Lásky Žofie Bosniakovej
Jožo Nižnánsky
https://www.databazeknih.cz/img/books/32_/322892/bmid_lasky-zofie-bosniakovej-4Pg-322892.jpg
4
72
72
Jožo Nižnánsky vo svojom románe Lásky Žofie Bosniakovej uvádza nás na začiatok XVII. storočia. Oboznamuje čitateľa s mnohými významnými historickými osobami, najmä so Žofiou Bosniakovou, jej manželom Fraňom Vešelínom i jeho druhou ženou Máriou Széchyčkou, ktorú básnici ospevujú ako Muránsku Venušu. Spisovateľ v románe, ktorý po prvý raz vychádza knižne, oživuje v rámci pútavého deja, oplývajúceho ľúbostnými zápletkami i politickými intrigami, zaujímavý úsek minulosti Slovenska. Na zrúcaninách Strečna, Muránskeho a Fiľakovského hradu neúprosný zub času dokonáva svoje dielo, no v románe Joža Nižnánskeho sa tieto hrady vynárajú v plnej sláve. Jožo Nižnánsky v tomto románe prvý prozaicky spracoval historickú tému, ktorá predtým svojou mravnou hĺbkou a dojímavosťou zaujala a inšpirovala aj Hviezdoslava k vytvoreniu úchvatného eposu a F. R. Osvalda k napísaniu balady o Žofii Bosniakovej. Hviezdoslav básnicky spracúva bolesť, ktorá vznikla z citovej lásky hlavnej hrdinky, no autor nášho románu rozoberá všetky jej lásky a celú dobu v jej rozmarnej kráse, búrlivej samopaši, romantike, takže sa v diele odráža ako skvelý kontrast jemná duša a čistý človek, akým bola Žofia Bosniaková. Nižnánskemu sa plne vydarili aj epizodické postavy (napríklad Štefan Kun), pri ktorých sa zaskvel jeho zmysel pre humor a romantickú perokresbu. Historicko-dobrodružný román Joža Nižnánskeho „Lásky Žofie Bosniakovej“ je ďalším pozitívnym výsledkom autorovho cieľavedomého a chvályhodného úsilia vyčariť z našej bohatej minulosti všetky deje, ktoré si zaslúžia pozornosť potomkov.... celý text
Přidat komentář
Poutavý příběh o lásce, která umí člověka, udělat šťastným, ale také, aby se pro ni trápil. Kniha se čte opravdu velmi dobře, je zajímavá, umí vtáhnout do děje a ukazuje, co všechno se může pro lásku obětovat, a že se zamilovaný může stát krutým, až někdy i směšným.
Hoci názov zmieňuje Žofiu, kniha je skôr románom o láske Františka Vešeléniho a Márie Séčiovej. Žofia sa (aj v románe, aj v danom romániku) javí skôr ako vedľajšia (a, popravde, chvíľami aj čudná) postava, ktorá na jednej strane priťahuje svojou láskou, dobrotou a schopnosťou podstúpiť akúkoľvek obetu, na druhej strane však odpudzuje (aspoň teda mňa) spôsobom, akým to robí. Nižnánsky sa pri jej vykreslení držal asi všetkých klišé o stredovekých sväticiach (hoci Žofia oficiálne nie je kanonizovaná), a tak nechýbajú „smutné oči, bledé líčka", sebatrýznenie a spol., čo dnešného čitateľa asi skôr ruší, prípadne utvrdí v predkoncilovom pohľade na svätosť, ktorá sa dnes už predsa len chápe trochu inak.
K samotnému románu: strhujúci, pútavý, keď som ho cca pred rokom a pol čítala, nemohla a nechcela som sa od neho odtrhnúť. Autor skrátka mal talent a dar písať romány, ktoré čitateľa pohltia (niečo podobné sa mi stalo aj pri jeho Studni lásky).
Čachtická paní je moje srdcovka, kterou už autor asi nepřekoná, ale i tak to bylo skvělé čtení. Nevím, jak to pan Nižnánský dělá, ale píše pro mě tak poutavě, že se nedovedu odtrhnout a těším se na každou další chvilku s knížkou.
Pekná knižka, dobre sa číta a je oddychová. Avšak niektoré fakty o hlavných postavách sú skreslené a historici ich opisujú inak, ale kto si nepotrpí na takéto detaily, tak sa môže tešiť na príjemné čítanie :)
Velice oblíbená a zajímavá četba, stejně jako Čachtická paní a Žena dvou mužů. Doba studených hradů mě zcela pohltila.
Štítky knihy
historie, dějiny 17. století slovenská literatura dobrodružství romány
Autorovy další knížky
| 1971 |  Čachtická paní |
| 1971 |  Žena dvou mužů |
| 1993 | Právo první noci |
| 1992 | Lásky Žofie Bosniakové |
| 2008 | Cholera |
Přestože je Žofie titulní postavou, ve skutečnosti kniha popisuje spíše příběh jejího manžela Férence Wesselenyiho, kterého navíc zřejmě poněkud idealizuje. Z toho vyplývá, že větší část tvoří spíše něco mezi romantikou a červenou knihovnou než že by šlo o historický nebo dokonce duchovní román, jak by se dalo s ohledem na postavu Žofie předpokládat. Vyjímku tvoří jen pasáž popisující Velikonoce na Strečnu. Jsem rád, že jsem tuto část dočetl právě na sklonku velikonočního pondělí.
Co se kvality knihy týče není špatná, ale přesto se nemohu zbavit dojmu, že právě tuto postavu by to asi chtělo pojmout víc duchovně. Je také s podivem, že krvavé paní z Čachtic se Nižnánsky věnoval víc než jejímu protikladu. Dalším paradoxem této knihy je, že Nižnánsky nemohl napsat poslední kapitolu osudu Žófie, plně vystihující naši šílenou dobu.
Tři hvězdičky za knihu samotnou a dvě z úcty ke skutečné Žofii.