Konec vše napraví

24.09.2024

Z hořkých komedií (jak pojímám tuto hru, Něco za něco a Kupce), líbí se mi tato nejméně zajímavá. Což je zvláštní, když je z nich poslední. Čekal bych, že zde budou témata Něco za něco rozpracována lépe a hlouběji, přitom se jedná vlastně o poněkud slabší odvar. Už pro vztah, jaký má mezi sebou Diana s Bertramem, který není tak děsivý, jako chladnokrevná necitelnost Angelova. Oproti zmíněné hře tu navíc chybí státnické krvavé divadlo, i všeobjímající motiv peněz.

Rozumějte, špatné to není. Do sexuální humor, kterým hází dvojice šašků hry, zajímavé vyléčení krále a jeho celá role v příběhu, včetně pozoruhodného monologu o krvi. Ta hra je skvělá a zábavná. V konkurenci svého tvůrce však neobstojí, je to spíše hloupější děťátko, minimálně oproti zmíněným hořkým komediím. I v tom se, mimochodem, do značné míry vyjímá. Jistě, Bertramovi nevěřím ani slovo a tak konec vlastně nespraví vůbec nic, oproti sestřičkám je ale tato hra stále vlastně dost veselá.

Zároveň se tímto loučím s mistrovými komediemi. Je to zvláštní pocit.

31.12.2023

Z počátku jsem měla co dělat, abych si uhlídala jednotlivé hrdiny a neztratila se, později jsem zase přemýšlela, jestli mě jejich osudy vůbec zajímají. Zaujalo mě, že se tu tak jako u Kupce benátského opakuje motiv s předanými prsteny, ovšem tentokrát se tu žádná žena nepřevléká za muže, což má být podle všeho Shakespearův oblíbený trik. Zajímavý byl také podivínský a poněkud přemoudřelý šašek, který sršel spoustou hezkých slovních hříček – říkala jsem si, jak těžké muselo být jejich udržení v překladu, jenže když se ho zhostil Martin Hilský, nemohlo to asi dopadnou jinak než výborně. Jednu věc ale rozhodně nepochopím: proč vůbec ta Helena o Betrama tak stála? A jedna věc mě ještě překvapila: proč nás nikdo neučil, kolik je v Shakespearových hrách dvojsmyslů? Ne že bych tomu nějak holdovala, ale věřím, že některé studenty by to možná k četbě klasiky třeba i nalákalo =)

30.03.2022

Rozumiem dôvodom, pre ktoré je táto hra zaznávaná. Zápletka so sexom už dnes pôsobí trochu ako konštrukt. Kto však čítal Boccacciovu poviedku musí cítiť, že Shakespeare tento príbeh radikálne povýšil a obohatil. Zas a zas sa do Shakespearových hier vracajú jeho témy herectva ako spôsobu spoločenského bytia a na to naviazaného pokrytectva. Zas a zas Shakespeare rieši problém šľachtickej legitimity a kladie otázku, čo robí človeka skutočným šľachticom (prípadne kráľom). V tomto prípade sa jasne stavia na stranu "šľachticov ducha", ktorí majú na toto označenie väčší nárok než formálni šľachtici bez akýchkoľvek šľachtických vlastností. Predovšetkým však táto hra cielene a jasne postuluje základné etické otázky.

Na jednej strane tu môžeme počuť ozveny klasického renesančného "zloducha" Machiavelliho, ktorý presadzuje cynizmus, pragmatizmus, individualizmus a akýsi proto-utilitarizmus. Z tohto pohľadu tak vidíme obraz človeka, ktorého filozofiou je, že všetci ľudia sú rovnako zlí ako on a podľa toho sa treba zariadiť, myslí predovšetkým na seba a na svoju slasť a pokúša sa udržať "pri moci" všetkými dostupnými prostriedkami. Ozveny toho typu myslenia cítime aj u Bertrama, ale najmä u Parola. Ich opakom je Helena, ktorá má všetky potrebné cnosti - múdrosť, odvahu, trpezlivosť, vytrvalosť, skromnosť a najmä lásku a vieru a skrz to predstavuje aj úctu k inštitúcii (šľachtictva), ktorej najlepšie vlastnosti sa snaží pestovať a rozvíjať. Bertram tak stojí medzi dvoma svetmi - Parolom a Helenou. Práve oni dvaja zvádzajú pomyselný súboj o jeho dušu, resp. stelesňujú dva princípy prístupu k šľachtictvu.

Skutočne zaujímavé však je až riešenie jednotlivých situácií. Šľachtictvo je tu rovnakou inštitúciou ako koruna - vovádza jednotlivca do situácii, v ktorých musí uplatniť šľachtickú cnosť a preukázať tak legitimitu vlastného šľachtictva. Bertram sa svojho šľachtictva vzdáva jednak nešľachetnosťou a jednak tým, že symbol svojho rodu pokojne odovzdá do rúk príležitostnej známosti - príčinou je tu zlý vplyv Parola, ktorý je len formálnym šľachticom. Helena robí pravý opak, pretože šľachtictvo fakticky stelesňuje. Z tohto hľadiska tak dospievame k zaujímavej situácii. Šľachtictvo je tu inštitúciou a zároveň i reálnym človekom. Bertram sa síce vzdáva symbolov šľachtictva i šľachtickej cnosti, ale (netušiac) v prospech svojej manželky, ktorá je stelesnením šľachtictva, čím sa vlastne stal faktickým šľachticom. Sex a dieťa je tu teda aj symbolom zväzku s inštitúciou.

Čo z toho vyplýva? Že odmietnutím Parola, ktorý je len formálnym šľachticom a teda neschopným prijať na seba inštitucionálne záväzky, ktoré sa so šľachtictvom spájajú, a prijatím Heleny, ktorá je skutočným šľachtictvom, čiže skutočným záväzkom voči inštitúcii, na seba Bertram berie ochotu a povinnosť stelesniť v sebe šľachtictvo a rozvíjať túto inštitúciu tak ako to najlepšie vie. Znamená to teda, že šľachtictvo je inštitúcia, ktorá neprepožičiava človeku moc robiť si čo chce, ale aj záväzky a povinnosti, ktorým sa ľudské indivíduum musí podriadiť, pretože len tak bude skutočne cnostné (cnosť bez inštitúcie nejestvuje). Helena je tu tak akýsi stelesnený hlas šľachtictva, ktorý zachránil Bertramovu dušu a pomohol mu stať sa šľachticom - nielen prijať, ale aj naplniť svoj osud. A vtip je v tom, že proti jeho vlastnej vôli a práve vtedy keď to najmenej čakal. Ale tak to obvykle býva - aj skutočné hrdinstvo sa objavuje na miestach, kde by to nikto nečakal a často proti vôli hrdinu.