Marína

Nostalgická vzpomínka na školní léta .... hold zemi a lásce ....

Ako vy Tatry keď oblak zlatý
na hory svoje hodíte
tak ona duchom svojim mi šatí
tone v života úsvite ....

Marína moja ! teda tak sme my
ako tie božie plamene
ako tie kvety na chladnej zemi
ako tie drahé kamene
padajú hviezdy - aj my padneme
vadnú tie kvety aj my zvadneme
a klenoty hrúda kryje ....

Triumf novej štúrovskej slovenčiny, slovenskej poézie obdobia romantizmu a konkrétneho ľúbostného citu. Óda na lásku vo všetkých (alebo aspoň mnohých) podobách, samozrejme s jednou konkrétnou dámou v popredí, pretože čo iné by mladého poetu dohnalo k 2900 veršom jednej skladby... Vďaka tejto nenaplnenej láske má Slovensko jeden z mála ozajstných svetových rekordov a nešťastne alebo aj šťastne zamilovaní možnosť takmer nekonečne dlho čítať jedinú báseň. Sládkovičov básnický jazyk je úžasný, aj po dvoch storočiach stále neuveriteľne živý, ale môžeme poznamenať aj to, že ako málokde inde je práve v tomto prípade vhodné povedať, že menej je niekedy viac - pretože tej ľúbosti už je tam niekedy naozaj príliš veľa. Lenže vieme samozrejme aj to, že lásky nikdy nie je príliš veľa.

Poézia, ktorej hodnoteniu slová jednoducho nestačia.

Klenot ľúbostnej lyriky.

Nebudem tu uvádzať žiadnu citáciu z tohto diela, pretože môj komentár by bol pridlhý. Poviem len, že Sládkovič dokonale vystihol lásku. Možno je jej občas priveľa, možno je občas príliš fyzická, možno je občas pridlhá, možno je občas dokonca nudná, no vystihol jej podstatu a tým si ma získal.

Neľutujem, že som sa rozhodol prečítať si celú Marínu. Prekrásne napísaná báseň. Andrej Sládkovič mi prirástol k srdcu. Pri niektorých strofách sa bolo ťažké sústrediť a nepoberal som ich, za to niektoré sa mi vryli hlboko do duše.
Najviac zrejme táto:

A čo je mladosť? - Dvadsaťpäť rokov?
Ružových tvárí hlaď jará?
Či údov sila? Či strmosť krokov?
Toto sa všetko zostará!
Mladosť je túžba živá po kráse,
je hlas nebeský v zemskom ohlase,
je nepokoj duší svätý,
je tá mohutnosť, čo slávu hľadá,
je kvetín lásky rajská záhrada,
je anjel v prachu zaviaty!

Vydání z roku 2017, s překrásnými ilustracemi Kataríny Vavrovej, je šperkem každé knihovny. Láskyplná romantická báseň, která českým čtenářům nejspíš moc říkat nebude, ale na Slovensku zastává místo obdobné, jako u nás Máchův Máj. Romantismus, poezie, krása! Za zmínku stojí i Banka lásky, kterou můžete navštívit v Banskej Štiavnici, v rodném domě Maríny. Na to se určitě podívejte a když pojedete kolem, o Sládkovičovi a Maríně se můžete dozvědět z první ruky. ;-)

Jednoducho láskyplná...

Miestami bolo veľmi ťažké sa sústrediť - zložité úvahy a opisy. Ale niektoré časti sú naozaj prekrásne. Zaujalo ma, keď básnik opisoval mileneckú roztržku. Najpútavejšie časti sú, keď Marínu pokúša motýľ, neskôr had aby zabudla na svoju lásku a neskôr, keď Marína ako Víla pokúša autora, aby s ňou odišiel do vĺn Hrona. My Slováci môžeme byť právom hrdí.

Dodnes si pamätám niektoré verše, ktoré sme sa museli naučiť na hodinu literatúry na základnej škole. Tie o Maríne a pre Marínu sa mi vždy páčili najviac...

Možno mi tvojich úst sa odrieknuť,
možno mi ruku nedostať,
možno mi v diaľky žiaľne utieknuť,
možno mi nemilým ostať,
možno mi ústam smädom umierať,
možno mi žialiť v samote,
možno mi život v púšťach zavierať,
možno mi nežiť v živote,
možno mi seba samého zhubiť: —
nemožno mi ťa neľúbiť!

A myslela som si, že všetky budú také podmanivé a pútavé. Neboli však...

"Ja sladké túžby, túžby po kráse spievam peknotou nadšený, a v tomto duše mojej ohlase svet môj je celý zavrený; z výsosti Tatier ona mi svieti, ona mi z ohňov nebeských letí, ona mi svety pohýna; ona mi kýva zo sto životov: No centrom, živlom, nebom, jednotou krás mojich moja Marína!" - toto viem odrecitovať aj o polnoci, tak to vo mne utkvelo. Krásne!

Očarujúca básnická skladba, ktorá ma priam vcucla :) čakala som hlbokú nudu a našla žiarivý klenot slovenskej literatúry.