Jindřich VIII.

04.01.2023

Čekala jsem, že se s tím budu trochu prát. Ale ejhle, žádný problém. Dokonce jsem si dokázala představit i scény na tom jevišti. A v překladu pana Hilského to nemá chybu. Vážně skvělé čtení.

11.03.2022

Pri čítaní Henricha VIII som sa v myšlienkach neustále vracal k Boltovmu Človeku do každého počasia (hra je o spore medzi Thomasom Morom a Henrichom VIII). Jednak sa tam opäť a opäť ukazuje s akou úctou a potešením dokážu Briti narábať so svojou históriou a čerpať zo svojich koreňov, jednak však aj to, čo bohužiaľ v tejto Shakespearovej hre zaznieť nemohlo (kvôli propagande). Propaganda má u Shakespeara dve tváre. Tá prvá je kreatívna, kedy sa zúženie možností pričiní k vysokej kreativite a z historických postáv (John Oldcastle ako Falstaff, Richard III a pod.) vytvorí úchvatne magnetické charaktery a čitateľ potom Shakespearovi dokáže odpustiť aj tú najväčšiu zaujatosť. To sa obvykle deje v prípade, keď tieto postavy stoja na hranici medzi zloduchom a hrdinom a medzi komédiou a tragédiou. Pretože komédia stojí práve na tom, že postava musí byť horšia ako my, diváci a "démonizovanie" je tu aj vďaka tomu tak akosi prirodzene relativizované. Smiech skrátka oslobodzuje.

Žiaľ, druhá, horšia stránka Shakespearovej propagandy sa obvykle silnejšie prejavuje v tragédiách, prípadne tragikomédiách, kde naberá až podobu tendenčnej morality. Dobrým príkladom je Jana z Arku, ktorá sa v Henrichovi VI stáva neživotným charakterom. Henrich VIII zapadá presne do tohto typu hier, ktoré sa berú vážne, nevyvažuje ich komično a do toho sa adorujú, prípadne démonizujú historické postavy. Shakespeare tu už realitu neobohacuje, nerobí ju fascinujúcejšou a živšou než je sama o sebe, ale ju tu naopak splošťuje a robí z nej tézu. Táto hra je skrátka silne tendenčná, čo sa najviac ukazuje v adorácii Anny Boleynovej, arcibiskupa z Canterbury a do istej miery i Henricha VIII. Vrchol to dosahuje v "prorockej reči" nad kolískou malej Alžbety. Niežeby tá reč nebola pekná... Súčasne s tým akoby mizol aj Shakespearov slovný zápal, akoby tu nebolo cítiť jeho fascináciu postavami a témou. Absentujú tu skutočne zapamätateľné monológy, metafory a slovné hry.

Na druhej strane tu stále zostáva remeselná čistota a hra plná manipulácii a frakcií. Bolo to napínavé, ale napínavé skôr v zmysle odpočinkovej literatúry. Za mňa osobne teda jedna z tých najslabších Shakespearových hier, spolupracovníci mu to očividne len kazili (Henrich VI, 1. časť, Perikles, Timon).