Ľúbostné sonety

Dante mal svoju Beatrice, Lauru Petrarca, Boccaccio Fiammettu. Traja Taliani z troch mileniek utvorili symboly, ktoré objavili v zmysle ich mien: Beatrice, blažená a blahoslavená, rozosievala milosť a spásu, Laura spoluznela s vavrínom slávy a s vánkom, v ktorom jej milenec dýchal a žil, a Boccacciova Fiammetta sa stala plameňom, ktorý stravoval básnikov život. Všetci traja patrili ešte k stredoveku, i keď už predznamenávali a pripravovali renesanciu. Najväčší francúzsky renesančný básnik Pierre de Ronsard, v mnohom smere ich dedič, narodený v roku 1524, kým naplnil svojich 61 rokov, zažil tri veľké lásky, ktoré zvečnil a cez ne sám sa stal nesmrtelným. Prvá z nich Kasandra Salviati, nesie v Ronsardovej oslave najviac znakov Petrarcovej poézie. Krátka láska k prístupnejšej Francúzke, Márii Dupinovej, zaznela už naplno svojskými a národnými tónmi v Ronsardových znelkách, najmä na jej predčasnú smrť - a uvila jeden z najkrajších ľúbostných vencov vo svetovej poézii. Tretia veľká láska k povestnej Helene de Surgéres, splodila najzrelšie čísla lyriky starnúceho básnika. Troje lások, ľudsky neveľmi úspešných, prinieslo mu básnické víťazstvo, vavrín, ktorý nezvädol na sluchách kniežaťa poézie, ako ho titulovala jeho doba. A tento titul mu stále právom prísluší.... celý text