Latina je mrtvá, ať žije latina! Malé dějiny velkého jazyka

Ouky douk, tak i já zde napíši své malé ,,confessio".

Knihu jsem nedočetl, takže ani nemám právo ji hodnotit, a to jsem to zkoušel 3x.

Ale in medias res.

Latina je bezesporu lingua Franca Všeobecného Kulturního Přehledu, a pár básníků v ní napsalo pár básní, ale humanismus bych ,,fašistům starověku" (i. e. Římanům) nepřipisoval.

Spolu s koiné mne zajímá jako jazyk teologie. A asi se jí budu muset naučit, protože je to i dvorní jazyk alchymie, ale tím to končí.

Jako vše na tomto světě, i jazyk má svou evoluci, ergo budoucnost patří viditelnému jazyku.

Stálo by za úvahu, nakolik latina glajchšaltuje, jako ruština či němčina. Jazyk vládnoucí ve vládnoucí kultuře je jazyk vládnoucí kultury. Dnes je to stále ještě angličtina, zítra to bude mandarínština, pozítří who cares... Svět se točí dál...

Ad viditelný jazyk: je to must, jinak člověk ne tak moudrý nepřežije vlastní blbost...

Mír všem!

Každý z nás o nej počul, málokto ju však ovláda a predsa si latinčina v povedomí udržiava akúsi jánusovskú dvojtvár. Na jednej strane sa jedná o akúsi mystickú reč cirkvi, lekárov, právnikov, ktorá vytvára úctu, niekedy až bázeň. Na druhej strane vystupuje dešpekt nad jazykom, ktorý už niekoľko storočí netvorí materinský jazyk žiadneho národa, či jazykom skupinky namyslených a spupných intelektuálov, ktorej štúdium sa pre potreby každodenného života hodí asi tak, ako štúdium astrológie.

Strohova kniha sa snaží oboznámiť čitateľa so samotnou latinčinou prostredníctvom jej pohnutej histórie a svojim spôsobom ozrejmuje ako je možné, že aj napriek tvrdeniu o smrti latinčiny, ako jazyka, pre nás prestavuje niečo úplne iné, ako smrť etruského jazyka či množstva ďalších starých indoeurópskych jazykov.

História latinčiny siaha približne do roku 1200 pred našim letopočtom, kedy sa predok latinčiny objavuje na perách "faunov, lesných bytostí jestvujúcich v Latiu". Rozmach Latinčiny nastáva a ide ruka v ruke s rozmachom Rímskej ríše. Latinčina ako jazyk vojenského tábora s názvom Rím, však svojou kvalitou dlho zaostával za kvalitou gréckej reči a nebolo hanbou, ak sa rímska elita radšej vzdelávala v jazyku starých Grékov. Samotný jazyk na svoju chvíľu ešte len čakal. Kostrbatý a neohrabaný jazyk sa však pôsobením staršej sestry začal kryštalizovať. Začali vznikať nesmelé rímske napodobeniny gréckych divadelných hier, avšak skutočné meranie síl ešte len malo prísť.

Zhruba po jednom miléniu sa latinčina odhodlala svojou kvalitou prekonať gréčtinu. Vyzývateľom nebol nikto iný ako sám Cicero, inak veľmi šikovný študent gréčtiny, ktorý za svoj život napomohol vzostupu kvality latinčiny. Cicerove súdne reči, filozofické spisy či dopisy sa stali vzorom perfektnej latinčiny po ďalšie dve tisícročia. Cicero však sám nebol schopný povýšiť latinčinu na kráľovnú rečí sám. Nám známe mená ako Vergílius, Horácius, Ovídius a ďalší klasici v podstate počas jednej generácie svojimi dielami pozdvihli latinčinu do vzorovej úrovne.

Práve vzorová úroveň latinčiny je vlastnosť, ktorá z nej urobila to, čím je. Práve vrcholnými dielami sa latinčina „zakonzerovala“. Každý žiak latinčiny sa učil reč Cicera, Horácia, Vergília. Hovorová – vulgárna, latinčina sa stala známkou nevzdelanosti a tak došlo k akémusi odtrhnutiu latinčiny od ľudových más, čo jej však paradoxne pomohlo k udržaniu jej štandardu.

Stroh približuje celú históriu až do súčasnosti, pričom prechádza stredovekom, novovekom až po súčasnosť a to najmä v nemeckom prostredí.

Autor čitateľa oboznamuje s latinčinou ako univerzálnym jazykom, ktorý počas troch tisícročí formoval európsky svet. Taktiež nabáda čitateľa k prijatiu faktu, že latinčina je dedičstvom nás všetkých a jej vyradením z učebných osnov sme sa dopustili prehrešku najmä voči sebe. Latinčina je totiž jazykom z ktorého vychádzajú aj ďalšie európske jazyky ako francúzština, taliančina, katalánčina, rumunčina a množstvo európskych jazykov ťaží z latinskej jazykovej zásoby, preto je latinčina jedným z najvhodnejších úvodov k štúdiu viacerých jazykov.

Stroch pripomína, že zrieknutie sa latinčiny ako vyučovacieho jazyka sme vlastne pochovali humanitné vzdelávanie, pretože skutočné humanitné vzdelávanie vychádza zo štúdia jazyka a literatúry. Pôvodné humanitas totiž predstavovalo štúdium poézie ako aj rétoriky s cieľom kultivovania ľudskej duše uhladzovaniu barbarskej a divokej ľudskej povahy. Latinčina je tiež jazykom, ktorý je „prísny a logický“ a cibrí myseľ, je jazykom v ktorom sa nedá zrozumiteľne hovoriť bez držania sa myšlienky, teda tlachanie je v latinčine nezrozumiteľné. Nepotrebovali by sme práve takýto jazyk ? V knihy spomínaný Friedrich Gedike obraňoval štúdiu latinčiny týmito slovami: „Chceli by ste preto ľutovať svojich hodín tanca, že skoro s tancom skončí? A nechceli by ste priznať šikovnosť a ohybnosť, ktorú ti toto umenie dalo? Teraz si buď istý, že v prípade že by si svoju gréčtinu a tiež latinčinu zabudol, aj napriek tomu v tebe zostanú jej vlohy.“ Taktiež Nietzsche kritizoval gymnáziá pre premieru vedy a nepatrnej dávky vzdelávania a to obzvlášť jazykového. Čo by mu asi hovorilo dnešné vzdelávanie?

Kniha krásne poukazuje na prehliadaný drahokam vzdelávania ako aj našej histórie a nabáda čitateľa k úcte regina linguarum – kráľovnej rečí.