Prasklej Sklenička
Alain Mabanckou
https://www.databazeknih.cz/img/books/36_/364352/bmid_rozbity-pohar-NVC-364352.jpg
4
33
33
Majitel nonstop baru Úvěr odcestoval kdesi v černé Africe požádá jednoho svého štamgasta, alkoholika u konce sil, Prasklýho Skleničku, bývalého učitele, milovníka francouzštiny a knih, kterého ze školy vyhodili pro nezvladatelný alkoholizmus, aby sepsal cosi jako kroniku jeho podniku. Prasklej sklenička dnes tráví všechen čas v baru, pije a pozoruje ostatní hosty, je tedy pro tento úkol nutně tím nejpovolanějším. Hned od prvních řádků se s ním ponoříme do krutých a pitoreskních osudů jeho spolustolovníků. Převážně jsou to politováníhodné trosky, zmožené životem a alkoholem. Setkáme se například s mužem oblečeným v papírových plenách, pronásledovaným mouchami, kterého nechala uvěznit vlastní manželka, aby se ho zbavila. Ve vězení se stal obětí mnohonásobných znásilnění. Dalšího muže nechala, jakožto psychiatrický případ, repatriovat z Francie, kde si vydobyl solidní společenské postavení, také manželka, bílá Francouzska, zpět do Konga, protože chtěla žít s jeho synem z předchozího vztahu. Za epizodami zároveň k smíchu i k pláči čtenář objevuje spisovatelovu rodnou krajinu se vší krásou a krutostí, s nádhernou přírodou i s diktátory, se špinavými a temnými zákoutími, ale především s nesmírným bohatstvím tradic a kultury černé Afriky. Během čtení nás Alain Mabanckou zasypává aluzemi a intertextovými odkazy na literární díla, povětšinou právě vzešlých z pera afrických spisovatelů. Je to skutečná oslava lásky ke čtení, je to skutečná oslava černého kontinentu. Kniha je také pozoruhodná po formální stránce. Prasklej Sklenička na nás svoji výpověď chrlí jedním dechem, jedinou interpunkcí jsou mu čárky a uvozovky. Českému čtenáři to jistě připomene texty Bohumila Hrabala. Africký pábitel Sklenička je tedy tím nejlepším příkladem toho, že literatura, potažmo umění, je univerzální, stejně jako jsou univerzální lidské emoce a myšlenky.... celý text
Přidat komentář
váham medzi tromi a štyrmi hviezdičkami...už dlho som sa pri knihe tak nenasmial, ale môj zážitok bol narušený autorovým vsúvaním názvov literárnych diel do textu, čo nenormálne kazilo štýl knihy.
Nevím... pro mě je to hospodské tlachání o ničem. Zajímavé je to v tom, že je to africké hospodské tlachání. Možná jsem to zcela nepochopila.
Vydržela jsem do konce spíš jen proto, abych si odškrtla kolonku čtenářské výzvy pro letošní rok.
Chuťovečky ako Rozbitý pohár ja môžem – jedna veta na celú knihu, prečo nie – niečo na otvorenosti, divokosti textu, ktorý je rozprávaný akoby jedným dychom, ma nesmierne fascinuje, púta ma svojou neviazanosťou, prostým, no brutálnym opisom života – svojím, jeho či jej. Srandičky sem, kus vážnosti tam, k tomu slovné hrátky a bohaté odkazy na všakovaké diela svetovej literatúry, a vynikajúci zážitok je na svete.
Autor slovo prenecháva excentrickému rozprávačovi – bývalému učiteľovi, beznádejnému alkoholikovi, ktorý pokrútenými, útržkovitými slovami bez hlavy a päty, nešikovne, tak ako k nemu slová prichádzajú, píše o veciach, ktoré pripomínajú život. Píše o sebe i o iných, občas bez ladu a skladu, kašle na precíznosť štýlu či na uchopiteľnosť textu, vytvára chaos, zachytáva zdanlivo nepodstatné okolnosti, pri ktorých má čitateľ občas problém rozpoznať začiatok od konca, píše od srdca, tak ako mu slina nesie slová na jazyk. Neštíti sa nechutností, nezatvára oči pred vulgárnosťou, no priestor zároveň dáva aj humoru a optimistickým kecičkám.
Toto je taký malý poklad.
Knihy z vydavateľstva absynt mám v obľube rovnako ako z inaque či artforum a táto vyzerala byť zaujímavá, napísaná jednou vetou a taká chuťovka. Pravdou je, že ma rozbitypohar veľmi nezaujal. Príbeh bol zmesou zápiskov v zošite z prostredia jedného baru, kde vznikali najbizardnejšie a niekedy aj najnechutnejšie situácie, aké si 60 ročný Rozbitý pohár zapísal. Kniha však mala svoje silné a zaujímavé pasáže.
Rozhodně něco na co jen tak nenarazíte. Hlavně forma jedné dlouhé věty je nezvyk. Jinak z knihy na mě nejvíc dýchla nostalgie, pro mě se nejednalo o dvakrát oddechové čtení...
Niekto si k dotvoreniu nálady pri čítaní zvykne púšťať tematické pesničky. Ja čítam radšej v tichu, zato si zvyknem dať pohárik niečoho, čo mi ku knižke pasuje. K Švejkovi tučný krígeľ ležiaku, latinskoamerický magický realizmus znesie pohárik dobrého rumu, moderná ruská próza sa dobre mieša s vodkou a rajčinovou šťavou. Prasklej Sklenička sa vyslovene ponúkal, aby som si k nemu našiel niečo „na zahriatie“. Palmové víno som nakoniec nezohnal, ale vôbec to nevadilo. Nebol by som sa ho ani dotkol...
Čítam vcelku dosť a moja vyššie spomínaná nápojová pasia ma už neraz priviedla k znepokojivým úvahám o vlastnom vzťahu k alkoholu a tak som si o tom už kde-čo naštudoval. Nebolo však treba čítať kopec nudných strán zdravotníckych textov. V skutočnosti stačí čítať Praského Skleničku. Autor tu verne a skutočne znepokojivo popisuje terminálne štádium alkoholizmu. Prasklej Sklenička však nie je žiaden Adam Krt z Rysavej jalovice, ide o plne realistický obraz alkoholika, bez zľahčovania a karikovania. Aj keď sa to možno miestami nezdá.
Univerzalitu fenoménu alkoholizmu podčiarkuje exotické prostredie konžského Ponte Noire. Nežijú tu žiadni kapčiari z oravských kopaníc, ale chľascú tam rovnako! Pre mňa, ako stredoeurópskeho čitateľa malo toto prostredie obrovskú pridanú hodnotu. K známej téme – pitiu, sa pridávajú neznáme okolnosti, chute, vône, dobrodružstvá a knižka sa tak stáva oveľa zaujímavejšou a očarujúcejšou. Dokonca ani špecifická forma, ktorú Mabanckou zvolil mi tentoraz neprekážala. Celý text je písaný ako jedna dlhá, nikdy nekončiaca veta. Chýbala len bodka na záver. Sklenička, ty krávo loňskejch snehu, tá bodka tam vážne mala byť, čo, vážne tam mala byť!
Ešte slovko k vydaniu od Dauphinu. V anotácií sa píše o magickom realizme z Konga. Ou! Veľa prvkov magického realizmu som tu teda nenašiel. A práve vďaka týmto slovám som po knižke siahol. Tentoraz mi to však nevadilo, čitanie to bolo super, aj keď iné, ako som si predstavoval. Inak kniha je nádherná! Obal aj text. A text myslím aj vizuálne... listujem na koniec, čo je to za písmo, že sa k tej knižke tak hodí... a smejem sa z plného hrdla. Font Alcoholica!
Z absyntovskej edície 100% som ešte nič nečítala, tak som si povedala, že je na čase to napraviť. Ale rozhodne som si mohla vybrať aj lepšie. Ako prvé ma na knihe zarazilo to, že v nej nie sú žiadne bodky, žiadne začiatky viet, len kopa čiarok, takže autor v podstate chrlí jeden príbeh za druhým. Na to som si nejak nemohla zvyknúť, ale keby bol obsah pre mňa zaujímavejší, asi by som to prekusla. Ale nebol. Väčšina príbehov ma nebavila, len málo z nich mi prišlo zaujímavých. Skôr prevládalo znechutenie, ako naozaj nemusím čítať 15 strán o súťaži v močení, aj keď sa možno skutočne odohrala, kto vie. Hlavná postava na mňa pôsobila strašne nesympaticky a prišlo mi, že tým písaním sa snaží zakryť, aký silný alkoholik v skutočnosti je. Neviem, možno som len túto formu príbehu nepochopila, ale toto naozaj nebolo nič pre mňa. Dúfam, že pri ďalšom výbere budem mať šťastnejšiu ruku.