K večnému mieru

K dielku o večnom miere by sa dalo napísať dosť, no z môjho pohľadu ide o pomerne krátke, i keď poučené čítanie na tému návrhu základnej osnovy federatívneho štátu. Zo samotných zásad ma naozaj veľmi zaujala zásada č. 4 a to „Pokud jde o vnejší státní záležitosti, nemají vznikat státní dluhy.“ Ktorá je zaujímavá a nadčasová i dnes.

Z názorov pána Kanta by sa dali usudzovať aj zaujímavé myšlienky a to že: politika ja aplikovaná právna náuka a morálka je teoretická právna náuka. Spor práva a morálky je teda sporom právnej praxe a právnej teórie, čo samozrejme vytvára veľké množstvo komplikácií na poli výkladu jednotlivých pojmov. Taktiež by sa dali usúdiť aj názory, že pre politického praktika je morálka len nepoužiteľná teória čo by svedčalo i dnešnej dobe. Táto forma machiavelizmu je prítomná i dnes.

Výrok: Podriaďovanie zásad účelu je veľmi nešťastná politika, ktorá marí naše snahy uviesť morálku a politiku v jedno. A teda do spoločného súladu.

Immanuel Kant nám taktiež pripomína aj vetu „fiat iustitia pereat mundus“ ktorá v nadnesenom význame znamená, nech zavládne spravodlivosť i keby mali zahynúť všetci lotri tohto sveta a pripomína nám našu povinnosť aktívneho boja za spravodlivý svet, a aj samotnú podstatu práva ako jediného priestoru v ktorom sa má oplatiť žiť.

Najvyššej štátnej moci sa v zásade nemá odporovať, ako tvrdí Kant, no táto neodporovateľná štátna moc by mala mať jednu dôležitú vlastnosť. A to musí byť schopná chrániť svojich adresátov, lebo ak stratí túto schopnosť stráca aj právo rozkazovať, čo je veľmi zaujímavá myšlienka. Štát má panstvo len tam, kam siaha jeho ochranná právomoc. Má byť teda v záujme štátu, má si to sám priať, aby dokázal uplatňovať vymožiteľnosť práva ak chce sám nariaďovať a udržať si vysoký legitimačný kredit.