Sebapoznanie. Pokus o filozofickú autobiografiu

Osobná konfesia ruského mysliteľa ma ponecháva v presvedčení, že akákoľvek kritická evaluácia autobiografického pokusu zo strany čitateľa, úprimne a sine ira et studio, nie je možná a súčasne sa domnievam, že autobiografia nie je najšťastnejší pokus o popularizáciu subjektívneho života. Ak je odkaz človeka dostatočne inšpirujúci, živý, prípadne nadčasový, nájde si literáta, ktorý ho zveční. Keď sa chytá pera sám "veľký duch" končí to poväčšine dvoma spôsobmi. Výčitkami, namierenými na minulosť, prílišnou kritickosťou voči nezvratnému, alebo v horšom prípade - sebaospravedlňovaním a idealizáciou. Berďajevov pokus vidím ako druhý prípad, pričom sám autor na to reflexívne upozorňuje: "Tu je subjekt príliš zainteresovaný na svojom predmete, stavia sa k nemu vášnivo alebo predpojato, má sklon k sebazveličovaniu, k idealizácii toho istého ja, ktoré tak často býva nenávidené." (s. 252) Autor, ktorého inšpirovala k tomuto kroku celá plejáda spisovateľov duchaplného formátu - Gide, Tolstoj, Goethe, Rousseau - každého z nich podrobuje kritike, pričom zdôrazňuje, že v jeho prípade nejde o vyznania ale o "knihu poznania zmyslu života" napíše predsa len vyznania. Utvrdzujú ma v tom hlavne sebareflexie smerujúce do morálnych úvah, ktoré možno stretnúť za každým rohom a tak začína v knihe dominovať bytostné bilancovanie života.