Happyendy

Jaroslava Blažková ma odrovnala aktuálnosťou a nadčasovosťou svojej knihy Nylonový mesiac a tak som hneď mädlila ruky na jej nejaké ďalšie dielo.
Kniha Happyendy nás posúva o 44 rokov neskôr od vydania Mesiaca, a máme tu oveľa vyzretejšiu autorku, ktorá už píše z exilu, z Kanady, ktorú už poznačili roky, materstvo, deti, cudzina, ale i chorý manžel, o ktorého sa sama stará. A práve o tom je kniha Happyendy, o starnutí, vnímaní krás sveta, aj napriek životným skúsenostiam a skúškam. Ale i o potrebe písať, a takto zvládnuť ťažšie a krušnejšie časy.
Dielo je to útlučké, písané epištolárnou formou pravdepodobne fiktívnej kamarátke, ktorej sa autorka žaluje na susedov, ale vracia sa i do svojich spomienok na Bratislavu. Osobne ma zahrialo pri srdci, keď písala o istej ulici, a ja som si hovorila, veď tam býval Julo Satinský, a následne ho pár viet spomenula aj jeho osobnosť a ku ktorému jej hrdinovi ju inšpiroval. Teraz sa už len dostať k jej ďalšej kniha Jahniatko a grandi. Žiaľ, v ČR je v antikvariátoch len český preklad, a ja by som tak rada čítala ten slovenský... Odporúčam!

Písanie Jaroslavy Blažkovej je založené na zúročení bystrých postrehov. Vie z nich vybrúsiť vetu-klenot, často ho však len nájde ležať na ulici po tom, čo sme všetci prešli nevšímavo okolo, zodvihne a opráši: „Cigánka tam predávala voňavé huby špičky a zaúčala mladú: ,Nehádž! Nehádž! Pomaly syp, nech panyčky viďá, jak váha pracuje!´ (...) Aj tú vetu som si odviezla cez oceán ako šperk.“