Príbehy života a smrti
Thomas Mann
Veľký nemecký prozaik Thomas Mann, nositel Nobelovej ceny za literatúru z r. 1929, je nášmu čitateľovi dobre známy ako románopisec. Patril nielen medzi najvýznamnejších nemeckých prozaikov, ale i medzi najväčších svetových spisovateľov 20. storočia. V európskej kultúre stelesňoval goetheovského ducha — ducha univerzálnej kultúrnosti a humanistickej orientácie, preto sa v tridsiatych rokoch stal veľkým kritikom a odporcom fašizmu. Do zväzku, ktorý teraz predkladáme čitateľovi, sme zaradili výber z jeho najkratších novelistických príbehov, tematicky zameraných na veľké morálne, psychologické a spoločenské problémy človeka moderných čias. Mannove poviedky a novely vznikali vo všetkých obdobiach spisovateľovho života. Z jeho noviel sme vybrali jedenásť: Malý pán Friedemann, Šašo, Lujzka, Tristan, Gladius Dei, Hladujúci, Tonio Kroger, Šťastie, Smrť v Benátkach, Zmätok a skorý žiaľ, Mario a kúzelník. V mnohých vytvára ústrednú postavu umelec: Tonio Kroger, Šašo, Tristan, Smrť v Benátkach. Novela Tonio Kroger je predovšetkým vo svojej ústrednej časti analýzou umelcovej osamelosti. Tonio nepokladá osud spisovateľa za profesiu, ale za kliatbu, a sám ho tiež preklína v mene lásky k životu. Všíma si, že k umeniu sa uchyľujú ľudia tak či onak defektní, postihnutí, okradnutí životom podobní jemu samému, ktorí si v umení kompenzujú svoje defekty. Stretávame sa tu s tým istým názorom ako u Buddenbrookovcov, s rovnakou dianózou choroby: patologický proces je „dekadencia“, pacient sa volá „meštiak“ a infekčný vírus „duch“. Krogerova cesta bola len nevinnou a romantickou dovolenkou, ktorá sa skončila návratom ku disciplíne a poslušnosti. Aschenbachov odchod do Benátok (Smrť v Benátkach) je skutočný útek, dezercia a zrada. Osud berie na seba podobu poľského chlapca Tadzia — ľudskú podobu antickej krásy; fascinovaný Aschenbach, spočiatku pútaný k Tadziovi obdivom umelca k dokonalej forme, píše v tomto úžase svoje posledné a najkrajšie stránky. Táto novela je jedným z vrcholov Mannovej prózy — vo svojej hutnosti, v dokonalom rozvrhu deja, v mnohovýznamovosti, akou získava každý motív ustavičným posunom v stále bohatšom tkanive diela, a v neposlednom rade i umením narážky, ktorým Mann zapája svoj príbeh do nemeckých a celoeurópskych kultúrnych súvislostí. Politicky najangažovanejšia je Mannova novela Mario a kúzelník. Vznikla v rokoch fašistického nástupu, z autorových zážitkov v Taliansku. Hypnotizér Cipolla, mrzák, ktorý začína svoje predstavenie vlasteneckými frázami a okázale práska bičíkom, uvedie mladého čašníka Maria do hypnotického spánku, zosmiešni a zneužije ho. Je to Mannov politický ostrovtip, že zdroj magickej moci predstavuje kaukliar a chudák, pretože nezadlho potom i kaukliari a mrzáci doslova hypnotizovali nemecké davy a z ľudí robili bábky — človek s uspatým mozgom, s uspatým svedomím sa zmenil na barbara.... celý text
Přidat komentář
Malý pán Friedemann, Tonio Kröger, Smrť v Benátkach, Mário a kúzelník... Skvosty krátkej prózy. Radosť čítať.
Část díla
Gladius Dei
1902
Hladovějící
1903
Lojzička / Louiska
1897
Malý pán friedmann
Mario a kouzelník
1930
Autorovy další knížky
1975 | Kouzelný vrch |
1980 | Buddenbrookovi |
1973 | Smrt v Benátkách |
1956 | Mario a kouzelník |
1961 | Doktor Faustus |
Pri výbere literatúry nemám vo zvyku skúšať niečo “na slepo. Teda siahnuť po titule o ktorom neviem nič - napríklad sa mi iba zapáčil obal a podobne. Kým pri hudbe, filmoch alebo inej forme umenia (pc hry?) toto občas spravím, z časového hľadiska si to pri literatúre nedovolím. Niekto by mohol namietať “a čo krátke poviedky? Realita je taká, že sa mi s tým nechce zaťažovať. Pri tejto zbierke poviedok som to však z časti porušil.
Knihu som objavil u jedného staršieho pána, ktorý bol v procese rušenia svojej knižnice. Na výber toho, o čo mám záujem som mal obmedzený čas, takže som sa priveľmi nezdržiaval titulmi mne neznámymi. Pri tejto knihe som sa však zdržal preto, lebo som si poplietol mená Thomasa Hobbesa (Leviathan - 1651) a Thomasa Manna. Myslel som si, že ide o nejakú Hobbsovu knihu a tak som si to išiel vygoogliť.
No už pri autorovi som zistil, že som sa mýlil. Prekvapila ma však informácia, že Thomas Mann získal Nobelovu cenu za literatúru v roku 1929. Tak si hovorím: Ak dostal Nobelovku, malo by to byť z objektívneho hľadiska kvalitné aj keď mi to nemusí byť úplne sympatické.
A to sa v celkom potvrdilo.
Viac ako poviedky samotné - ku ktorým sa dostanem - ma fascinoval životný príbeh Thomasa Manna - bisexuála, ktorý nachádza zaľúbenie v mladých mužoch (musím dodať, že z diela mám pocit akoby ho priťahovali skôr starší chlapci), hoci sa oženil a mal 6 detí. V roku 1930 vystúpil proti Nacistickej mašinérií a následne v roku 1933 opustil Nemecko s čím si - viac než pravdepodobne - zachránil život (zdroj Wikipedia: Rozumiem tomu, že wikipedia nie je najdôveryhodnejší zdroj, avšak si nemyslím, že by práve v tomto prípade autori manipulovali s informáciami za nejakým bližšie nešpecifikovaným cieľom)
Autorove súkromie - hoci s ním nemusíme hodnotovo súhlasiť - je jeho osobná vec a nech sa to nám zdá akokoľvek zlé či patologické. Súdiť umenie podľa súkromia umelca mi nepríde spravodlivé. Samozrejme existujú výnimky, kedy to je v poriadku ale to už sa pravdepodobne musí porušovať zákon.
V tejto zbierke poviedok mi však detailné opisy 14 ročných chlapcov a ešte menších detí prišli až veľmi podozrivé. Nie, v texte nie je nič, čo by malo byť tabu - ani násilie alebo zneužívanie detí sa tu nenachádza avšak Čítať o tom ako 50 ročný muž sleduje 14 ročného chlapca preto lebo ho fyzicky priťahuje a ten motív v poviedke je z môjho pohľadu samoúčelný, mi neprišlo OK. A po poviedkach ako Tonio Kröger a Smrť v Benátkách už bolo na mňa priveľa opisovanie detského tela v poviedke Zmätok a skorý žiaľ. Aby som nebol nesprávne označený za homofóba alebo aby som nebol zle pochopený tak, že iba opisujem to, čo mi hodnotovo prekáža, tak napríklad taká poviedka Lujzka mi celkom sadla. Je to taký netradičný mix identít a rodových stereotypov.
Páčil sa mi autorov rukopis. Respektíve preklad. Avšak obsahovo ma fragmenty života bez zaujímavejšieho príbehu kde máte zaručené, že sa dej končí tragédiou, nebavili. Prvý a druhý krát nečakaná smrť postavy šokuje. Avšak potom ako sa to opakuje znova a znova, už podľa mňa samotný čitateľ stráca citlivosť tohto typu prekvapenia a v konečnom dôsledku ho to môže začať nudiť. Preto ľutujem neznámeho pána Júliusa, ktorý túto knihu dostal s venovaním na Vianoce 1977 :) Pod názvom Príbehy života a smrti som si predstavoval niečo iné a možno aj samotný pán Július.