O státě

30.11.2019

Skôr ako začnem písať o tomto naozaj podarenom dielku určenom pre politológov, právnikov a štátovedcov, chcel by som upozorniť na jeho naozaj originálnu techniku spracovania problematiky. Skinner píše svoje dielko na pozadí vývoja obsahového významu pojmu štát (stato), a na základe zmien významov nám predkladá pomerne slušnú predstavu o vývoji samotnej ideje štátu. S podobnou technikou som sa zatiaľ stretol len v knižke Johna Lukacsa, Na konci věku. Sám autor veľmi pekne obhajuje svoju techniku: „Sledujeme-li puvod a vývoj nějakého pojmu, objevujeme přitom ruzné spusoby, ktorými mohl být v minulosti užíván. Získáváme přitom nástroj ktitické reflexe toho , jak se tomuto pojmu rozumí v současné době... Podniknou širší analýzu by bylo možné pouze za předpokladu, že výrazy los tato, l ´ État či der Staat sa vztahují ke stejnému pojmu jako slovo stát. Tím bychom však předem předpokladali něco, co má být teprve dokázáno.“

Skinner začína svoju knižku tým, že čitateľovi ozrejmuje, že slovo štát má koreň v slove status. A to v zmysle stavu kráľa alebo vládcu, ktoré mu vyplývalo z tohto postavenia. Taktiež nám je nutné chápať, že od 11. st. sa vládca považoval že „majiteľa“ kráľovstva. V tejto súvislosti je ďalej nutné chápať že tento stav vyžadoval o dobrý (bonus) až najlepší (optimus status reipublicae) stav vecí verejných. Teda akúsi panovníkovu povinnosť byť dobrým správcom hoc bol absolútnym majiteľom. Popri kráľovom stave existoval ešte meštiacky stav (status civitatum) ktorý bol súčasťou verejného stavu. Veľmi zaujímavé požiadavky vyslovil v súvislosti s inštitútom optimus status reipublicae, Filippo Ceffi a Tomáš Akvinský, ktorý považovali požiadavku poslušnosti úradníkov záujmom spravodlivosti. Neskôr bola táto požiadavka nahradená požiadavkou zákonnosti. Giovanni Campano, ďalej vyžaduje požiadavku nestrannosti a oddanosti obecnému dobru.

V období renesancie dochádza k nástupu dedičných kniežat, ktoré majú podľa nového svetonázoru zastávať pozíciu otca vlasti a dbať na rozvoj svojej domoviny. Chápanie kniežat sa ale prenieslo z roviny autokrata na požiadavku osvietenského panovníka. Najvýznamnejším propagátorom nebol nikto iný ako sám N. Machniavelli. Tu v prostredí renesančnej itálie sa začína oddeľovať panovník od lo stato, ako nevyhnutnej mocenskej štruktúre ktorú musí panovník ovládnuť. Štát sa začal chápať ako politické spoločenstvo - commmonwealth

Je ďalej veľmi dôležité si uvedomiť, že rozdiel medzi republikou a monarchiou je nie len v spôsobe riadenia štátu ale aj nositeľa suverenity. Kým v monarchií je to panovník z božej vôle v republike je to ľud, ktorý svoju suverenitu len prepožičiava, teda neprenáša na správcov. Ďalším rozdielom je, že v monarchií sú ľudia v istom druhu závislosti k osobe panovníka, a podľa Digest závisieť na vôli iného je otroctvo.

Ďalší vývoj nám ukazuje ako sa vytvára samostatná entita štátu, ktorá podľa E. Burka požaduje lojalitu od vládcov i ovládaných.

Pufendorf ovplyvnení občianskou filozofiou Hobbesa uvádza: „Najmřiměřenější definece občanského státu je, zdá se tato: Je to složená morální osob, jejíž vuli, sjednocenou a svázanu oněmi smlouvami, ktoré předtím byly uvadeny v platnosti množstvím lidi, je třeba považovat za vuli všech, čehož dusledkem je, že občanský stát smí užívat sily a bohatství soukromných osob ve prospěch zachování společného míru a bezpečí.“

Na záver by som už len dodal moju myšlienku vzťahujúcu sa k deistickému elementu v politickom útvare. Monarchia sa bezprostredne odvolávala na legitimitu udelenú bohom, republiky tento koncept opustili a za najvyššiu moc si vo svetských veciach vyvolili ľud. Teda až na Spojené štáty americké, ktoré posvätili ľud, God save America !