Hind svarádž: Indická samospráva

Pôvodná kniha Mohandása Karamčanda Gánhího z roku 1933, je prejavom Gándhího „podivínstva“, teda z našej európskej perspektívy. V úvode varuje, že ak pozorný čitateľ nájde v jeho knihách a tézach nejaké rozpory, má sa riadiť tými poslednými, lebo ako uvádza, na ceste Pravdy sa musel vzdať množstva predstáv a kvôli tomu sa naučil mnohému novému.

Už z názvu vyplýva, že Gándhí v knihe propaguje svarádž, teda samosprávu Indie, hoci, ako sám uvádza vie, že tej nie je India schopná. Ako píše, jeho podoba svarádž je striktná, vychádzajúca z účelu pravdy, sám sa jej však dopúšťal len v časti svojho života, preto žiada autora aby sa zameral na to čo má byť a nie na to čo je, lebo súčasťou svarádž je aj satjágraha, teda cesta nenásilia, ktorá si vyžaduje, veľkú striktnosť, sebakontrolu a žiadne tajnosti.

Kniha je rozdelená do viacerých tematických okruhov, a je písaná vo forme plynulého rozhovoru medzi Gándhím a fiktívnym dotazujúcim ( čitateľ – redaktor ).

Už v úvode knihy napomína redaktor čitateľa, že je veľmi netrpezlivý, a že ani strom nevyrastie za jeden deň. Trpezlivosť je jedným zo základných predpokladov Indickej samosprávy. Gándhí ďalej podtrhuje, že ak chce byť India samosprávna, tak nesiem pamätať na to dobré čo dostala od Angličanov a musí mať aj úctu ku svojim predkom a musia byť veľkorysí a neodmietať iné myšlienky. Gándhí, teda redaktor sa snaží premeniť netrpezlivého čitateľa pomocou trpezlivého odstraňovania predsudkov. Redaktor sa snažil ďalej presvedčiť že činnosť Kongresu, nebola zbytočná hoci sa výsledky nedostavovali, dôvodil tým, že ani zasiate semienko nevidno, iba strom, ktorý z neho vzíde a preto odmietal viniť Kongres z nedbanlivej práce. Povinnosťou Indov je konať dobro, i keď to sa hýbe slimačím tempom. Tí, ktorí konajú dobro sú nesebecký, nenáhlivý a poznajúci, že na nájdenie dobra je potrebné množstvo času. Pri týchto slovách paradoxne odmietal železnicu ako strojca pokroku. Lebo v zrýchľovaní, ako takom, nevidel účel.

Čitateľ ďalej nabáda redaktora aby sa vyjadril k veci posvätných kráv, ktoré moslimovia jedia a teda prestupujú zákony Indov. Redaktor sa pýta, že ak sú teda kravy také posvätné, tak prečo za ne Indovia nepoložia život radšej ako za život brata Mohamedána. Redaktor odmieta tvrdenia, že za ochranu posvätných kráv je nutné ubližovať Moslimom, lebo to je v rozpore s nenásilím. Pýta sa ako môžeme ochrániť život tak že budeme život brať inému tvorovi ? Muž nenásilia môže jedine prosiť Moslimského brata, aby rešpektoval jeho vieru a príkazy, to je všetko čo je povinný urobiť.

Pri právnikoch redaktor tvrdí, že aj právnici sú ľudia a teda je v nich niečo dobrého. No netreba zabúdať, že vždy keď urobí právnik nejaký dobrý skutok, tak je to skôr zásluhou jeho osobných kvalít, no nie z titulu jeho povolania. Ďalej dodáva, že táto profesia učí človeka k amorálnosti. Remeslo ich núti podporovať spory, namiesto ich potláčania. Pýta sa, že prečo chcú vyššie odmeny ako pracujúci, prečo majú vyššie požiadavky a v čom by mali byť pre krajinu prospešnejší. Nazdával sa, že práve Angličania museli zaviesť súdy, aby ovládli Indiu, lebo súdy nevznikli na ochranu ľudu, ale na presadenie vôle mocnejšieho. Vedľajším účinkom bolo, že ľudia sa stali zbabelšími a svoje spory prestali riešiť samy a radšej sa obrátili na tretiu osobu, akoby ona mohla za ich peniaze vyniesť spravodlivý rozsudok.

Redaktor - Gándhí, je však kritický aj k tým, čo tvrdia že civilizácia je to čo priniesli Angličania do Indie. Kontruje, že „byť civilizovaný znamená jednať podľa mravných zásad, ktoré nám ukazujú cestu k povinnosti. Konať povinnosti znamená to isté čo dodržiavať morálku.“ A ďalej, že: „skutočná pravda musí plynúť z povinnosti.“

Pri svarádži, tvrdil, že kto chce samosprávnu Indiu, musí sa v prvom rade dokázať postarať sám o sebe, lebo topiaci sa nezachráni nikoho. Základom oslobodenia celku je oslobodenie každého jedného jednotlivca. Tu prízvukoval, že bez odvahy a mužnosti nie je možné dosiahnuť pasívny odpor, ktorý si vyžaduje obrovskú dávku občianskej statočnosti. Jej nasledovní, by sa mal podľa redaktora, vzdať pohlavnej túžby, prijať chudobu (ochota prísť o všetky peniaze len aby sa nemusel vzdať pasívneho odporu), nasledovať pravdu a budovať svoju neohrozenosť (hovoriť pravdu za každých okolností) pre blaho iných.

„Pasívny odpor je meč ostrý na oboch stranách. Môžete ho použiť kdekoľvek lebo prináša požehnanie tomu kto mu vládne, i tomu proti komu je použitý. Prináša ohromujúce výsledky, bez preliatia jedinej kvapky krvi. Nikdy nezhrdzavie, nikto ho nemôže ukradnúť. Jeho zástancov nič neohrozí. Meč pasívneho odporu nepotrebuje pošvu. Divím sa, že niečo také môže byť považované za zbraň slabých.“

Samotná kniha, je veľmi pútavá a jednoduchá, ukazuje nám Veľkého Ducha, ktorým Gándhí naozaj bol. Hoci je kniha určená pre jednoduchšie indické masy, jej štýl je natoľko pôvabný že musí zaujať aj hociktorého erudovaného intelektuála. Nenásilie, trpezlivosť, pravda, tieto večné princípy Gándhí ukazuje v ich prirodzenej kráse.