Ostrov bez pamäti
Jóko Ogawa
https://www.databazeknih.cz/img/books/50_/500229/bmid_ostrov-ztracenych-vzpominek-ris-500229.jpg
4
91
91
Desivo krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou. Desivo-krásny orwellovský román o totálnom ovládnutí ľudských životov štátnou mocou od jednej z najoceňovanejších autoriek súčasnosti. Na bezmennom ostrove pri bezmennom pobreží miznú objekty: najskôr klobúky, potom stuhy, vtáky, ruže. Väčšina obyvateľov ostrova na stratené predmety okamžite zabúda, akoby im ktosi vygumoval spomienky. Lenže tí, čo neprišli o schopnosť pamätať si, žijú v ustavičnom strachu. Pátra po nich pamäťová polícia, ktorá má za úlohu zabezpečiť, aby to, čo zmizlo, upadlo navždy do zabudnutia. Keď mladá spisovateľka zistí, že aj jej redaktor patrí do kategórie prenasledovaných, snaží sa ho udržať pri živote v tajnej skrýši pod podlahou. Ich jedinou nádejou na záchranu pred hrôzou a vecným zabudnutím je román, na ktorom tajne pracujú... No čo ak o chvíľu prídu aj o schopnosť písať? „Hlboký román so silným posolstvom. Vyznačuje sa nadčasovosťou legendy, no zároveň naliehavo varuje pred zbesilosťou dnešného sveta, ktorý zabúda na lekcie minulosti.“ The A. V. Club... celý text
Literatura světová Romány Sci-fi
Vydáno: 2022 , LindeniOriginální název:
Hisojakana keššó - 密やかな結晶, 1994
více info...
Přidat komentář
To bylo super! ten konec mě dostal.
Akorát mi nevyhovoval způsob překladu, bylo tam zbytečně hodně nepřeložených slovíček z japonštiny, které jsou vysvětleny vzadu v poznámkách. Třeba hottokéki (hot cake) stačilo přeložit jako lívance, orugóru jako hrací krabičku...
Na nemenovanom ostrove sledujeme nemenované postavy, ktoré sa vysporiadavajú s faktom, že veci na ostrove miznú spoločne so spomienkami na ne – napríklad, pokiaľ zmiznú vtáky, zmizne aj povedomie o slove vták a o konkrétne spomienky na ne. Človek stratí k pojmu emócie a takmer všetky asociácie. Občas sa však stáva, že niektorí ľudia nezabúdajú; takí sa však stávajú terčom polície, ktorá ich odnáša a zabezpečuje kompletné odstránenie zmiznutého objektu.
Rozprávačka-spisovateľka sa dozvie, že jej kolega taktiež nezabúda a rozhodne sa ho ukryť u seba doma. V diele sa stupňuje napätie, keďže sa týmto rozhodnutím vystavili veľkému riziku; rovnako však sledujeme meditatívne až filozoficko-poetické rozhovory na tému zabúdania.
Tento “čtivý” román je dielom uznávanej a úspešnej súčasnej japonskej autorky menom Yoko Ogawa. Preložený bol len nedávno, napriek tomu, že bol napísaný v 90tych rokoch. Na úvod by som sa chcel ohradiť voči tomu, ako je dielo prezentované a propagované; hovorí sa o ňom ako o orwellovskej dystopii a áno, objavujú sa tu určité podobnosti, no práve politicko-totalitná rovina mi prišla najmenej komplexná. Naopak, verím, že dielo hovorí o niečo viac vnútornom či medziľudskom ako je napríklad obyčajná pamäť a zabúdanie, strácajúci sa svet, miznúca identita či možno dôsledky izolácie, či už v prípade ženy v domácnosti alebo domáceho násilia. Dokonca mám teóriu, že dielo hovorí o chorobe, ktorej príznakom je zhoršujúci sa stav pamäte, skrz ostrov ako kolektívneho hrdinu.
Interpretovať dielo a diskutovať o ňom by bolo na dlho; dôležité je však zmieniť, že príbeh v príbehu, román hlavnej postavy, je podľa môjho názoru kľúčom k pochopeniu celého románu.
Dielo je napísané veľmi rozumne, poeticky a pomaly plynie, avšak je neustále plné napätia a prekvapenia. Čo by sa však dalo knihe vytknúť, je istá nelogickosť a nepravdepodobnosť – preto je v snahe vnímať ho čo i len trochu realisticky nefunkčná a nedotiahnutá, je teda “nutné” ju čítať ako metaforu, ako obraz, pretože svoju dystopickú linku nevysvetľuje. Naopak, ponára sa do pocitov a ukazuje, ako si človek “zvykne na všetko”, ako sa prispôsobí a ako dokážeme prežiť aj v absencii množstva pre nás drahocenných spomienok. Zároveň musím varovať pred emočne nabitým záverom, ktorý je naozaj silný a temný.
Kto nevie, ako funguje japonské umenie, môže byť pro prečítaní románu zmätený, prekvapený, možno sklamaný. Ak čakáte akčné sci-fi, kde si to hlavné postavy budú na konci na férovku rozdávať s pamäťovou políciou alebo viesť partizánsky boj s režimom, asi budete zaskočení. Sila románu tkvie v jeho atmosfére. Presnejšie v dusivej atmosfére strachu a beznádeje. Bezmenný ostrov, na ktorom žijú bezmenní hlavní hrdinovia, ktorým miznú rôzne predmety a spomienky na ne, pričom tých, ktorí si spomienky uchovávajú, prenasleduje polícia, je premisou, z ktorej behá mráz po chrbte. Miznutie spomienok je však len predohrou k záveru a veľmi podarenou metaforou. Román nastoľuje otázku, ako môže človek reagovať na stratu vlastnej identity, svojich práv, svojej osobnosti a čo všetko by sme boli ochotní tolerovať v prípade, že nám režim alebo nejaká autorita začne zakazovať a brať všetko, čo je pre človeka dôležité a čo je človeku vlastné. Ostrov bez pamäti je zdvihnutým varovným prstom.
Yoko Ogawa zvláda každú scénu, nechýba jej nápaditosť. Dokonca zvláda udržiavať metaforu v metafore - tým myslím "príbeh o učiteľovi strojopisu" v "príbehu o miznutí predmetov". Na konci príbehu som bol emočne vyšťavený a musím podotknúť, že záver je veľmi veľmi silný. Niekoľko strán pred koncom bude každému jasné, k čomu sa schyľuje a typický happy end to teda rozhodne nebude. S tým ale musí počítať každý, kto chce preniknúť do japonskej tvorby.
Štítky knihy
antiutopie, dystopie, kakotopie japonská literatura alegorie strach totalitní režimy tajná policie
Skrýt reklamy
Asi jsem v téhle knize neviděla co jsem měla a konec mi přišel už úplně crazy. Celkově se to četlo hezky a člověk se mezi postavami a dějem neztrácel. To zase jo. Ale přesto bych knihu asi nikomu ze svých přátel či rodiny nedoporučila, na to je celkem umělecká. Doporučuji přečíst první a nejstarší komentář zde, hodně mi osvětlil.