Když se práva berou vážně

Pre celistvé chápanie súčasného stavu poznania mechaniky právnych princípom, je nevyhnutné neopomenúť prácu angloamerického právneho teoretika Ronalda Dworkina. Dworkin prináša vlastný pohľad na svet právnych princípov a právnych pravidiel. Tento pohľad je možné skúmať len cez optiku anglo-amerického právneho systému, lebo práve z postavenia judikátov v anglo-americkom práve vychádza celá Dworkinova doktrína. Princíp chápe ako: „zvláštny druh štandardu, od právnych pravidiel odlišný...ktoré hrajú (právne princípy) kľúčovú rolu v argumentácií na podporu rozhodnutí o konkrétnych zákonných právach a povinnostiach.“[1] Uvedená koncepcia vychádza z tézy, že princípy sú prítomné v práve, v akejsi nadprávnej zóne, odkiaľ ich do oblasti práva transponujú, najčastejšie sudcovia, prostredníctvom sudcovskej tvorby práva. Dworkin delí kauzy na jednoduché (soft cases) a zložité prípady (hard cases). Práve hard cases, predstavuje okruh sporov ktoré nemožno vyriešiť za použitia bežných interpretačných metód v práve. Dworkin sa ďalej vyslovuje za ultimatívnosť výberu pri riešení kauzy využitím právnych princípov v prípade ich kolízie v zložitých prípadoch. Princíp právnej istoty a spravodlivosť sú absolútne princípy, a z nich sa vyvodzujú ďalšie právne pravidlá, ktoré v rôznej miere presadzujú verejnoprávne inštitúcie. Tu ale samozrejme narazíme na pôvodný problém kritérií výberu v ultimátnych kauzách, tak ako ich chápe Dworkin. Skutočná otázka znie. Ak v jednotlivom prípade existuje len jedna správna možnosť priznania práv a povinností subjektom, teda buď uplatnenie princípu právnej istoty alebo spravodlivosti, aké sú ich kritéria výberu? K riešeniu si Dworkin prizval imaginárnu postavu sudcu Herkulesa, ktorý predstavuje idol právnika, ktorý je znalý vo všetkých práva a povinností subjektov a celkovo je stelesnením práva v podobe človeka. Aj on sa však podľa Dworkina skôr alebo neskôr dostane s spomenutej otázke. Po jej nastolení musí riešiť „gravitačú silu“ jednotlivých právnych ustanovení a požiadaviek na právo. Sám musí hľadať, resp. vytvoriť konzistentnú štruktúru ktorá v zásade zahrňuje a vysvetľuje predošlé vnútorné rozpory a obsahuje aj inštitucionálnu stránku práva a rieši vzniknutú situáciu. Ako príklad môžeme uviesť kauzu Henningsen vz. Bloomfield Motors Inc. z roku 1960[2]. Pán Henningsen mal autohaváriu pri ktorej utrpel zranenia, pričom žiadal od výrobcu áut odškodnenie za svoje zranenia. V praxi neexistoval žiadny zákon. ktorý by zaväzoval výrobcu automobilov niesť zodpovednosť za ujmu súvisiacu s prevádzkou motorového vozidla. Samotná kúpna zmluva takúto zodpovednosť vylučovala. Pán Henningsen teda vychádzal z určitého morálneho práva. Súd v štáte New Jersey však vychádzal z povinnosti predchádzania škôd zo strany výrobcu motorových vozidiel a paradoxne priznal pánovi Henningsenovi právny nárok na náhradu vzniknutej škody. Súd tu nerešpektoval zásadu pacta sunt servanda, ktorej sa dovolávala spoločnosť Bloomfield Motors Inc., a ktorú môžeme chápať, ako argument s argumentom princípu právnej istoty strán. Odvolal sa na argument povinnosti predchádzať škodám, ktorá bola k pánovi Henningsenovi s normatívnom princípu spravodlivosti. Ani inštitúcie, v tomto prípade súd, nedisponoval dostatočným inštitucionálnym rámcom pre akceptovanie spomenutej argumentácie ( predošlé judikáty súdov).

V obdobných prípadoch ale musí sudca Herkules pristúpiť k určitému netradičnému podujatiu. Dworkin tvrdí,[3] že: „ak odpovie sudca na morálnu otázku kladne a domnieva sa, že osoba B ma po zvážení všetkého, morálne právo na remedúru, o ktorú sa súd usiluje, bude si myslieť že osoba B má aj právo zákonné. Potom má principiálny argument aby rozhodol v prospech osoby B, a principiálny argument, aby vyhlásil nové pravidlo, ktoré bude do budúcna hovoriť v prospech osôb ktoré budú v rovnakej situácií.“[4] Dworkin ďalej chápe právne princípy ako morálne normy, a ako takým, im priraďuje aj vážnosť. „Pravdivosť právnej vety, ak je pravdivá, tkvie v bežných historických faktoch o individuálnom alebo spoločenskom chovaní... názory na spravodlivosť sú často príčinou chovania ktoré tvoria právo.[5]

Pre potreby tejto práce možno zhrnúť Dworkinov prínos v teórií mechanizmu právnych princípov v nasledujúcich tézach:

1, V hard cases sú morálne normy relevantným zdrojom požiadaviek vzhľadom k inštitúciám.

2, Inštitúcie sú povinné rešpektovať individuálne práva na rovnosť, právo na rovnaké zaobchádzanie a pristupovať k nárokom občanov „s úctou a pozornosťou, ako k ľudským bytostiam ktoré sú schopné formulovať vážne koncepcie, ako majú žiť svoje životy a spravovať sa podľa toho.“ [6]

Platnosť Dworkinovej teórie je v našich, kontinentálnych, podmienkach obmedzená, no jej východiskové tézy sú univerzálne. Práve rešpektovanie individuality a hodnoty jedinca a posudzovanie občana ako cieľa snaženia práva a nie jeho prostriedku ( skrátene dôstojnosť človeka), najviac vystihuje smerový vektor práva a teda aj smerovania výsledku vzťahu medzi princípom právnej istoty a spravodlivosti.