JankoStirbey profil

---

Odznaky 9 ze 72

Kdo jsem

XX-02-24
Nie je to tak dávno, čo som si myslel, že náhody neexistujú. Až jeden okoloidúci mi ukázal, že niečo náhode podobné sa stať môže. Z okoloidúceho sa tak stal symbol a zhmotnenie šťastia. Stala sa z neho bytosť, ktorá spĺňala všetky očakávania, pretože sa stal ilúziou dokonalosti. Túžba dotknúť sa tejto ruže ma slepo viedla za hlasom okoloidúceho. Bol to hlas, ktorý znel v mojej mysli už pri prebudení a prúdil mojim srdcom po celý deň. No pravda okoloidúceho zabila. Lupene opadali, lístky uschli a ostali len tŕne. Obraz krásnej ruže je preč.

07-09-22
Chcel som zabudnúť, no moje svedomie mi to nedovoľuje a nechápem prečo. Veď sa stráca, mizne ten niekdajší svet a hlavne, nikdy som nikomu neprisahal vernosť, niekomu kto o ňu nestál. Aj napriek tomu stále bojujem sám so sebou, stále sa ukrýva v mojom tieni, stále mi niečo šepká do ucha, stále ma sleduje. A ona? Aj na ňu som chcel zabudnúť, no odpustil som jej, že je svedkom môjho pádu, odpustil som jej že ma núti byť človekom. Byť človekom... to znamená rozdať sa iným a nič nečakať. Čakal som a teraz som opäť prázdny.

25-11-21
Nakoniec zmizol. Vyparil sa, akoby nikdy neexistoval, a s ním aj spomienky, všetky vybledli, pomaly, pomaly ako som kráčal prázdnymi alejami. Krásne biele aleje, plné kvietkov, plné štebotu, plné slnka, plné hmly a opadaného lístia. Plné krásy, ktorej však chýba forma, oči, hlas, duša. Čarovné miesta, ktoré tak neskutočne dotvárali náladu sú teraz len akousi farebnou kulisou bez hlbšieho zmyslu. Ako je to možné? Kto to vôbec bol? Skutočne niekto taký existoval? Možno by to vedel povedať on, vlastne ona. No ona už nepovie nič, jej svet zanikol, ďalší krásny svet nenávratne zmizol.

XX-XX-20
Nohy stúpajú po čiernej hladine v ktorej sa matne zrkadlia koruny stromov. Dážď čosi šepoce stromom. A stromy, ktoré poznajú príbehy z ďalekých krajín od svojich letných nájomníkov mu na oplátku hovoria zas svoje tajomstvá. Nie, nenačúvam tomuto dôvernému rozhovoru. Prestávam ho počúvať, vracajú sa, tak ako sa vracia v posledných dňoch dážď, tak sa vracajú aj ony, niet pred nimi úniku. Chcem niekam bežať, no nemám kam, neviem kam, šedá tma pohltila posledné zvyšky svetla. Len ten úsmev, nešedne...