Misa mäsa
Ivan Dubnička
Antropológ a kulturológ Ivan Dubnička sa v monografii zaoberá konzumáciou mäsa ako jedným z determinantov evolučného vývoja Homo sapiens a zároveň ako kultúrnym fenoménom. V prvom časti monitoruje fyzickú evolúciu človeka a predstavuje teórie, ktoré tvrdia, že lov a konzumácia mäsa zásadným spôsobom ovplyvnili fylogenézu človeka. Dokazuje, že človek nikdy nebol vegetariánom, ale vždy preferoval mäso pred rastlinnou potravou. Tento fakt do veľkej miery determinoval našu evolučnú psychiku, monogamné tendencie, agresivitu, reč a vedomie, sociálne správanie, teritoriálne správanie, no tiež našu sexualitu a reprodukciu. V druhej, rozsiahlejšej časti autor mapuje rôzne spoločnosti v priestore a čase a skúma ich vzťah ku konzumácii mäsa, k jeho tabuizovaniu i k zabíjaniu zvierat. Od kmeňových spoločností sa tak dostal až k modernej spoločnosti a k módnemu vegetariánstvu. Nemalý priestor venuje aj kanibalizmu, najmä jeho symbolickej forme, ktorá pretrváva tak v náboženstvách ako aj v rozprávkach a folklóre.... celý text
Přidat komentář
Autorovy další knížky
2012 | Misa mäsa |
2007 | Kultúra a environmentálna kríza |
2007 | Mravy, šelmy a vegetariáni |
1998 | Prírodný svet Indiánov |
2010 | Za zrkadlom politiky |
Autor zaujímavo píše o tisíckach a miliónoch rokov späť v čase, rozoberá históriu konzumovania mäsa u našich predkov a jeho dopad na súčasný stav nášho druhu. Naši predkovia si častokrát museli zvieracím a ľudským mäsom dopĺňať živiny, ktoré mali v iných formách lokálne k dispozícii nedostatočne. Iba pri prísune zdraviu potrebných živín sa môže organizmus, a teda aj všetky orgány, vrátane mozgu, správne vyvíjať. Bol som toho názoru už dávno pred prečítaním si tejto knihy. Naši predkovia žijúci z miestnych surovín však nemali supermarkety a e-shopy. Dnes máme v obchodoch plné regály neživočíšnych jedál, ingrediencií, nátierok, pomazánok, ovocia, zeleniny, orechov, strukovín, obilnín, semien, bylín a rias z celého sveta, ktoré nám plnohodnotne naplnia hladinu všetkých živín v našom organizme; nehovoriac o výživových doplnkoch. Autor popisuje podrobne aj benefity procesu získavania mäsa, no príliš neberie do úvahy zmeny v dobe, zdá sa. Lov našim predkom zdokonaľoval zručnosti a verbálne aj sociálne správanie, avšak dnes o nejakom love nemôže byť ani reč. Čím zdokonalí naše životy konzumovanie mäsa dnes, keď sa autom odvezieme do klimatizovaného obchodu a kúpime si už zabité a vykostené zviera zabalené v obale a musíme pri jeho získaní využiť maximálne toľko percent svojho mozgu, aby sme zvládli vytiahnuť z peňaženky správnu bankovku a čakali na výdavok? Všetky benefity z nášho historického vzťahu ku konzumácii mäsa sú pre ďalší vývoj nášho druhu nepodstatné. Čo sa týka etického vegetariánstva a vlastne aj súčasnosti, je otázka, či naši predkovia jedli mäso alebo nie, čisto iba antropologickou zaujímavosťou.
Základnou dogmou knihy je: „človek je predátor“. Presnejšia definícia predátora nie je jednotná, podľa českej Wiki sa dá hovoriť „o živém organismu, jehož přežití je závislé na usmrcení jiného živého organismu, a to z důvodu jeho konzumace“, z čoho jasne vyplýva, že človek predátor nie je, pretože tá pol miliarda ľudských vegetariánov, ktorá obýva túto planétu, by bola patrne mŕtva. V kapitole "Vegetariáni milujú (sójové) rezne" nájdeme viacero zvláštnych gýčových breptov: „Tak ako sa nedajú rozdeliť ľudia na vzdelaných a nevzdelaných podľa náboženskej príslušnosti, tak sa nedajú rozdeliť ani na morálnych a nemorálnych podľa toho, či konzumujú rezne alebo šalát.“ a dopĺňa to príkladom mäsojeda Ježiša a vegetariána Hitlera. Keď však tieto demagogické prirovnania odložíme bokom a dáme si do príkladu radšej bežnú populáciu, ktorá tvorí väčšinu obyvateľstva a žije viac-menej rovnakým štýlom až na to, že jedna časť mäso konzumuje a druhá nie, tak tá druhá je, podľa ľahkej matematiky, etickejšia, pretože sa dobrovoľne vzdáva mäsa, aby nepodporovala zabíjanie zvierat. Perličkou je dodatok, že vraj odmietnuť zabíjanie zvierat úplne a bez kompromisov nie je v praxi možné, lebo pokusy na zvieratách zachraňujú ľudské životy. Etickí vegetariáni snáď aktívne nepodporujú a nepropagujú vývoj alternatívnych metód testovania, pri ktorých sa nemusia využívať zvieratá? Trochu som čakal, že napíše aj o tom, že keď ideme po lese, môžeme zašľapnúť mravca, alebo že aj púpava trpí, keď jej odtrhneme list a preto etické vegetariánstvo vlastne nie je etické. Také poznáme.
Biológovia sa, podľa autora, prikláňajú k názoru, že vegetariánstvo je pre náš druh neprirodzené, a (opäť demagogicky) dáva príkladom severských Eskimákov. Neviem presne, ktorých biológov mal autor na mysli, ale zaregistroval som, že napríklad Americká dietetická asociácia, Britská Národná zdravotná služba, Svetová zdravotnícka organizácia, Organizácia pre výživu a poľnohospodárstvo, Britská nadácia pre výživu, Americké ministerstvo poľnohospodárstva a desiatky ďalších uznávaných inštitúcií, na základe stoviek vedeckých štúdií, považujú vegetariánstvo (a dokonca vegánstvo) za úplne vhodný životný štýl. Z biologickej podstaty nie sme vegetariáni (ako aj píše autor), ale sme všežravci (autor píše o predátoroch), to ale automaticky neznamená, že vegetariánstvo je pre nás neprirodzené. Dnes, v 21. storočí, väčšina ľudí (Eskimákov dajme bokom) mäso k zdravému životu nepotrebuje. Konzumovanie zvierat je súčasťou nášho vývoja v historickom merítku, ale nemá nič spoločné s našou kultúrou, rovnako ako nemá nič spoločné s našou kultúrou kanibalizmus. V súčasnosti nejde vyslovene o nič iné, ako len o ulahodenie našich chuťových buniek. A tí, ktorí argumentujú, že mäso jedli naši predkovia a preto ho musíme jesť tiež, nech sa páči, presťahujte sa do jaskyne a zjedzte svojho suseda.