Napoleon v Rusku. 1.díl: Pochod na Moskvu

16.09.2020

Česi majú skvelého historika! Pri čítaní som si neraz pomyslela: Takhle se to dělá! V zmysle, takto by sa mali písať dejiny. Viem, že to nie je jednoduché a záleží na téme. Autor je absolútnym a triezvym nadšencom, a keď sa občas v texte „uvoľní“, je to úplne na vhodnom mieste a už máte pocit, že s ním sedíte niekde pri káve, pive, a počúvate jeho myšlienkové pochody o Napoleonových pochodoch. Pokiaľ ide o samotný obsah, otvorili sa mi oči a vyprázdnila peňaženka:D Už čakám na posledný diel, ktorý doplní tetralógiu od pána Kovaříka, a budem ju čítať pravdepodobne do konca roka. Na jednej strane sa neviem dočkať, teším sa, na druhej strane mi je ale dosť ťažko z čítania niektorých pasáží. Celkom ma zasiahol osud Barclaya, ktorý nám môže byť vzorom človeka s absolútnou sebakontrolou aj v najhorších situáciách (ak je naozaj pravda to, čo píše autor, osobne o tom nemám pochybnosti). Irituje ma teraz, že som sa nadchýnala nad Kutuzovom. Obdivujem ho naďalej, no už nie je „Najjasnejším“, iba Jasným spolu s Barclayom. Bitka pri Borodine ma dostala úplne. Na začiatku Francúzi si pomaly balili so sebou mapu Indie, že ju dosiahnu, v nadšení sa vrhli na východ, v závere už čítame, ako prichádzali o končatiny a kričali o vodu či kus jedla. Pre mňa hrozný moment, horší než černobyľská tragédia. Opäť, ľudia, uvedomme si jednu vec a buďme za to nesmierne vďační (hlavne novodobí kolobežkári a hipsteri:D): Nemáme Vojnu! Nemáme Hlad! Lebo ak sa v našom svete nedá dokázať Čas, tak všetci dobre vieme, že našim druhým Pánom je Hlad a tu už máme, bohužiaľ, enormné množstvo dôkazov na to. Práve knihy tohto druhu považujem za najťažšie knihy.
Na záver asi najlepší a najvýstižnejší citát, aký som kedy čítala o Rusku: „Domnívam se, že jen Rusko múže vést s Ruskem válku!“ Kapitán Leclerc (1812)
Napoleone, Napoleone, proč jsi tam šel!