Karpaty!
Ján Púček
Karpaty! Tu som! Alebo nie? Krajina detstva a dospievania. Osvojená, prežitá, opustená a znovu nájdená. Krásna. No pre každého iná. Hranice tejto krajiny nie sú pevné. Pohybujú sa niekde na pomedzí reality a sna. Stretávajú sa v nej deti, tuláci, pútnici, drevorubači, grófi, mnísi, vynálezcovia, letci, filozofi aj spisovatelia. A napokon i celkom obyčajní ľudia. V tejto knižke nájdete množstvo príbehov, pozorovaní, zápiskov i úvah. Históriu i dnešok. Skutočnosť i fikciu. Násilie i nehu. Dejiny Pálffyovcov aj kamióny plné kameňov. Kvitnúcu jar aj snehom podlomené stromy. A keď budete chcieť, poslúži vám ako sprievodca po Malých Karpatoch, vďaka ktorému sa zaručene kamsi zatúlate. Kamsi, kde vás to uchváti. Tým či oným spôsobom. Táto knižka ponúka zápis všedných dní prežitých uprostred nevšednej krajiny, v ktorej sa obyčajná prechádzka za dedinu mení na dobrodružstvo alebo na výlet do minulosti plný nečakaných súvislostí. Poďte sa s nami prejsť!... celý text
Přidat komentář
Karpaty: Smolenice, Nádaš (Trstín), Orešany... Malý kus sveta a predsa sa tu za pomerne krátke obdobie mihlo množstvo zaujimavých osudov. Od šlachtických rodov, cez nemeckých huncokárov až napríklad po budhistickeho mnícha z Vizovic, ktorý odišiel na Sri-Lanku. Vznikli tu a zanikli jednotlivé domčeky, sídla, ale aj celé osady, kde-tu ostali len schátrané ruiny, či kúsky lesnej železničky.
Svoje stopy zanechal ako nemecký, tak aj ruský front koncom II. svetovej vojny.
Nakoniec ostali len kríže, pomníky alebo fľaše od Coca-Coly.
Knihu veľmi pekne dopĺňajú ilustrácie Kristíny Mičovej.
"Jediné, na čo sa možno spoľahnúť, je sneh na hore Kurakeke"
Autorovy další knížky
| 2011 |  Haiku, haiečku,haiku zelený. Sedemnásťslabičná antológia |
| 2013 |  Okná do polí |
| 2022 | Karpaty! |
| 2012 | Kameň v kameni |
| 2018 | Med pamäti |
Ak poznáte Karpaty, po prečítaní tejto knihy ich budete poznať hlbšie, ak ich milujete, budete ich milovať vrúcnejšie. Ak ani jedno z toho, po tejto knihe ich budete túžiť spoznať a zamilovať si ich. Podľa mňa sú to najkrajšie hory (áno nech sa Liptáci smejú, sú to Hory, na Záhorí sa chodzí do Hor). Ján Púček vykonal podobnú anabázu ako ja len v opačnom garde, z Liptova do Karpát...takže rozumiem tomu mostu, ktorým sa pomenoval, a smelo som po ňom vykročil. Milujem Karpaty!