Prikovaný Prometheus, Trójanky, Odľud
Aischylos , Menandros , Eurípidés ze Salamíny
S rozvojom aténskej demokracie sa v metropole Grécka začína od 5. storočia pred Kr. rozvíjať nová forma dramatického umenia. V Aténach vznikajú súťaže, ktorých obsahom sú predstavenia dramatickej tvorby. Hry a súťaže sa stávajú súčasťou sviatkov, osláv a občanom-divákom sa predvádzajú na nich dramatické, divadelné predstavenia. Drámy v tomto období, a to najmä tragédie, sa stávajú významnou záležitosťou, ktorej venujú veľkú pozornosť aj najvýznamnejší činitelia Atén. Na prípravu súťaží a divadelných scén sa vynakladajú vysoké finančné prostriedky, aby sa tak dosiahla mimoriadne vysoká kvalita predvádzaných hier. Divadelná dráma, tragédie i komédie, sa stáva kultovou záležitosťou a všeobecným meradlom kultúry starovekých Atén. Každé predstavenie sa hralo vždy iba jedenkrát, a tak predstavovalo pre divákov mimoriadny, výnimočný zážitok, s neopakovateľnou atmosférou a scénou. Verše uvádzaných drám sa po predstaveniach zapisovali a recitovali, a tak sa ďalej šírili medzi ľudí. K najúspešnejším predstaviteľom súťaží patrili i nám známi autori Aischylos, Sofokles, Euripides či Aristofanes, povestní svojou rozsiahlou tvorbou. Predstavenia, ktoré uvádzali pred zraky divákov, vždy ašpirovali na víťazstvo – dosiahnutie prvej ceny. V našej publikácii uvádzame výber troch diel z tvorby Aischyla, Euripida a Menandra, ktorý patril k mladšej generácii komických dramatikov. Tragédie Prikovaný Prometheus, Trójanky a komédia Odľud patria k najlepším drámam z tvorby týchto autorov. Publikáciu dopĺňajú štúdie Miloslava Okála Aischylos – tvorca nesmrteľných tragédií; Menandros – predstaviteľ novej gréckej komédie a štúdie Anikó Polgár. Charakteristické znaky gréckej drámy; Trójanky. Čitateľa oboznamujú vo všeobecnosti so starovekou dramatickou tvorbou a rozoberajú uvedené diela, ako aj ďalšiu tvorbu týchto výnimočných autorov antickej drámy.... celý text
Přidat komentář
Asi budem za chrapúňa, ale ja si skrátka neviem zvyknúť na Okályho štýl. Jeho prebásnenia mi prídu mdlé a štylisticky konvenčné, jeho štúdie zasa príšerne opisné a interpretačne málo invenčné. Týka sa to predovšetkým Aischyla a jeho obradnejšieho jazyka, pri Euripidovi to príliš nevadí. Keď to porovnám s absolútne strhujúcim Endersovým prekladom, ktorý do mňa vtrhol ako nejaký posol bohov a naozaj mi sprostredkoval až mystický zážitok, vychádza z toho Okály naozaj len ako provinčný prekladateľ. Potešila ma však štúdia venovaná Menandrovi. Taktiež oceňujem mimoriadne rozsiahlu komentárovú časť.