Hranice práva a tolerance

Podtitul Úvahy o liberálnosti a právnom státě v postmodení situaci. Publikácia z roku 1997, právnika zameraného na právnu filozofiu a teóriu, ktorá sa mi dostala do rúk pojednáva o hraniciach, hraniciach ktoré sú medzi právom, toleranciou a samotnou spoločnosťou.

Úvod knihy je venovaný filozofickému náhľadu na postmodernú situáciu, ktorú podľa filozofov 20. st. možno chápať ako transformáciu morálky zo sveta fundamentality do sveta reality. Morálka nie je viazaná na ideu dobra, je omnoho tekutejšia. Celej spoločnosti chýba cieľ a základ, už nie je formovaná filozofmi ale ako hovorí McIntyre právnici. Morálka je len akási rétorická disciplína ktorá neformuje základné premisy spoločnosti. Přibáň tvrdí že „nevyhnutnou podmienkou každej liberálnej spoločnosti je názorová i slovníková pluralita, ale predovšetkým neustále oživovanie vedomia, že iný sú iný než ja a preto ich názory a prejavy majú z hľadiska verejného sveta politiky rovnaký a rovný význam...liberálna postmoderna rešpektuje právo na odlišnosť a inakosť a je úzko spätá s princípom tolerancie a úcty k druhému.“

Moderné občianske revolúcie neboli podľa Přibáňa zapríčinené túžbou po demokracií ale po republikanizme. Ich hlavný cieľ nebola vláda ľudu ( vo francúzštine známi až v roku 1794 teda 5 rokov po slávnej Francúzskej revolúcií) ale oslobodenie človeka a stanovenie hraníc verejného priestoru a politickej slobody.

Súčasný liberálny štát síce odsunul morálku do oblasti súkromného života, no príklon k racionalite nenastal. Spôsobil to najmä historický krach pokusov o vlády rozumu a sociálneho inžinierstva. Samotné právo pôsobilo ako neutralizátor v oblasti spoločenských, politických, ekonomických konfliktov prostredníctvom nadradených noriem, čím právo poskytlo spoločnosti pravidelnosť, istotu a predvídavosť. V súčasnosti však predstavuje autonómia práva a jeho zvrchovanosť k určitým morálnym princípom dneška. Práve táto morálka, teda formálna legalita a autonómia práva sú tiež nevyhnutnou podmienkou právneho štátu a slobodnej spoločnosti. Teda vzťah medzi extra legálnymi systémami a formálnym systémom pozitívneho práva preto možno chápať ako vzťah vzájomného podmienenia a určitý cyklický pohyb. Práve tento vzťah umožnil presadenie princípov tolerancie a úcty k druhému, ktoré možno považovať za liberálne požiadavky spoločnosti.

Přibáň odmieta kresťanskú axiómu: „čo nechceš aby iný robili tebe, nerob ty im“ z dôvodu že nie je za každej situácie schopná brániť slabších pred svojvôľou silnejších. Tento korektív nahradzuje korektívom tolerancie a úcty k druhému. Tie nie sú viazané na predpoklady rozumnosti a obecnú mravnosť, a sám sa stáva novou obecnou mravnosťou.

V otázkach legitimity autor hodnotí, že postmoderná situácia vytvorila zaujímavý konštrukt. Štátna moc pochádza od občanov, ktorý ju prepožičali štátnym inštitúciám. Tie ale žijú akýmsi vlastným životom, čo vytvára zdanie odcudzenia medzi občanmi a verejnými inštitúciami. „ Ľud ako metafyzicky nadradený pojem sa v postmoderne „rozplynul“ a spolu s ním aj obecná vôľa. Avšak princíp zvrchovanosti ľudu stále existuje vo forme faktických mechanizmov fungovanie a konštitúcie štátnej moci.“

Přibáň tvrdí, že princíp tolerancie a úcty k Druhému umožňuje narušenie uzavretosti právnych predpisov a vniesť do nich zmysel napätia medzi právom a spravodlivosťou, tým, že bude stále vnášať pochybnosť o hraniciach pravidiel a predpisov. Na druhej strane pozitívne právo bráni tomu aby sa z politického života stal priestor bezbrehého moralizovania. To nás núti oddať sa znovu Celsusovej myšlienke, že právo je umenie dobrého a spravodlivého.