Prázdno rodiny

normálne sa neviem rozhodnúť, ako knihu ohodnotiť...čítala sa dobre, po dlhšej dobe niečo s podtextom, slová, ktoré dráždia, ale o to dlhšie zostávajú v pamäti...z celej knihy kričala osamelosť a túžba po kontakte, ktorú zároveň hrdinovia poviedok od seba vo väčšine prípadov odháňali...samota, prázdnota, hľadanie náhražok v podobe povrchných vzťahov, sexu...i keď často hlavná postava na konci poviedky prezentuje aspoň chvíľkovú úľavu, nachádza radosť a pokoj, predsa za tým cítiť smútok....proste prázdno rodiny to presne vystihuje.
Skoky medzi Írskom a Barcelonou, 2 krajiny tak odlišené, ako len možu byť...naviac Barcelona je symbolom živosti, hýrenia, farebnosti a tiež vášní...vo všetkých podobách, ako autor naznačil..v Barcelone i tých homosexuálov vidíte tak nejak prirodzenejšie, ako v írskej internátnej škole...(v týchto pasážach vyslovene spoza slov vykukovala zvrhlá radosť zo života, demonštrovanie vlastného odhalenia, také to triumfálne postavenie sa čelom bigotnej katolíckej spoločnosti... )...silné ľudské momenty, pekné vykreslenie finále života (mladý muž a teta, umierajúca v penzióne alias domove dochodcov...pripomenulo mi to moju prácu v LDN..)
a na záver - možno som precitlivelá, ale toľko sexu obecne a hlavne sexu homosexuálneho som v knihe nečakala...prišlo mi, že dobrá polovica bola o tom, resp. za fyzično bolo schované strádanie v inej rovine... nečakala som ani toľko podrobných popisov, ako to vyvrcholenie prebieha, a v ktorom otvore...ale asi to bolo podstatné...pre autora a tým i pre jeho hrdinov...

17.08.2018

Pri niektorých poviedkach mi to trochu pripomínalo islandských spisovateľov, ktorý píšu diela, z ktorých mám podobné emócie. Možno to je tým ostrovným životom, že majú mierne depresívne a poeticky smutné podtóny aj nevinné príbehy, akoby v každej situácii bola prítomná aj samota človeka, opustenie, hrdosť, náboženstvo, odpustenie. Akurát že Barcelona pripomína skôr oázu odvahy, vzrušenia a voľnosti (neskôr s trpkým nádychom precitnutia do reality).