Makar Čudra / O neopätovanej láske / Mesto Žltého diabla - a iné

15.05.2019

Parafrázovanie súčasného čitateľa: "Maxim? Ten komunista, čo písal na objednávku Stalina? Čo nám môže jeho neprávom velebené a režimom nanútené dielo povedať?". Alebo: "On napísal hentú Matku, však? O ničom dielo...". Prinajlepšom: "O ňom sme sa učili na základke. Ešte dnes si pamätám malú útlu knižočku Makar Čudra, ktorú sme povinne čítali. To bolo ešte za socíku!".
Podľa mňa nesie každé vyjadrenie kúsok pravdy. Neprávom velebený, vtláčaný do hláv revolučnej mládeže, prežúvaný v ústach každého dobrého proletárskeho kritika - aj taký bol Gorkij. Po 89’ končili jeho knihy hromadne na smetiskách, knižnice ho odkladali do skladov a ľudia vyhadzovali do zberu papiera. Opäť - neprávom.
Kniha má byť oddychom - netvrdím nič iné, ale pri niektorých autoroch je extrémne dôležité poznať historický kontext. Tento človek sa prispôsobil obdobiu prudkej propagandy v ZSSR (životopismi, prerábkami, umelými esejami a článkami), no predtým stihol dokázať, že disponuje literárnym talentom. "Trpké" poviedky z prostredia zlodejov (bosákov) a vtedajšej splodiny podľa mňa majú právo na druhú šancu. Smutné, ba až tragické príbehy, ktoré písal život v juhoruských mestách, ženy - stvorenia krásne, ktoré nezaslúžene žili v kalužiach miest, hrdinovia, ktorých hrdinský život skončil síce smrťou, ale ich posolstvo vo vtedajšej ľahostajnej spoločnosti nezostalo bez odozvy. Posledná téma vám určite evokuje propagandu. Aj jej existencia sa medzi hnutiami, z ktorých len pár hlásalo potrebu zmeny skutočnými činmi a nie pokorou a vyčkávaním, zatiaľčo Rusko upadalo, dá opodstatniť (úprimne boli tieto hrdinské poviedky najnudnejšie). Mnohé námety ma prekvapili svojou originalitou alebo smutnou pointou a Gorkého štýl ich čítanie len spríjemňoval.

-"Na svete je veľa takých, čo si najväčšmi cenia nejaký svoj duševný alebo telesný nedostatok. Po celý život sa ním zaoberajú a vlastne len to ich drží pri živote; trápia sa síce preň, ale aj z neho žijú... ale okrem tohto nedostatku nemajú ničoho. Vezmite im túto neresť, odnaučte ich od nej, a budú nešťastní, lebo im pretnete jedinú životnú niť a život pre nich stratí zmysel."-

Ani dlhšie novely, alebo ako ich nazvať, nesklamali. Najhoršie vnímam články v sekcii publicistika - z tých propaganda stekala ako med. Niektoré som radšej nedočítal a ak mám pravdu povedať, nikomu neodporúčam opak. Klamstvami sa to tam len-tak hmýrilo.
Prvý stret s Alexejom Peškovovom skončil nad moje očakávania a oplatí sa dať mu aspoň jednu šancu. Jeho poviedky nie sú ukážkou literárnej dokonalosti, možno sa hrajú s lacnou emóciou, ale stále sú dobré a ich silné príbehy majú hodnotu. Snáď ma milo prekvapia aj Moje detstvo a divadelné hry.
Ps.: Makar Čudra je najnudnejšia poviedka z celej knihy. Nechápem jej popularitu.