Hodnota člověka: Filosoficko-politické eseje

Útla knižka rakúskeho filozofa svetového formátu a myslím, že aj historického významu v sebe zahrňuje 10 samostatných esejí, na pomerne rôznorodú problematiku, ktorá však v zásade nenadväzuje. Na druhej strane však poskytuje prienik do spôsobu myslenia a postojov autora. Najférovejší preto bude prístup opisu každej eseje samostatne.



Přemítáni o začínaní: Pri úvahách o začiatku Liessmann polemizuje o modernizme a posadnutosti novými začiatkami či už v technológiách alebo vede, móde. Tvrdí, že začiatok, má neopísateľné kúzlo, ktoré v sebe obsahuje poznanie minulosti čo je známkou moci a kontroly a tú ma človek rád. Ďalej polemizuje o okamihu začiatku. Pýta sa kedy nastáva počiatok. Kedy začal Mozart komponovať, Goethe básniť, Raffael maľovať? Na podklade umenia tvrdí, že to či niečo začalo vieme posúdiť až keď sa niečo stalo. V súvislosti s technológiami poukazuje na Hannah Arendt, nový začiatok a tým i možnosť novoty je vysoko nepravdepodobný. Inovácii a iniciatíve sa nemožno naučiť ani vycvičiť. Sú výrazom conditio humana a výrazom slobody jednotlivca. Keby to tak nebolo nikdy by k počiatkom nedošlo. Jednalo by sa o stály priebeh obyčajnosti.



O duchu duchovních věd: Sám autor sa podrobnejšie venuje Hegelovi a podstate humanitných odborov. Liessmann tvrdí, že podstata humanitných vied spočíval v možnostiach racionality. Na prírodných vedách je urážlivá ich perfektnosť, exaktnosť, efektivita. Humanitné vedy teda viac vypovedajú o štruktúre a povahe človeka, kým prírodné o povahe prírody. K tomu je nevyhnutná sloboda, ktorá sa vymyká akémukoľvek plánovaniu, riadeniu či kontrole. Sloboda humanitných vied musí byť absolútna. Úlohou humanitných vied nie je v relevancií pre prax či kultúru, majú význam sami o sebe. „Jak úžasné jsou ony bytosti: vysvětlí co vysvětlit se nedá i nenapsané umí přečíst, zmatek zvládnou tak, že sej im poddá Tmou večnou cesty umí nalézti.“



O pravdě a lži: Tu si Liessmann kladie otázku z Platónovho dialógu Hippias Menší, kedy sa Sokrates pýta: „Pokladáš klamárov za neschopných niečo robiť práve tak ako sú chorý, či za schopné niečo robiť?“ Ďalej prechádza k Augustínovy, ktorý chápal klamanie ako nesúlad s tým, čo má človek v srdci a tým čo dáva najavo. Nakoniec dochádza k poznaniu že aj motivácia je vlastne lož, snažiaca sa zmocniť mysle motivovaného. Schopenhauer zase tvrdil, že klamanie nie je nič iné ako tvrdiť niekomu to čo sám chce počuť resp. čo si sám myslí. Tým sa dostáva k povahe lži a teda, že sa snaží votrieť do mysle každého z nás aby nás, ten kto nás klame, ovládol a podriadil svojej vôli.

Liessmann v závere konštatuje, že „je to pravda, čo dáva lži jej vzrušujúcu ostrosť ...a...bez pravdy by bola lož bez chuti, pretože by bola nakoniec neprehliadnuteľná. Svet by bol práve taký ako je ona.“



O hranicích a jejich překračování: V tejto časti sa Liessmann snaží vykresliť hranice umenia a gýča. V úvode popisuje hranicu ani niečo „čisté“. Ako snahu človeka zjednodušiť si realitu tým, že si vytvára hranice. Hranice so svojimi početnými úlohami však nemajú slúžiť diskriminácií ale len k oddeleniu. „Stolička nie je diskriminovaná, keď sa konštatuje, že nie je stôl. Kategoriálne hranice neznamenajú hodnotenia.“ V oblasti umenia sa pristavuje k problému gýču, ktorý sa stal sám predmetom umenia, ktorého mal byť pôvodne negáciou. Autor tvrdí, že prekračovanie hraníc umenia patrí k tvorivosti, zvedavosti, a túžbe skúmania a pod. ale má význam len za predpokladu že pôvodné hranice zostali zachované. Taktiež tvrdí, že je nevyhnutné vedieť „kde a kedy hranice stanovovať...ako a prečo ich prekračovať a hlavne ako s nimi zaobchádzať.“



Na hranicích lidského: Centrálna esej, ktorá dala meno zbierke sa zaoberá je svojim obsahom mimoriadne inšpirujúca a prekvapivá. Od roku 2004 teda pred krízou vznikol a v spoločnosti sa prekvapivo uchytil pojem „ľudský kapitál“. Na jednej strane predstavuje uvedený zvrat hodnotenie „efektivity“ jednotlivca a na druhej aj určité morálne hodnotenie človeka v súčasnej spoločnosti. Človek – Ekonomický statok. Dôvod prečo sa pojem pomerne dobre uchytil je aj určitá zmena spoločnosti, kedy je hlavným hodnotiacim kritériom charakteru či osobnosti je jeho trhová atraktivita. Liessmann pripomína, že pre Hobbesa je hodnotou človeka ekvivalent, ktorý sme ochotný dať za využitie jeho moci. A táto môže byť rozdielna. Z nemčiny vychádza aj slovo „preis“ ktoré charakterizuje hodnotu ako slávu či uznanie, neskôr kúpnu cenu.

Na druhej strane, dôstojnosť človeka vychádza zo slobody na nezávislosti. Sloboda a nezávislosť v ekonomickom svete znamená, nebyť na niekom odkázaný, čo v dnešnom svete „working poor“ predstavuje neriešený problém. Aj súčasné problémy bioetiky (vynosenie dieťaťa rodičkou za fin. odmenu, finančné orientované transplantácie a pod.) podporujú dodnes nezodpovedané otázky dôstojnosti pri rôznych formách ekonomického útlaku (prostitúcia a pod.) Má spoločnosť a priori právo zasahovať do oblasti slobodnej voľby človeka? A ak nie, má tolerovať ekonomické otrokárstvo či finančné mrzačenie?

Odpoveď na tieto otázky nie sú v dohľadne. Ale učia nás to, že ak sami seba berieme ako ekonomický statok, oberáme sa o svoju dôstojnosť. Dôstojnosťou sa v Kantovom ponímaní chápe osoba bez biologickej príslušnosti v ktorej je spätá sloboda s rozumom.


V konečnom dôsledku však pre osoby, ktoré sa rozhodli podriadiť pravidlám trhu, nezostáva až tak veľa. Ekonómia nás učí, že statky nemajú stálu cenu, a tá je limitovaná ponukou a dopytom. Človek získa takú cenu, akú bude mať pre iných na dosiahnutie ich cieľov, čo sa však môže aj u tej istej osoby a okolností značne odlišovať.

Liessman ďalej tvrdí, že dôstojnosť nie je index a nemáme ju ani napísanú na čele. Dôstojnosťou je to, o čo sa musíme usilovať a zároveň presadzovať. Dôstojnosť je nárok, ktorý si uplatňujú slabý a tí, ... viac na http://oprave.blogspot.com/