Nový duch vedy

https://www.databazeknih.cz/img/books/18_/183644/bmid_novy-duch-vedy-183644.jpg 4 2 2

Filozofia prírodných vied bola vo Francúzsku prvej polovice 20. storočiu široko rozvinutá. Pestovali ju významní vedci (L. de Broglie, P. Langevin a i.) a filozofi (E. Meyerson, L. Brunschvicg a i.). Nadväzovali na staršie bohaté tradície francúzskej filozofie vedy a kládli odpor, aj keď zo značne odlišných stanovísk, vzmáhajúcemu sa iracionalizmu, ktorý prenikal do francúzskej filozofie najmä v podobe Bergsonovho intuitivizmu. Zároveň sa nemenej kriticky stavali proti novopozitivizmu, ktorý sa usiloval vydávať za jedinú filozofiu adekvátnu modernej vede. V tomto racionalistickom úsilí francúzskej filozofie vedy osobitné miesto zaujíma Gaston Bachelor d. Proklamuje a rozpracúva filozofiu modernej („neklasickej") vedy, interpretujúc ju jednoznačne protiiracionalisticky, navyše ako výraz zrodu nového typu racionalizmu, ktorého podstatnou črtou je dialektickosť. Hoci chápanie nového racionalizmu, ktoré podnetne zapôsobilo aj na myslenie ďalších vedcov a filozofov, najmä z frankofónnej oblasti, a vyústilo do sformovania sa tzv. neoracionalistickej filozofie vedy, je značne vágne, takisto ako pojem dialektiky, ku ktorému sa tento prúd hlási, predsa len ide o originálnu koncepciu, úzko spätú so živelnou filozofiou zakladateľov modernej fyziky (A. Einsteina, N. Bohra a i.). To. pochopiteľne, nevyhnutne vzbudzuje pozornosť medzi marxistický orientovanými filozofmi a vedcami, hľadajúcimi a nachádzajúcimi podstatu zmeny štýlu vedeckého myslenia, revolúcie vo vede, vo výraznej dialektizácii vedeckého myslenia, ktorá sa nedeje na úkor, lež v prospech rozvoja racionality vedy. Gaston B a c h e I a r d sa narodil v severofrancúzskom mestečku Bar-sur-Aube 27. júna 1884. Začal pracovať ako poštový úradník, no ešte pred prvou svetovou vojnou získal licenciát z matematiky. Jeho štúdiá prerušila vojna. Po vojne v nich usilovne pokračoval a v roku 1920 získal licenciát z filozofie. V tom čase (1919—1930) pôsobil ako profesor fyziky a chémie, neskôr i filozofie, na strednej škole v rodnom meste. V roku 1927 získava na Sorbonne doktorát z filozofie prácou, ktorá vyvolala veľký ohlas nielen medzi filozofmi, ale aj medzi prírodovedcami a na základe ktorej ho povolali za profesora na filozofickú fakultu v Dijone, kde pôsobil desať rokov (1930—1940). Z tohto obdobia pochádza aj jeho dielo Nový duch vedy (Prvé vydanie tohto diela, ktoré má dnes vo Francúzsku už okolo pätnásť vydaní, vyšlo v r. 1934.) Bachelardov vplyv vo francúzskej filozofickej, vedeckej i umeleckej verejnosti rastie. V roku 1940 sa Bachelard stáva profesorom parížskej Sorbonny, kde vedie Katedru dejín a filozofie vedy a zároveň je riaditeľom Ústavu pre dejiny vedy. Profesorom Sorbonny ostáva až do smrti. Zomrel 16. októbra 1962. Vedecké renomé si G. Bachelard získal prácami, kde sa pokúsil vyjadriť zásadné filozofické zmeny, ku ktorým dochádza pri prechode od klasickej k modernej vede. Z mnohých prác venovaných tejto problematike uveďme aspoň najdôležitejšie: Esej o približnom poznaní (doktorská práca, 1928), Induktívna hodnota teória relativity (1929), Nový duch vedy (1934), Atomistické intuície (1935), Dialektika trvania (polemika s H. Bergsonom, 1936), Dialektika negácie (1940), Aplikovaný racionalizmus (1948), Racionalistická aktivita súčasnej fyziky (1951), Rocionálny materializmus (1952). Bachelard sa však neobmedzoval iba na filozofiu vedeckého poznania, na epistemolágiu. Vedecké poznanie je podľa neho iba jedným, špecifickým druhom tvorivej ľudskej činnosti. Iným prejavom tejto činnosti je umelecká tvorba, poézia, zakladajúca sa na „snení”. Preto venuje veľa pozornosti tzv. psychoanalýze poetického zachytávania bežnej skúsenosti. Ústredné postavenie tu má „psychoanalýza“ štyroch prvkov (zem, voda, vzduch, oheň). Z diel tohto typu spomeňme aspoň Psychoanalýzu ohňa (1938, slovenské vydanie 1970) a posledné Bachelardovo dielo Plameň sviece (1981). Úsilie poeticky vyjadriť realitu, bez oslabenia vedeckej exaktnosti, prestupuje však aj Bachelardove epistemologické spisy. Vidno na nich, že ich písal vedec s dušou básnika. Bachelard zapôsobil svojím dielom na mnohých vedcov i umelcov, najmä vo Francúzsku. Toto pôsobenie bolo nejednoznačné — tak ako jeho dielo —, podnecovalo však bachelardovským chápaním vedy, umenia, ľudskej tvorivej činnosti vôbec, spravidla tie najprogresívnejšie prúdy v buržoáznom myslení, ktoré sa usilovali dôjsť až na hranice tohto myslenia, prípadne ich prelomiť.... celý text