Nájdem si ťa
Joanna Connors
https://www.databazeknih.cz/img/books/34_/345893/bmid_najdem-si-ta-gg8-345893.jpg
4
61
61
Zahoďte všetky detektívky, po tejto knihe vás už žiadne nebudú zaujímať. Americká novinárka Joanna Connors si svoje krimi prežila na vlastnej koži – rozhodla sa totiž vypátrať neznámeho muža, ktorý jej pred rokmi priložil k hrdlu nôž a vzápätí ju znásilnil. Nazvite to hoci hororom, trilerom, alebo temnou detektívkou. Všetky prívlastky, ktoré tejto knihe dáte, budú príliš slabé. Joanna Connors mala tridsať rokov, keď ju uprostred noci znásilnil neznámy muž. Po dvadsiatich rokoch nevysloviteľných tráum sa rozhodla bojovať a neznámeho muža nájsť. Nie však pre to, aby sa pomstila, ale aby ho pochopila. Kto je tento človek? A čo ho viedlo k tomu, aby zničil život jednej mladej ženy? Kniha Nájdem si ťa Joanny Connors je mimoriadne silná a osobná reportáž o duši obete i o duši násilníka.... celý text
Literatura faktu Pro ženy Thrillery
Vydáno: 2017 , AbsyntOriginální název:
I Will Find You, 2016
více info...
Přidat komentář
Táto kniha vraví o znásilnení veci, ktoré sa o ňom bežne nevravia. Napríklad, že znásilňovateľ môže mať problém udržať erekciu. Že obeť mu môže pomáhať prirážať, aby už bolo po tom. Že si v duchu môže opovržlivo myslieť, že je neschopný, ako by to robil prvýkrát. Že celé to môže trvať aj hodinu. A hlavne – že to môže obeť zničiť na celé roky, ba desaťročia. A nielen ju, ale aj jej muža, matku, sestry, deti...
Silné, otrasné, krásne, potrebné svedectvo. Ale nielen to. Je to aj príbeh o hľadaní agresora a jeho rodiny (a tým aj odpovede na mnohé nevyslovené, len vyplavované otázky, a možno aj hľadanie zmyslu, pokoja).
„Našla som Davida Francina. Dozvedela som sa, že mal otrasné detstvo, že násiliu sa priúčal od otca a že toto násilie a narušenú osobnosť preniesol so sebou do sveta, keď mal dvanásť rokov. Ako vravela Charlene, nezaslúžila som si, čo sa mi stalo. A David Francis si nezaslúžil, čo sa stalo jemu. Keď som sa pustila do hľadania, manžel mi povedal: Je to monštrum, čo ešte potrebuješ vedieť? Odpoveď by asi znela, že som to monštrum chcela spoznať sama; monštrum, ktoré sa narodilo v osemdesiatom štvrtom (vtedy ju znásilnili, poznámka starmoon). Je to prešibané monštrum. Tajnostkárske. Neprejaví sa tak, že odvedie dieťa do kostola, kde ho znásilní, alebo zbije vlastného syna. Toto monštrum striehne hlboko v pozadí, nikto o ňom nevie. Napustilo ma strachom, ktorý ma núti skrývať sa pred svetom a myslieť si o ľuďoch len to najhoršie.“
A pre mňa ako matku to bol aj príbeh o rodičovstve.
O rodičoch, ktorí ničia svoje deti – a tie ničia ostatných, čo im prídu do cesty.
A o rodičoch, ktorým niekto veľmi, veľmi ublížil, ktorým zničil dôveru v ľudí, a oni sa snažia nepreniesť to na svoje deti. O rodičoch, ktorí sú úzkostliví, pedantne zodpovední, ale aj tak zistia to, čo Joanna: „Neochránim svoje deti. Viem to. To je na rodičovstve najstrašnejšie: Raz príde deň, keď budeme musieť poslať do sveta naše srdcia ničím nechránené.“
Zvládla som bez sĺz scény znásilňovania, života pred tým aj po tom, života s TÝM (biľagom, vinou, hanbou....); ale nie toto poznanie: „Kedysi som sa trápila, či tým, že pred nimi skrývam strach a depresie, ich na nich neprenesiem ako dedičnú chorobu. Nedávno som čítala štúdiu, ktorej závery naznačovali, že som to na ne naozaj preniesla, a dokonca ako dedičnú chorobu. (...) Zistilo sa, že keď vystavili samice potkanov stresu ešte pred oťarchavením, samice nepreniesli tento stres na svojich potomkov tým, ako sa o ne po narodení starali, ale hlboko na molekulárnej úrovni. Odrazu som mala chuť sa spýtať svojich detí: Bola som dobrá matka? Na túto otázku existuje iba jediná odpoveď. Viem, že by mi povedali: Áno, bola si dobrá mama. Ja som jediná, kto sa odváži povedať: Nie. Tvrdí to tá časť zo mňa, ktorá žije hlboko vnútri, ktorá sa bojí a chce, aby som sa skrývala pred všetkými hrozbami života. Tá časť, ktorá šepká, že som podvodníčka, že mi na to jedného dňa prídu, že som narušená a že som narušila aj vlastné deti. Tá časť, čo vždy hľadela na iné rodiny a pokladala ich za dokonalé.“
Pre mňa veľmi katarzná kniha; kto zažil pochopí, kto nezažil, akoby zažil.
Tomu sa hovorí poctivá reportáž, keď autorka napriek vlastnej traume tak objektívne popisuje páchateľovo prostredie a rodinu, až máte pomaly pocit, že tie jeho činy sú pochopiteľné. Lebo zlo plodí ďalšie zlo.
Krásna kniha o mnohokrát tabuizovanej téme. Ak niekto potrebuje oporu, tak táto kniha je pre neho, je plná nádeje, psychickej i fyzickej bolesti, pocitu vyrovnania sa s traumatizujúcou situáciou v minulosti, až po schopnosť o takýchto problémoch verejne hovoriť. Vopred však varujem, že explicitným scenám najmä na začiatku knihy sa nevyhneme. Avšak nie je to na každej stránke reálne asi v jednej kapitole, avšak v tej najhoršej pre psychiku. Prajem príjemný zvyšok dňa. :)
Joanna Connors napísala príbeh, ktorý je jej. Príbeh o svojom znásilnení a o svojej ceste za oslobodením, o svojej snahe pochopiť násilníka.
Svoj príbeh napísala majstrovsky, je to veľmi ťažká téma aj bez toho, aby si to niekto musel zažiť na vlastnej koži. Autorku som obdivovala už od začiatku knihy, musí to byť veľmi silná žena, keď sa k znásilneniu postavila tak, ako sa postavila. Môj obdiv má aj za to, že sa (časom) dokázala odosobniť a bola schopná sa stretnúť s rodinnými príslušníkmi násilníka, rozprávať sa s nimi a snažiť sa pochopiť, prečo spravil to, čo spravil. Občas som síce mala pocit, že sa týmto pátraním snaží nájsť dôvod pre ospravedlnenie tohto násilného činu, pre ospravedlnenie násilníka a to sa mi vôbec nepáčilo, pretože niečo také je podľa mňa neospravedlniteľné. Okrem toho sa mi kniha čítala dobre, je veľmi pútavá, aj keď občas kvôli téme sa číta veľmi ťažko. Pri čítaní mi autorky bolo veľmi ľúto, žiadna žena si nezaslúži prejsť tým, čím si prešla ona. A to, ako ju to ovplyvnilo, aj jej rodinu, manžela, výchovu detí... to mi prišlo strašné. Určite je to veľmi prínosná kniha a som rada, že som sa k nej dostala.
Je ľahké napísať, že autorka spracovala túto ťažkú tématiku skvele ... , len keby nemusela čerpať z vlastnej skúsenosti. Takéto osobné a úprimné vyznanie sa jej muselo ťažko písať a ťažko sa to aj čítalo, kedže bola dosť explicitná. Vyzvihujem jej odvahu, že sa na to odhodlala a zdielala svoj príbeh a som vďačná, že uviedla aj nejaké štastistiky a pozadie výchovy a života muža, ktorý ju poznačil na celý život, teda nie len jeho, ale celej rodiny, ako aj americkej spoločnosti ako takej. Moja tretia Absyntovka nesklamala, odporúčam.
Člověk nemůže hodnotit takové hrůzy, které nezažil. ALE...
Líbily se mi poznámky z historie zneužívání, zákonů a rasismu - cením si autorky, která zmiňuje i opačný rasismus. To se v dnešní době už jen tak nevidí.
Ke konci knihy mně zarazila věta: "Víte," řekla jsem, "když se to dělo, vzpomínám si, že jsem si v tu chvíli říkala: On to dělá, protože to někdo udělal jemu. Tohle jsem si myslela." - Tento výrok autorce asi nikdy neodpustím a musím dát horší hodnocení :) - Každý má na danou věc svůj názor, ale nečekala jsem, že od zneužité ženy přečtu tohle. Takový člověk si nezaslouží obhajobu v jeho prospěch, nikdy. V rodinách bývají hrůzy, děti vyrůstají ve špatných podmínkách, dějí se děsivosti, ale to nikoho neomlouvá. X lidí vyrostli ve zle, a někteří takoví nejsou a "nelepí" zlo zlem. NEODPUSTITELNÉ.
I tak děkuji autorce za přínosnou knihu, i když je jich na tohle téma také dost, ale tahle měla určitě smysl.
Příběh je to otřesný... o tom žádná. Moc se mi ale líbilo, že kniha byla protkána navíc i různými výňatky ze statistik, ke kterým bych se asi jinak nedostala.
Knížka mě velice zaujala, člověk pronikne trochu do stavu znásilněné ženy, a do jejího života po něm.
Veľmi silná výpoveď o prežitej telesnej a hlavne duševnej traume...
Nemám slov...
"Znásilnenie je trestný čin proti ľudskej dôstojnosti. Spočíva v donútení ženy /alebo muža/ k súloži násilím, pod hrozbou násilia alebo s využitím jej /jeho/ bezbrannosti a proti vôli. Je to najmenej ohlasovaný zločin a zároveň jeden z najviac zraňujúcich pre obeť."
Obdivujem autorku, že sa dokázala od svojho utrpenia odosobniť, a dokázala ísť po stopách, ktoré ju priviedli na začiatok zrodenia monštrá páchajúceho násile, obeťou ktorého bola aj ona sama.
Drsná jazda Clevelendom roku 1984! Myslíte, že sa znásilnenie týka iba hlúpych opitých adolescentov? Tak, vás Joanna z omylu vyvedie veľmi rýchlo. Tomuto sa hovorí reportáž ako má byť a čo je najstrašidelnejšie- takéto príbehy sa nemusia vymýšľať, píše ich sám život, a môžu sa stať každému z nás. Násilie plodí ďalšie násilie.
Teprve nástup dcery na univerzitu donutí novinářku Joannu prolomit mlčení a svěřit se dceři a synovi, že ještě před jejich narozením byla znásilněná. Joanna po více jak 20 letech od znásilnění pátrá po minulosti pachatele, který byl hned druhý den po spáchání zločinu zatčen a uvězněn, a po důvodech proč ji napadl. Autorka se v knize vypsala ze svého traumatu a snad ho takto veřejně překonala.
První kapitoly byly pro mne odrazující - popis toho, jak se autorka/oběť vypořádává se situací po více než dvaceti letech, jak se mají její děti, manžel atd. ...prostě jsem si představovala něco jiného.
Po pár kapitolách přišla změna, autorka popisovala svůj ošklivý zážitek, děj nabral rychlejsí a zajímavější spád.
Poté nastal zase útlum, pátrání po násilníkovi a jeho životě sice bylo zajímavé, ale někdy až příliš protkané mnoha historickými událostmi.
Neskutočný príbeh, ani neviem nájsť slová, ako je možné, že jedna znásilnená žena dokáže v sebe nájsť silu aby vypátrala násilníka, ktorý ju poznačil na celý život, ako dokáže nájsť v sebe odvahu vybrať sa po životnej línií násilníka a komunikovať s jeho rodinnými príslušníkmi...?
V knihe autorka opisuje podrobne nielen samotný zločin ale aj reflexiu svojho prežívania niekoľko rokov potom, pričom kniha má okrem osobného rozmeru aj rozmer reportáže, kedy sa autorka téme znásilnenia venuje z historického, z psychologického či evolučného hľadiska. Ťažké no zároveň skvelé a pútavé čítanie.
Pre mna naopak jedna z najlepsich Absyntoviek, zaujimavy pohlad do stale segregovaneho Usa a na vnimanie znasilnenia spolocnostou. Odporucam!
Popisok knihy klame, takmer vôbec sa nejedná o nejakú detektívku skôr možno definitívne zmierenie s vlastnou minulosťou autorky ,ktoré potrebovala hodiť na papier. Zatiaľ najslabšia Absyntovka.
PS: Samozrejme znásilňovanie odsudzujem .
Nájdem si ťa
Pro mě to byl silný příběh. Klobouk dolů nad tím, že autorka zvládla takto popsat situaci. A její prožité trauma a jak s ním pracovat? Měla odvahu.