Pol Potov úsmev
Peter Fröberg Idling
https://www.databazeknih.cz/img/books/34_/341552/mid_pol-potov-usmev-tMe-341552.jpeg
4
40
40
Stalin, Hitler a Pol Pot, traja najkrvilačnejší diktátori dvadsiateho storočia. Prví dvaja sú dobre známi, ale kto je ten nenápadný usmievajúci sa Kambodžan, ktorý počas svojej vlády zavraždil viac ako 2 milióny ľudí? Odpoveď hľadá priamo v srdci Kambodže švédsky novinár a spisovateľ Peter Fröberg Idling. V roku 1975 dobyli Červení Kméri hlavné mesto Phnom Penh a ustanovili tzv. Demokratickú Kampučiu, ktorá mala znamenať novú a lepšiu budúcnosť. Komunistickou revolúciou sa začala krvavá krutovláda diktátora Pol Pota. Peter Fröberg Idling so zápalom detektíva pátra po príčinách i dôsledkoch kambodžskej genocídy. Zbiera čriepky reality a veľa sa pýta. Ako sa Červeným Kmérom podarilo v roku 1978 zakryť oči a oklamať švédsku delegáciu, ktorá navštívila Kambodžu? A ako sa vlastne stalo, že mladý Saloth Sar, ktorý študoval v Paríži, miloval futbal a romantickú poéziu, sa v dospelosti zmenil na tragicky známeho Pol Pota?... celý text
Literatura naučná Historie
Vydáno: 2017 , AbsyntOriginální název:
Pol Pots leende, 2006
více info...
Přidat komentář
Na začiatok musím povedať, že od knihy som čakala niečo iné. Chcela som sa dozvedieť, čo sa za vlády Červených Kmérov dialo v terajšej Kambodži. A ako dozvedela som sa, ale zdá sa mi, že iba tak okrajovo. Príde mi, že autor sa dosť venuje tej politickej časti - kto bol Pol Pot, ako sa dostal k moci, kto boli jeho najbližší spolupáchatelia a pod, ale ani tam nejde úplne do hĺbky. Bolo tam strašne veľa mien a žiadne si už nepamätám. Taktiež veľkú časť knihy zaberalo skúmanie toho, či švédska delegácia bola naozaj tak vierohodne oklamaná alebo proste len nechceli vidieť to, čo možno mali pod nosom. Tiež sa niečo dozvedáme o tom, ako sa vtedajší svet díval na Demokratickú Kampučiu - mnohí hovorili o genocíde (ktorá tam skutočne prebiehala), ale mnohí to výrazne popierali a považovali Kampučiu pomaly za progresívny štát. Ale o samotnej genocíde a o obyčajných ľudoch, ktorí to museli prežiť, je tam toho máličko.
Spočiatku sa mi kniha čítala dobre, mala som vysoké očakávania a páčil sa mi autorov štýl. Ale postupne to pre mňa začalo upadať, keďže som sa nedozvedala tie veci, ktoré ma najviac zaujímali a často som sa pristihla pri tom, že mi pri čítaní myšlienky ubiehajú niekde úplne inde. Taktiež časové skoky ma miatli. Ako nie je to zlá kniha, určite ma obohatila a za prečítanie stojí, len som čakala niečo iné.
Autorovi sa podarilo nájsť funkčnú syntézu, dejového, faktografického a publicistického písania v rámci jednej ústrednej témy, čo do značnej miery zefektívnilo recepciu knihy, k čomu dopomohli i pasáže venované Kambodžským reáliam a vo všeobecnosti územiu Indočíny, v kontexte s jej sujetom.
Citlivo rozlišuje medzi internými a externými problémami, ktorým musela Kambodža,
no najmä bežní a chudobní obyvatelia čeliť.
V rámci publicistiky si autor zachoval (minimálne sa o ňu usiloval, najmä v
v konfrontácii so Švédskymi ľavičiarmi) nezaujatosť a svoje teoretické poznatky sa snažil podopierať o svedectvá priamych účastníkov, a to i z radov Červených Kmérov.
Celkovo tak ide o najlepšiu knihu referujúcu život v Pol Potovej Demokratickej Kampučii (1975 - 79), ktorá je českým a slovenským čitateľom k dispozícii.
"Čo nám budú vyčítať budúce generácie? Že sme neprotestovali dostatočne rázne proti devastácii Sýrie alebo bračekovaniu so Saudskou Arábiou? Proti čínskej okupácii Tibetu? Proti izraelskému obsadeniu Palestíny? Že sme napriek varovaniam vedcov, správam a všetkému, čo sme vedeli, radikálne nezmenili spôsob života, aby sme pribrzdili narastajúce otepľovanie? Že tridsaťtisíc ľudí denne zomieralo od hladu, zatiaľ čo my sme vyhodili tretinu potravín zo supermarketu? Že sa milióny žien a detí predávali ako sexuálni sluhovia?
Budú ukazovať na zožltnuté novinové výstrižky a pýtať sa, ako sme mohli byť takí nechápaví, keď tam bolo všetko napísané?"
Obsah tejto knihy bol pre mňa jedna veľká neznáma. Autor pristúpil k tejto tématike veľmi zaujímavým spôsobom a v krátkych kapitolách vykreslil príbeh tejto krajiny. Pekne vykreslil aj to, ako jeho štyria krajania, ktorí navštívili Kambodžu v roku 1978, videli len to, čo mali vidieť a takto sa potom mohli šíriť dezinformácie o tom, že vlastne tam žiadna genocída neprebieha ... Skvele spracovaná kniha, napriek ťažkej téme. Odporúčam!
Kambodža v súčasnosti, v minulosti, historický kontext, genocída, vojna vo Vietname, USA a Čína, rozhovory, príbehy, životy, množstvo zdrojov- to všetko v krátkych kapitolách, ktoré ťažkú a komplexnú tému svojou stručnosťou robia zrozumiteľnou a pútavou.
Na úvod drobný spoiler allert! Ako vopred prezrádzať dej v reporáži, všakže... no v tejto zvláštnej knižke autor dochádza k vývodom, ktoré pre mňa osobne boli skutočne niečím, ako vyvrcholením beletristického epického románu. Preto sa mi patrí upozorniť, že z tohto prekvapenia v komentári kúsok poodhalím.
Pol Potov úsmev je skvelá robota, pán Idling!
Krátke kapitoly, do ktorých je kniha členená, preplietajú jednotlivé „dejové“ linky ako v skutočnom románe. Kráčame po stopách švédskej delegácie za vlády Organizácie, plazíme sa pralesom so Saloth Sarovymi partizánmi a vlasy nám vejú na mopede počas autorových výskumných ciest v súčasnosti. Na reportážnu literatúru skutočne neočakávaná, moderná forma!
Ale čo obsah, pri literatúre faktu tak dôležitý? Pre niekoho, kto o dianí v Kambodži mnoho nevie, podobne ako ja, budú hodnotné aj informácie z tohto súdka. No treba povedať, že lineárny popis dejín a súvislostí zrejme nebol autorovým jediným cieľom. Najsilnejšou stránkou Pol Potovho úsmevu je podľa mňa akýsi „metareportážny“ charakter, ktorý kniha má. Autor nespracúva len udalosti, spracúva samotné spracovanie, ukazuje svoju cestu v bludisku propagandy vedenej z oboch strán, cestu, ktorá je však reportérsky univerzálna a priznám sa, pre mňa prekvapivá.
"Nebolo také podstatné, čo bolo povedané, ale komu veriť."
Ak niekto povie „čierna“ a iný „biela“, hľadáme strednú cestu. Ak však niekto povie „traktor“ a iný „maličkosti“, kde tam nájdeme prienik? Čo tam vlastne hľadáme?
Kto teda vraví pravdu? Stranícka propaganda? Utečenci, ktorí realitu prikresľujú vo vlastný prospech a v častokrát pochopiteľnom hneve a zúfalstve? A ak navyše ich pohľad je len drobným výrezom reality, hovoriacim viac o ich osobnej tragédií, ktorá s celkovou situáciu môže, ale aj nemusí nijak súvisieť? Delegácií Švédov, ktorí „popísali to, čo videli“? Komu teda, keď všetci klamú a sú klamaní? Nebola klamaná aj Pol Potova vláda? Ak áno, kto je potom za to všetko zodpovedný?
Fascinovala ma autorova práca s primárnymi zdrojmi. Hľadanie preživších pamätníkov udalostí a snaha čo najnestrannejšie pochopiť ich motivácie. A fascinovala ma autorova až maniakálna snaha o objektivitu. Žiadnu hypotézu bez preverenia neodsudzoval, všetky informácie bral ako potenciálne pravdivé či nepravdivé rovnako. A je teda s podivom, že sa k nejakému výsledku dopátral a bol ochotný vysloviť (teda nevysloviť, ale aspoň výrazne naznačiť) svoj konečný súd. Veru, bolo to poučné čítanie.
Pol Potov úsmev
Opäť silná absyntovka!
Dalo mi to nielen dokonalý prehľad o historickom vývoji nástupu Červených Kmérov v Kambodži, ale aj vecné úvahy o tej "pravde" podobnej ako ju spomína Orwell v 1984.
Štyria delegáti prišli navštíviť "raj" šťastných ľudí. Je však pravda to, čo videli?
Na druhej strane, neboli títo "spriatelení" ľudia účelovo vybratí, nakoľko nahrávali správnej strane?
Okrem toho neexistuje hmatateľný dôkaz o všetkých zverstvách, ktoré sa tam páchali, iba svedectvá ľudí. Stačí to?
Ale má genocída menšiu váhu ak sa dokáže, že nebolo vyvraždených 4 miliónov ľudí "iba" 750 000?
Ak sa takéto vyhlásenia zakladajú na čiastočných faktoch, znamená to, že sa vôbec nestali? Lebo ak sa jedno zo štyroch vyhlásení nezakladá na pravde, je to celé klamstvo?
Neprestávam uvažovať nad týmito vecami a žasnem čo všetko vyplýva z historického kontextu a v tomto prípade konkrétne zbavenie sa okov kolonialistov... A kam to až vyeskalovalo. Silná kniha!