížiacej sa storočnici, stále mladá, pôvabná a bude takou ďalej. Veď práve v nej slovenčina dosiahla jeden z vrcholných svojich triumfov... V takejto rytmicky plynúcej rieke sa zrkadlí navždy: ťažký a krásny i napokon víťazný národný život. Viliam Turčány... celý text
Přidat komentář
Pozdravujem vás lesy hory - z tej duše pozdravujem vás !!!! úžasný pozdrav z tejto veršovanej drámy - zo začiatku -ma vždy napadne keď prídem alebo vidím horu,les...ináč ťažké čítanie - ale krásne.Poézia v priamom prenose asi sa nedá čítať rýchlo ani naraz ale tú dušu tú zasiahne...moju zasiahla.Pozdravujem Vás pán Hviezdoslav .
Dovolím si tvrdiť, že toto je najväčšie dielo slovenskej literatúry aké kedy uzrelo svetlo sveta - teda aspoň z tých, čo mi prešli pod rukami.
Ak si aj odmyslíme obsah a pozrieme sa vyslovene len na spôsob akým to bolo napísané, tak úroveň sofistikovanosti veršov, hĺbka pochopenia jazyka a čo z neho dokázal vyťažiť, to široko - ďaleko jednoducho nemá konkurenciu. V tomto smere sa dá porovnávať s tým najlepším od Shakespeara, resp. Goethe-a.
Oproti však napr. Shakespearovi, ktorý popri intelektuálnej dokonalosti posobí emociálne dosť sucho, toto veľ-dielo prekypuje citom - človek sa chvíľami cíti ako u babičky, v prítomnosti milujúcej bytosti.
A tieto dva aspekty, perfektne skĺbené, tvoria dohromady učinený balzam na dušu.
Spočiatku sa môže použitie vysoko sofistikovaného štýlu na opis obyčajných, primitívnych vecí, javiť ako jeho prznenie. Ako si však človek naň zvykne, zistí, že práve tento postup vnáša do textu ono čaro ...
Dobre ste to Pavol napísal, z tej duše pozdravujem Vás!
Sládkovič ma nebavil, ale toto bolo super. Slovenčina mi vždy prišla ako trochu chudobnejší jazyk oproti češtine alebo angličtine, no Hviezdoslavova verzia je úchvatná, bohatá, je to taký slovenský James Joyce. Dielo má prepracované metafory ktoré skĺbujú realistický dej s opismi prírody a ľudovými popevkami. Pieseň o tom ako chceli neúspešne "zoťať horu" teda, pozotínať stromy v hore, predchádza neúspešnú snahu Artuša zviesť Hanku. Poľovnícke piesne predchádzajú zákernému zvádzaniu Hanky, poľovaniu na ňu. Vďaka tejto knihe budem nabudúce pozornejšie sledovať texty ľudoviek, lebo si teraz uvedomujem, že za ich textom sa môže ukrývať realistický a dospelý príbeh (tu: pokus o znásilnenie a vražda).
PS: knihu som čítal prvý krát ako 31 ročný. Aj to som musel mať neustále otvorený internetový slovník pravopisu a vyhľadávať význam slov pomaly na každej stránke. Neviem si predstaviť ako by som ju chápal pred piatimi rokmi, nieto ešte ako stredoškolák. Povinné čítanie podľa mňa len znechucuje vzťah mladých ľudí k literatúre.
Povinné čítanie, ktoré som narozdiel od mnohých iných mal celkom rád a tuším ešte aj dnes sa mi povaľuje doma vydanie Hájnikovej ženy z dôb dávno minulých.
Na Hájnikovu ženu si dobře pamatuji i po dvaceti letech. Když jsem si vytáhl u maturity otázku "slovenská literatura", neopomněl jsem se pochlubit právě touto knihou. A byl to zásah do černého, náš skvělý učitel češtiny (profesor Slavík, teď už se na nás dívá shora) byl neobyčejně potěšen, že se najde student, který přečetl něco ze slovenské poezie - a přitom je to velmi dobré - povinná literatura v sobě nezřídka skýtala krásné věci.
Povinné čítanie, ktoré bolo pre mnohých utrpením, ale mne nikdy nevadilo. Lyricko epická báseň o tragickom príbehu Miška a Hanky, ktorú už dnes málokto prečíta. Je to škoda, pretože Hviezdoslav si právom zaslúži pozornosť, ako jedna z mála osobností slovenskej literatúry.
Štítky knihy
hájovny, hájenkyAutorovy další knížky
1952 | Krvavé sonety |
1980 | Ežo Vlkolinský |
2006 | Hájnikova žena / Krvavé sonety |
1954 | Gábor Vlkolinský |
1909 | Herodes a Herodias |
Keď som sa ponorila do čítania "Hájnikovej ženy", okamžite ma uchvátila atmosféra slovenského vidieka, ktorú autor majstrovsky vykresľuje. Hviezdoslav sa snaží preniknúť do psychológie postáv, a to sa mu naozaj podarilo. Hlavná postava, hájnikova žena, je silná a odhodlaná žena, ktorá sa nebojí postaviť za svoje presvedčenie a chránit to, čo je jej drahé.
Dielo sa zaoberá témami lásky, vernosti, ale aj zrade a morálneho rozporu. Počas čítania som sa často zamýšľala nad nezvyčajnými morálnymi dilemami, ktorým postavy čelili. Hviezdoslav dokázal skvele preniesť emócie na čitateľa, a preto som sa cítila ako súčasť deja.
Jazyk, ktorým autor píše, je nádherne poetický a plný obrazov. Každé slovo je starostlivo zvolené, čo dielo obohacuje o hlboké myšlienky.
Odporúčam "Hájnikovú ženu" každému, kto si chce užiť kvalitnú slovenskú literatúru a zamyslieť sa nad otázkami, ktoré sú aktuálne aj v súčasnosti. Toto dielo mi zostalo v pamäti a určite sa k nemu niekedy vrátim.