Nájdem si ťa přehled

24.07.2024

Pro mě to byl silný příběh. Klobouk dolů nad tím, že autorka zvládla takto popsat situaci. A její prožité trauma a jak s ním pracovat? Měla odvahu.

30.07.2022

Táto kniha vraví o znásilnení veci, ktoré sa o ňom bežne nevravia. Napríklad, že znásilňovateľ môže mať problém udržať erekciu. Že obeť mu môže pomáhať prirážať, aby už bolo po tom. Že si v duchu môže opovržlivo myslieť, že je neschopný, ako by to robil prvýkrát. Že celé to môže trvať aj hodinu. A hlavne – že to môže obeť zničiť na celé roky, ba desaťročia. A nielen ju, ale aj jej muža, matku, sestry, deti...

Silné, otrasné, krásne, potrebné svedectvo. Ale nielen to. Je to aj príbeh o hľadaní agresora a jeho rodiny (a tým aj odpovede na mnohé nevyslovené, len vyplavované otázky, a možno aj hľadanie zmyslu, pokoja).

„Našla som Davida Francina. Dozvedela som sa, že mal otrasné detstvo, že násiliu sa priúčal od otca a že toto násilie a narušenú osobnosť preniesol so sebou do sveta, keď mal dvanásť rokov. Ako vravela Charlene, nezaslúžila som si, čo sa mi stalo. A David Francis si nezaslúžil, čo sa stalo jemu. Keď som sa pustila do hľadania, manžel mi povedal: Je to monštrum, čo ešte potrebuješ vedieť? Odpoveď by asi znela, že som to monštrum chcela spoznať sama; monštrum, ktoré sa narodilo v osemdesiatom štvrtom (vtedy ju znásilnili, poznámka starmoon). Je to prešibané monštrum. Tajnostkárske. Neprejaví sa tak, že odvedie dieťa do kostola, kde ho znásilní, alebo zbije vlastného syna. Toto monštrum striehne hlboko v pozadí, nikto o ňom nevie. Napustilo ma strachom, ktorý ma núti skrývať sa pred svetom a myslieť si o ľuďoch len to najhoršie.“

A pre mňa ako matku to bol aj príbeh o rodičovstve.
O rodičoch, ktorí ničia svoje deti – a tie ničia ostatných, čo im prídu do cesty.
A o rodičoch, ktorým niekto veľmi, veľmi ublížil, ktorým zničil dôveru v ľudí, a oni sa snažia nepreniesť to na svoje deti. O rodičoch, ktorí sú úzkostliví, pedantne zodpovední, ale aj tak zistia to, čo Joanna: „Neochránim svoje deti. Viem to. To je na rodičovstve najstrašnejšie: Raz príde deň, keď budeme musieť poslať do sveta naše srdcia ničím nechránené.“

Zvládla som bez sĺz scény znásilňovania, života pred tým aj po tom, života s TÝM (biľagom, vinou, hanbou....); ale nie toto poznanie: „Kedysi som sa trápila, či tým, že pred nimi skrývam strach a depresie, ich na nich neprenesiem ako dedičnú chorobu. Nedávno som čítala štúdiu, ktorej závery naznačovali, že som to na ne naozaj preniesla, a dokonca ako dedičnú chorobu. (...) Zistilo sa, že keď vystavili samice potkanov stresu ešte pred oťarchavením, samice nepreniesli tento stres na svojich potomkov tým, ako sa o ne po narodení starali, ale hlboko na molekulárnej úrovni. Odrazu som mala chuť sa spýtať svojich detí: Bola som dobrá matka? Na túto otázku existuje iba jediná odpoveď. Viem, že by mi povedali: Áno, bola si dobrá mama. Ja som jediná, kto sa odváži povedať: Nie. Tvrdí to tá časť zo mňa, ktorá žije hlboko vnútri, ktorá sa bojí a chce, aby som sa skrývala pred všetkými hrozbami života. Tá časť, ktorá šepká, že som podvodníčka, že mi na to jedného dňa prídu, že som narušená a že som narušila aj vlastné deti. Tá časť, čo vždy hľadela na iné rodiny a pokladala ich za dokonalé.“

Pre mňa veľmi katarzná kniha; kto zažil pochopí, kto nezažil, akoby zažil.