Moderní univerzita; ideál a realita

Ďalší, pomerne rozsiahly kompilát prác na univerzitnú tému. Kniha je rozdelená na dve časti. V prvej sú reflexie českých vedcov a akademikov na prejavy známejších kolegov, ktorí tvoria druhú časť knihy. V tej sú zahrnuté práce takých osobností ako Friedrich Schiller, Imannuel Kant, Fridrich Wilhelm Joseph Scheling, Johann Gottlieb Fichte, Friedrich Daniel Erns Schliermacher, Wilhelm von Humboldt, Friedrich Nietzche, Karl Jaspers, Theodor W. Adorno, Edward Schils a Hans-Georg Gadamer.

Čo možno oceniť hneď na úvod, je poctivé prihlásenie sa zaujatosti autorov ku konzervatívnemu prúdu a konzervatívnemu výberu obsahu. „Predkladaná kniha je zaujatá: patrí k nej vyznanie viery v túto tradíciu a v jej budúcnosť, viery v to, že perspektívou našej spoločnosti a ľudstva ako celku je práve rozvíjanie tejto humanistickej tradície vzdelávania.“ Ďalším prínosom je ona prvá časť, ktorá väčšinu diel uvedených v druhej časti reflektuje, dopĺňa, ozrejmuje či kritizuje.

Recenzovať či sumarizovať tak myšlienkovo bohatý a originálny zborník je nad sily autora avšak prostredníctvom útržkov sa pokúsi čitateľovi predložiť niektoré zaujímavé postrehy či state z diela.

Holger Guschmidt, veľmi zaujímavo podtrháva univerzálny charakter stredovekých univerzít aj na základe vyššieho počtu zahraničných študentov napr. Bolonskej univerzity ako sme zvyknutý hoci i dnes. Sám záverom svojho príspevku konštatuje, že debata o univerzitách prebieha od roku 1800 a dnes stojíme pred pálčivými otázkami v podobe, či vzdelanie existuje, resp. či má existovať, to predstavuje určitý odklon od predošlej debate o podstate vzdelania a jeho obsahu. K téme stredovekých univerzít dopĺňal Jiři Chotaš vo svojom príspevku pohľad na určité „neuznávanie“ akademických titulov absolventov mimo akademický svet. Titul neznamenala náhradu či predpoklad napr. kňazského povolania a univerzitný lekári nemali žiadne privilegované postavenie v lekárskom cechu.

K určitým zaujímavostiam patrí aj Schilsova poznámka, že na jedny z najznámejších nemeckých univerzít 19. st. bolo len okolo 500 študentov a na veľkej Berlínskej univerzite bolo pred prvou svetovou vojnou „až“ 8.000 študentov(!).

Ivan Landa vo svojom príspevku k dialógu Fichteho a Schleiermachera uvádza, že otázka by mala byť postavená aj tak, či sa poslanie univerzity má vyčerpávať reprodukciou pracovnej sily.

Milan Sobotka k Hegelovmu výkladu dopĺňa, že kým „grécka rodinná dôvernosť a oddanosť svojej obci bola spojená s poslušnosťou voči zákonom rodiny a obce v ktorých jedinec nevidel obmedzenie svojej slobody ale prejav ducha, čo bola prvá škola ľudstva. Dnes dejiny vyvrchoľujú v spoločnosť v ktorej jednotlivec pracuje pre druhého taktiež, ale na rozdiel od antiky už len nepriamo.“

Jindřich Karásek vo svojom „ponurom“ príspevku približuje neblahé dosahy kapitalitickej morálky založenej na zisku, ktoré zároveň neblaho dopadajú aj na samotnú ideu univerzity. Príspevok bol oproti ostatným zaujímavý a pútavý.

Za asi najzaujímavejší príspevok možno podľa autora označiť príspevok Filipa Grygara „Idea univerzity jako idea komplementarity“. Príspevok najprv približuje filozofické východiská fyzikov Heideggera a neskôr Bohra. Práve Niels Bohr a jeho „fyzikálna filozofia“ predstavuje mimoriadne zaujímavé a podnetné čítanie. „Na začiatku 20. storočia sa preto voči doterajšej karteziánskej tradícií subjekt-objekt skúmania alebo ideálu kontinuity všetkého diania vymedzila nie len fenomenológia, ale taktiež filozoficky experimentálne vznikajúca kvantová teória, čo spôsobilo a stále spôsobuje teoretickú a praktickú revolúciu v našom každodennom živote, logike a chápaniu vesmíru. Od prelomových príspevkov Plancka a Einsteina k rodiacej sa kvantovej teórie ukázali nasledujúce búrlivé filozofické diskusie a časté paradoxné výsledky experimentov, že v skúmaní hmoty a žiarenia či svetla sa stretávame s úplne inou neklasickou skúsenosťou, ktorá narušuje novoveké merítka vedeckosti vedy. Na základe objavenie diskontinuity či kvetovaní energie žiarenia...Kvantové merania a experimenty deštruujú prísne subjekt-objektové paradigmy a nastoľujú okrem iného štatistické pravdepodobnosti, náhodnosti a naviac holistický subjekt-objektové paradigmy a nastoľujú okrem iného štatistickú pravdepodobnosť, náhodnosť a naviac holistický charakter prírody, ktorej sme súčasťou.“ „Možno totiž povedať, že celkové porozumie veciam, skúmaným javom, udalostiam alebo bytiu je vždy už dejinnej motivované, situačné a premenené. Pozorované veci v každodennom živote, alebo javy v experimentálnom prostredí sa nikdy neukazujú naraz, ale len z konkrétnej perspektívy a nikdy mimo náš rámec predporozumenia alebo experimentálne usporiadanie danej teórie....v dôsledku novovekého rozvrhu vedeckosti vedy sme niekoľko storočí žili v domnení, že jedené správne a unifikované vysvetlenie sveta a vesmíru nám umožní vedotechnika. Od dôb Einsteinových, s príchodom kvantovej teórie alebo s nárastom špecializovaných odborov a rozborov vedeckého myslenia v súčasnej histórií, metodológií či filozofií vedy sa ukazuje, že išlo o metafyzický predpoklad či akt viery, ktorý túto hypotézu imunizoval.“ Záverom Grygar konštatuje, že „Bohr preto v biológií nezastáva ani mechanistickú, ani vitalistickú alebo teologickú, náboženskú či inú pozíciu, ale komplementárny vzťah, ktorý samozrejme zahrňuje i naše predporozumenie fenoménu živého ako nás, živých bytostí.“ Uvedené poňatie umožňuje pochopiť stredoveké univerzitné vzdelanie v podobe trivia alebo kviria ako základný kameň pochopenia sveta okolo nás. Lekárska veda ako veda o tele, filozofia ako veda o mysli a rozmýšľaní, právnická veda ako veda o spravovaní štátneho telesa, artistické vedy ako vedy a poznanie, teologická veda ako veda o Najvyššom a zároveň veda ktorá ostatné spájala a koncentrovala. Z „bohrovho pohľadu“ bolo stredoveké vzdelanie naozaj univerzálne ...
Viac na http://oprave.blogspot.com/