Postsedliaci: Slovenský ľudový protest

26.04.2024

Postsedliaci od sociálneho antropológa Juraja Buzalku klamú vlastným telom.

Jedným z prvých problémov knihy je to, že ide o kolekciu už napísaných textov uverejnených v iných médiách. Čitateľ tak nedostáva nič nové, len recyklované texty.

Autor kritizuje akési vrodené sedliactvo slovenského národa, čo je nezmyselná teória, ak vezmeme do úvahy, že ešte na začiatku 20. storočia bola významná časť Európy zamestnaná v poľnohospodárstve.
Navyše, autor sa uchyľuje k povýšeneckému pohľadu, kedy kritizuje akési uzavreté sedliactvo, no sám vychádza z jednostranne zameraných zdrojov.

Táto kniha potvrdzuje, že sociálna antropológia nedá považovať za serióznu vednú disciplínu, nakoľko sa do veľkej miery zakladá na subjektívnom uvažovaní výskumníka.

Autor tiež nepodáva dostatok argumentov o tom, kto sú vlastne tí postsedliaci.
Postsedliaci ponúkajú niekoľko zaujímavých pozorovaní o menšinám či úlohe vidieka, no dodávajú významne menej ako sľubovali.

29.03.2024

Veľmi zaujímavé a podnetné postrehy a analýzy, no priveľmi expresívny, nálepkujúci a dehonestujúci jazyk, ťažkopádna štylistika a mnoho chýb. Viacero textov má pridlhý úvod a prikrátke jadro i záver.

23.01.2024

Kniha ma zaujala hlavne tým, že som sa dozvedel ako myslí klasický liberál. Toto hnutie (nie neprávom označované na západe za neomarxistické) má všetky črty marxizmu. Liberáli sú predvojom ľudstva, ktoré ešte ako celok nechápe ako má dospieť k svetlým zajtrajškom. Asi to musí dospieť aj k podobnému pokračovaniu ako u komunistov. Hlúpe ľudstvo nepochopí predvoj a ľavicový liberalizmus zanikne. Pritom v pasážach keď sa autor venuje svojej profesii bez nadávania na sedliakov (trochu mi to pripomína scénu z filmu Sedem statočných keď Horst Buchholz nadáva na dedinčanov a odpoveď Yula Brynnera) má celkom zaujímavé postrehy. Ak si niekto chce prečítať myšlienky liberála, ktorý ešte nezabudol myslieť odporúčam knihu rozhovorov Martina Šimečku pod názvom "Jsme jako oni".

19.11.2023

Autor je autochtónny liberál s pôvodom v evanjelickom intelektuálnom prostredí. Pri interpretácii kultúrno-politicko-ekonomickej situácie na SK vychádza z paradigmy postsedliactva. SK je totiž postagrárna krajina a väčšina jeho obyvateľov sú postsedliaci - žijú na vidieku alebo malom meste a hoci sa poľnohospodárstvom priamo neživia, romanticky deformovaný naratív ich agrárnej minulosti stále ovplyvňuje ich život. Ten naratív hovorí o čistom, jednoduchom živote našich predkov. Vynecháva alkoholizmus, rodové násilie, vylúčenie celých komunít, zaostalosť a z novších fenoménov napr. klérofašizmus. Takže hoci postsedliaci žijú najlepšie obdobie v histórii, porovnávajú ho s niečím, čo nikdy neexistovalo a sú nespokojní. Na takomto základe autor vysvetľuje rôzne moderné SK fenomény a v mnohom s ním možno súhlasiť. Napr. podľa autora žiadna ideológia, ktorá programovo nepodchytí postagrárny vidiek, nemá u nás šancu. Toto si dobre uvedomujú populisti typu Fico, Pelegríni a Matovič alebo fašisti ako Kotleba, ale ignorujú liberáli, ktorí si myslia, že im mestský volič bude stačiť. Dúfam, že si to v PS aj SASKE prečítajú. Zaoberá sa tiež rozmachom konšpirácií, fenoménom "udavačstva" v našich dejinách alebo stavom nášho vysokého školstva.
Ale s myšlienkami v stati o fenoméne prijatia a vylúčenia sa mi už súhlasilo ťažšie. Hovorí napr., že by sme mali zohľadniť každého kultúrne špecifiká, pretože my riešime prakticky iba inklúziu prácou, čo nie je nič iné, len asimilácia rómov do našej kultúry a podmieňovanie soc. dávok prácou je neetický postup, ktorý ospravedlňuje len to, že veríme v jeho budúci pozitívny efekt. Ako má konkrétne takáto inklúzia vyzerať, aby bola aj etická ale aj ekonomicky udržateľná sa z knihy nedozvieme.
Pri imigrantoch zastáva liberálny postoj. Opäť má v mnohých veciach pravdu, ale výsledky superotvorenej politiky začíname vidieť vo Švédsku alebo Nemecku. A ospravedlňovať sexuálne obťažovanie žien migrantami tak, že im nebolo vysvetlené, ako tu zaobchádzame so ženami a relativizovať ho tým, že aj tak si väčšina chlapov v SK myslí, že za znásilnenie môže žena a Česi a Maďari sú zasa špičkou v porne, ktoré je postavené na ponižovaní žien, sa mi zdá nevhodné, ale možno som len príliš konzervatívny.
Autor tiež hovorí, že lokálne nemocnice sú, podobne ako lokálne univerzity, miesta na privilegované zamestnanie vybraných ľudí. Ako šéfovi katedry v Bratislave, jedinom SK meste, kde nemocnice nie sú lokálne, by sa mu tie lokálne určite rušili s ľahkosťou.
Knihu som čítal aj ako ukážku metodológie sociálnych vied. Čakal som, nejaké potvrdenia cez štatistiky alebo aspoň odvolania sa na nejaké čísla, ale zdá sa mi, že tento humanitný smer je stále o nejakých osobných názoroch a preferenciách, ktoré mi svojimi osobnými názormi potvrdzuje iná uznávaná autorita.
No a jedna drobnosť. O pápežovi hovorí ako o pontifovi. Spisovným výrazom je pontifik (o pontifikovi). Ale popri tej záplave učených cudzích slov, ktoré autor systematicky tlačí do každej svojej sentencie, je toto naozaj len drobná chyba.

27.09.2023

Kniha Postsedliaci je súbor esejí, štúdií a článkov, ktoré nám predstavujú a interpretujú sociálne, kultúrne javy a etické zásady občanov Slovenska, bez akýchkoľvek populistických, reakcionárskych či ospravedlňujúcich pátosov. Hoci je miestami obsah celkom kritický až cynický, čo podľa všetkého dráždi tú konzervatívnejšiu časť čitateľskej obce, čo je vidieť aj na anonymných hodnoteniach a komentároch typu "Kniha nie je ani odborná, ani populárno-náučná. Je jednoducho hlúpa." alebo že "ide o liberárnu propagandu". Pravdou však ostáva, že definíciu "postsedliactva" ako strednej vrstvy Slovenských občanov, ktorí sa majú najlepšie v histórií Slovenska ale stále snívajú o romantických predstavách histórie, spoločnosti alebo minulosti ktorá nikdy nebola, vnímam rovnako a stretávam sa s tým celkom často. Mnohé javy, ktoré sú tu pomenované, práve preto vnímam citlivo. Dotýkajú sa mňa, môjho okolia aj mojich najbližších.


Tak, ako sa na mnohých miestach v tejto publikácií píše o parochialismu ako všadeprítomnému, intuitívnemu a jednoduchému návodu, ktorý dokáže jednoducho vysvetliť hocijaké náročné či viacdimenzionálne javy alebo naopak dokáže špekulovať pri úplne jasných situáciách ako napríklad: kto napadol Ukrajinu a podobne, tak nám tu autor predstavuje možné variácie dôvodov prečo to tak je. Veľmi sa mi páčili aj úplne surové prirovnania. Autor ich tam vložil tak trefne no zároveň nečakane, že citlivejšieho čitateľa-kanonika to môže pohoršiť. A ono išlo iba o reálne skúsenosti zo života.


Kniha je pomyselne rozdelená na dve časti: Eseje a štúdie, a publicistika.
Prvá časť bola terminologicky náročnejšia (nehanbím sa prezradiť, že takéto texty čítam spôsobom: v jednej ruke kniha a v druhej mobil pre rýchle vygúglenie si nejakého odborného slova: za prvé pochopím myšlienku a za druhé: naučím sa nové slová). Prvá časť mi bola bližšia, keďže širšie kontexty spoločenských fenoménov vyhľadávam. Druhá časť: publicistika, boli krátke úvahy, zamýšľanie sa nad udalosťami, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných cca tridsať rokov. Zaujímavé interpretácie, ktoré však niekoho dokážu možno až uraziť. A možno sú to pravé tí, o ktorých je táto kniha.


Na takýchto knihách zbožňujem to, že mi ukážu pohľad na spoločnosť z inej perspektívy a moje vedomosti a skúsenosti buď doplnia alebo mi ich predstavia v úplne novom obraze. Plus mi predstavia autorov o ktorých som nevedel a veľmi rád by som si ich chcel v budúcnosti prečítať. Ako napríklad Eric Hobsbawm. A v tomto prípade mi pripomenul ešte jedného autora. Samuel Phillips Huntington a jeho Stret civilizácií o ktorom sme búrlivo debatili na vysokej škole a z mojej pamäti vypadol.

Tak, ako sa na mnohých miestach v tejto publikácií píše o parochialismu ako všadeprítomnému, intuitívnemu a jednoduchému návodu, ktorý dokáže jednoducho vysvetliť hocijaké náročné či viacdimenzionálne javy alebo naopak dokáže špekulovať pri úplne jasných situáciách ako napríklad: kto napadol Ukrajinu a podobne, tak nám tu autor predstavuje možné variácie dôvodov prečo to tak je. Veľmi sa mi páčili aj úplne surové prirovnania. Autor ich tam vložil tak trefne no zároveň nečakane, že citlivejšieho čitateľa-kanonika to môže pohoršiť. A ono išlo iba o reálne skúsenosti zo života.


Kniha je pomyselne rozdelená na dve časti: Eseje a štúdie, a publicistika.
Prvá časť bola terminologicky náročnejšia (nehanbím sa prezradiť, že takéto texty čítam spôsobom: v jednej ruke kniha a v druhej mobil pre rýchle vygúglenie si nejakého odborného slova: za prvé pochopím myšlienku a za druhé naučím sa nové slová). Prvá časť mi bola bližšia, keďže širšie kontexty spoločenských fenoménov vyhľadávam. Druhá časť: publicistika, boli krátke úvahy, zamýšľanie sa, nad udalosťami, ktoré sa na Slovensku udiali za posledných cca tridsať rokov. Zaujímavé interpretácie, ktoré však niekoho dokážu možno až uraziť. A možno sú to pravé tí, o ktorých je táto kniha.


Na takýchto knihách zbožňujem to, že mi ukážu pohľad na spoločnosť z inej perspektívy a moje vedomosti a skúsenosti buď doplnia alebo mi ich predstavia v úplne novom obraze. Plus mi predstavia autorov o ktorých som nevedel a veľmi rád by som si ich chcel v budúcnosti prečítať. Ako napríklad Eric Hobsbawm. A v tomto prípade mi pripomenul ešte jedného autora. Samuel Phillips Huntington a jeho Stret civilizácií o ktorom sme búrlivo debatili na vysokej škole a z mojej pamäti vypadol.