Ľúbostné elégie

Starí Rimania boli predovšetkým vojaci a právnici a vo vojenskom tábore a pri rečníckom pulte bolo málo miesta pre veci srdca a citu. Rím bol už svetovládnou ríšou, keď sa mu v I. storočí pred n. 1. zrodil prvý ozajstný lyrik Catullus, básnik výbušného citu, ktorý do svojich veršov vkladal svoje srdce jasajúce šťastím lásky aj zvíjajúce sa bolesťou. Na jeho básnický odkaz, nevelký rozsahom, nadviazala nasledujúca generácia, ktorá elegickým distichom, metrickým útvarom najrozličnejšieho obsahu, vyjadrovala predovšetkým svoje subjektívne ľúbostné city. „Triumviri amoris“ (trojlístok lásky) — Tibullus. Propertius, Ovidius obohatili antickú literatúru o subjektívnu erotickú elégiu. Mäkký, rojčivý TIBULLUS, so silným sklonom k idyličnosti, rozvíja, variuje vo svojej poézii iba niekoľko motívov: motív lásky, túžbu po prostom živote na vidieku, víziu „zlatého“ veku, akúsi vidinu dávneho ľudského raja, a proti nim ako kontrast stavia motív odporu k vojne, k veľkosvetskému prepychu a morálnemu rozkladu. Sila jeho poézie je v jej náladovosti, v úprimnej citovosti, vyjadrenej prostým, pritom kultivovaným jazykom, ktorý nepozná rétorické figúry, ani sa neutápa v módnych mytologických narážkach. Catullovi, básnikovi veľkých citových kontrastov a duševných rozporov, umelecky je veľmi blízky SEXTUS PROPERTIUS. Aj z jeho poézie zaznieva celá škála pocitov, ktoré nepoznajú polovičatosť a vlažnosť. Ich prameňom je ľúbosť k žene, ktorá nebola preňho iba osudovou láskou, ale i múzou, ktorá v ňom prebudila básnický talent. V Propertiovej láske je viac trýzne, zžierajúcej žiarlivosti a strachu o milú ako šťastia a ľúbostnej pohody. Výbušnosť Propertiovej povahy zanechala stopy aj v umeleckom stvárňovaní látky. Kým Tibullus prostými kontrastmi podľa nálady istý motív raz vyzdvihuje, raz potláča, Propertius vo svojich elégiách, ktoré sú oveľa kratšie ako Tibullove, kráča od obrazu k obrazu, pričom prudké citové zmeny do opačného pólu často pohŕdajú spojovacími členmi: radosť vystrieda bôľ, vyhrážky prosbu, nad hnevom víťazí ľúbostná vášeň. Vonkajšiu formu charakterizuje úsilie po dokonalej vyrovnanosti, vycibrenosti a básnickej skratke. OVIDIUS, najmladší z trojice, ja majster formy, ale jeho verš sa nerodí z citu — básnik akoby neosobne registroval zmyslové dojmy, prechádzajúce neraz do frivolnosti. Je to odraz doby aj spoločnosti, zbožňujúcej luxus a oddávajúcej sa hýrivosti. Tento akýsi nadhľad v Ovidiovej subjektívnej elégii, ako sa prejavuje v jeho zbierke subjektívnych erotických elégií „Amores“ (Lásky), súvisí aj s druhým charakterom jeho poézie — s humorom a iróniou. Ovidius, námetove paberkujúci v dielach svojich predchodcov, akoby si uvedomoval, že básnik musí byť vtipný, interesantný, ak nemôže byť originálny. Ako básnik je skvelý rozprávač, majster uhladeného verša, svojim výtvorom vie dať vynikajúcu kompozíciu. Hreší však hriechom svojich čias i vlastnej individuality: básnik bije sa často s rečníkom a skvelej forme nevyrovná sa hĺbka jeho tvorby. Rímska ľúbostná elégia je prínosom do európskej literatúry, ktorá dáva nazrieť do citového života veľkej kultúrnej epochy. Učila jazyku lásky stredovekých trubadúrov, vagantov i básnikov novších čias až do romantizmu.... celý text