Slovutný pán prezident
Madeline Vadkerty
https://www.databazeknih.cz/img/books/43_/432852/bmid_slovutny-pan-prezident-tJn-432852.jpg
5
29
29
Listy Tisovi o židovskej otázke 1939 – 1944. Jediná nádej. Posledná záchrana. Dobrý otec. Aj takýmito slovami sa obracali mnohí slovenskí Židia vo svojich listoch na prezidenta vojnového Slovenského štátu Jozefa Tisa. Očakávali od neho záchranu, milosť, pomoc v ťažkých chvíľach, do ktorých sa dostali po vydaní rozsiahlych protižidovských zákonov. Američanka Madeline Vadkerty objavila v Slovenskom národnom archíve plné škatule takýchto listov a rozhodla sa pátrať po ďalších osudoch ich pisateľov. Tie osudy boli vo veľkej väčšine prípadov tragické. V knihe Slovutný pán prezident s podtitulom Listy Tisovi o židovskej otázke 1939 – 1944 nám ponúka trinásť silných dokumentárnych poviedok, ktoré otvárajú málo známe kapitoly holokaustu na Slovensku. Sprevádza nás však aj svojím výskumom, a tak sa celkom prirodzene stávame svedkami otvárania nezahojených bolestivých rán našej nedávnej histórie.... celý text
Přidat komentář
Oceňujem, že si autorka dala tú námahu prehľadať archív a prácu zúročila napísaním knihy. Kniha je to nepochybne kvalitná, avšak nie každý má čas na návštevu archívu (hoci vás tam bez problémov pustia), tak by (z môjho pohľadu) bolo super, ak by v knihe bolo listov viac. To je jediné, čo môžem pani Madeline vytknúť. Moja najväčšia emócia z knihy je tá, že počas vojny najviac trpia civilisti a nevinní, alebo tí, ktorí sa stanú v danej dobe "nepriateľmi" štátu a systému. prúser je to, že sa z histórie (vlastnej, nie cudzej) nevieme poučiť.
Veľmi silná kniha. Väčšina príbehov je o Židoch, ktorých sloboda bola výrazne obmedzená protižidovskými opatreniami počas druhej svetovej vojny. Sú to príbehy obyčajných ľudí, ktorí si chceli zachrániť svoje živobytie, chceli len ďalej dôstojne žiť, chceli si zachrániť svoj život. Mysleli si, že ich prezident, ktorý bol zároveň kňazom, to pochopí a udelí im výnimku či milosť. Mýlili sa.
Každý z listov je rozpísaný do beletrizovanej poviedky v ktorej autorka sleduje osud ich pisateľov. Musím povedať, že to spracovanie mi nie pri každom príbehu sadlo a niektoré sa mi zdali až príliš krátke. Ale nič to nemení na fakte, že každý príbeh je silný, strašný a dostane sa pod kožu. A aj keď som z príbehov bola smutná, nemohla som prestať čítať, pretože som stále dúfala, že ten ďalší príbeh bude mať dobrý koniec. Alebo ten ďalší. Až kým som nebola na konci.
Klobúk dole pred autorkou, ktorá si podrobne naštudovala vtedajšiu situáciu na Slovensku, prečítala tisíce listov a snažila sa vypátrať osudy pisateľov. Určite odporúčam prečítať.
„Slovutný pán prezident“ – týmto úctivým oslovením začínali listy so žiadosťami o udelenie výnimky spod protižidovských nariadení a zákonov adresované prezidentovi Dr. Jozefovi Tisovi. Boli to prepisy listov, v ktorých ľudia dúfali a prosili o to, na čo má mať právo každý. Právo na život. Tým, že boli židia, však toto právo stratili. V príbehoch sa dozvedáme osudy ľudí počas života spred vojnového slovenského štátu, o ich živote počas židovského kódexu plného ponižovania a strachu, čakanie na deportácie, opisy transportov, či život v koncentračných táboroch až po smrť. Pokračovanie príbehov daných osôb po vojne však nenachádzame. Asi všetci vieme prečo.
Obzvlášť silný je príbeh rodiny manželov a ich malého syna Martina, ktorí boli deportovaní z tábora do tábora, našťastie nešli hneď od plynovej komory, ale pracovali v táboroch v ukrutných podmienkach. Nakoniec sa náhodou ocitli v tom istom tábore, ani čo by o tom vedeli a stretli sa. Príbeh je vyrozprávaný vnučkou „malého“ Martina, ktorý jej starý otec vypovedal.
Je tu príbeh o arizátorovi, ktorý nehľadel na osud židov, ale na to, ako prepisom židovského majetku do jeho rúk príde k bohatstvu, no nakoniec sa tak nestalo a on sa cítil ukrivdený.
Najsilnejším bol posledný príbeh, manželov Daniela a Bohumily Kováčovcov, hrdinov našich dejín, ktorí boli natoľko odvážni a dobrí, že sa nebáli zapojiť do SNP, pomohli ukryť sa desiatkam slovenských židovských rodín, aj za cenu obrovského nebezpečia pre seba a ich rodiny.
“Tiso neurobil nič, aby zabránil deportáciam. Naopak, vo verejných vystúpeniach ich jednoznačne podporil a navyše zdôrazňoval, že tento proces, ako aj celé “riešenie” židovskej otázky, je v súlade s kresťanským učením.”
Táto kniha by sa mala stať povinným čítaním na všetkých školách bez ohľadu na zameranie. Je jedno, či je to gymnázium, či odborná škola. Každý jeden človek by mal poznať históriu a venovať jej počas štúdia rovnaký čas. Pretože ak to tak nebude, situácia sa Slovensku sa nezmení a do parlamentu sa budú aj naďalej dostávať individuá, ktoré hrdo na hrudi nosia meno a podobizeň nášho úctihodného slovutného ľudomila, jeho excelenciu a katolíckeho kňaza, Dr. Jozefa. Tisa.
"Takí istí ľudia ako vtedy - prenasledovaní Židia, bezcitní gardisti, vystrašení susedia, statoční záchrancovia, kolaboranti aj bojovníci za slobodu - žijú aj dnes. Tu a teraz. Medzi nami. Sme nimi my sami."
MUST-READ. Táto kniha je jedinečná v tom, že ešte nikto na napísanie knihy o holokauste nepoužil listy, ktoré písali zúfalí ľudia prezidentovi a žiadali o milosť. Kniha ponúka nový pohľad (smutný, ako všetko s touto témou spojené) a človek sa nikdy neprestane čudovať, ako sa toto všetko vlastne mohlo udiať.
MUSÍTE SI TO PREČÍTAŤ.
Prajem pekný zvyšok dňa a pekne strávné sviatky hlavne buďte zdraví. :)
Slovutný pán prezident je kniha zaoberajúca sa tzv. malými dejinami popisujúca osud židovských žiadateľov o udelenie prezidentskej výnimky. Častokrát dokážu práve životné príbehy obyčajných ľudí zapôsobiť omnoho viac ako informácie a čísla vzťahujúce sa k nejakej anonymnej mase ľudí. Ťažká téma je v tomto prípade písaná ľahkým perom, k čomu určite dopomohla aj zvolená forma dokumentárnych poviedok. To, že sa nejedná o čistú literatúru faktu možno prispieva k ľahšej stráviteľnosti prečítaného. Zvolený štýl (beletrizácia) akoby rozrieďoval skľučujúce pocity, ktoré na čitateľa doliehajú pri čítaní samotných úryvkov z listov.
Názov knihy je mimoriadne vhodne zvolený, nie je prvoplánový a vyvoláva silné emócie. Neviem si predstaviť názov, ktorý by bol výstižnejší. No a keďže dnes už vieme ako dopadla drvivá väčšina žiadostí poslaných Tisovi, tak v oslovení „slovutný“ môžeme nájsť aj istú dávku irónie.
Vzhľadom na vývoj v posledných rokoch na Slovensku je kniha s touto tematikou mimoriadne aktuálna. Problém je, že k cieľovej skupine sa pravdepodobne nedostane. Okrem možnosti prepašovať ju do učebných osnov hodín dejepisu mi napadol ešte jeden spôsob, ako distribuovať texty z tejto knihy k dnešnej mládeži. Tak ako existuje antispamová ochrana captcha, ktorá núti používateľa internetu dokázať, že nie je robot, mohlo by podobné okno „vyskočiť“ aj pri každej návšteve konšpiračných internetových stránok s pochybným obsahom. No namiesto vyklikania obrázkov semaforov, či priechodov pre chodcov, by tam bol krátky úryvok textu z tejto knihy plus kontrolná otázka. Dokazovanie, že „nie som robot“, ale citlivá ľudská bytosť, by tak dostalo druhý rozmer.
10/10
Keby to záležalo odo mňa, túto knihu by som označil za knihu roka.
Kniha obsahuje 13 príbehov, 13 listov pre prezidenta Slovenského štátu. Opisuje okolnosti, dobu a podmienky, v ktorých boli napísané a sleduje osud ich pisateľov. Vydavateľstvo Absynt prinieslo knihu, ktorá ma fascinuje najmä preto, že takéto niečo na Slovensku ešte nikto nespracoval. Musela prísť až Američanka, zatvoriť sa do Slovenského nárdného archívu, preštudovať iks škatúľ z archívu prezidenstkej kancelárie. Robila to najskôr, aby zmonitorovala podklady, ktoré by mohli v budúcnosti výskumníci a vedci študovať, analyzovať. Téma ju natoľko nadchla, aj z osobných dôvodov, preštudovala tisíce nielen listov, ale aj listín rôznych štátnych úradov a inštitúcií. Dobre, že sa nechala prehovoriť a rozhodla sa napísať knihu. Kto by čakal suché kopírovanie listov a strohú analýzu, kruto by sa zmýlil. Autorka má dopodrobna naštudovanú situáciu v tedajšom satelitnom Slovakštáte, získavala informácie z danej doby a z danej lokality, presnorila zápisy v archívoch všeliakých ustanovizní, aby sa o osude pisateľov dozvedela viac. Bohužiaľ, častokrát boli posledné informácie zo zoznamu zabitých v koncentračných táboroch. V knihe sú i príbehy, kedy prenasledovaní prežili, no prešli peklom. Vadkerty spolupracovala s viacerými odborníkmi, pracovníkmi archívov, historikmi, kontaktovala sa s potomkami alebo vzdialenou rodinou ľudí z listov. V úvode opisuje akú metodiku zvolila, na čo sa zamerala. Malý tip - po každej kapitole odporúčam prelistovať na záver knihy, kde ku každej kapitole napísala zdroje a ako postupovala pri písaní a získavaní informácií. Dokonca uvádza aj čísla krabíc a konkrétny archív, z ktorého čerpala. Ani si neviem predstaviť, koľko času na toto všetko vynaložila. Príbehy sú akoby beletrizované, sú uvádzané dejinné súvislosti, preto táto forma písania dodáva ešte väčeí príval zimomriavok. Navyše, v predeloch medzi kapitolami sú uvádzané aj úryvky z iných listov, ktoré sú v dnešnej dobe dych vyrážajúce, aj oskenované dokumenty Hlinkovej gardy týkajúce sa riešenia "Židovskej otázky" v rôznych smeroch.
Hneď ako som videl, čo Absynt chystá vydať, vedel som, že to bude neobyčajná kniha. A mal som pravdu.
skvelé! mne by možno nechýbalo "beletrizované spracovanie", mám rada reportážne knihy. ale nápad dať listom knižnú podobu sa mi veľmi páči. o holokauste som už prečítala nemálo, a aj tak ma Madeline Vadkerty rozosmutnila...kurník, to boli úplne obyčajní ľudia, poctiví, pracovití..úplne normálni :( tak prečo???
Slovutný pán prezident
Hoci som príbehov o holokauste prečítala v svojich -násť na tony, v súčasnosti sa k tomu málokedy odhodlám, keďže utrpenie, ktoré šoa zahŕňa, jednoducho nedokážem brať štatisticky a aj po X zdanlivo podobných osudoch sa ma veľmi dotýka.
Tak to bolo i s trinástimi príbehmi v tejto knihe. Pri ich čítaní som si uvedomila, že romány/poviedky o holokauste sú často veľmi "filmové", v zmysle, že obsahujú až neuveriteľné peripetie, zatiaľ čo predkladané osudy boli také... obyčajné. V tom najlepšom zmysle slova. Jednotlivé postavy na mňa pôsobili dojmom, že takých ľudí predsa poznám aj dnes, v svojom okolí, že sú to presne tí nejedinečne jedineční ľudkovia z kategórie človek-milión, medzi ktorých patrí drvivá väčšina z nás. Boli to jednoducho ľudia, s ktorých príbehmi som sa vedela stotožniť, vžiť sa do nich. A možno práve preto mi ich osudy nemohli byť ľahostajné. Možno preto mi často bolo úzko z toho, že napriek svojej najväčšej snahe a nádejam, ktoré vkladali do svojich žiadostí o udelenie prezidentskej výnimky, sa pre slovutného pána prezidenta (či jeho úrad) stali len ďalšou položkou, ktorú treba čo najskôr odbaviť (poväčšine zamietavo) alebo ktorá sa dá aj mesiace, ba roky ignorovať. Nie raz prišla odpoveď z úradu (aj to negatívna) už v čase, keď dotyční dávno odišli transportom...
Často sú to príbehy bez happy endu. A bez spravodlivého záveru. Žiadne "a žili šťastne až do smrti", žiadne "dobro vyhralo nad zlom". Naopak. A to je na nich najsmutnejšie. A najvarujúcejšie.
Mimochodom, každá postava mala biografický charakter a autorka až škrupulózne, opäť to myslím v dobrom, dbala na to, aby jej príbeh zachytila čo najvernejšie, pričom na konci ku každej poviedke uvádza pomerne rozsiahly zdroj inšpirácií, poznámok a zdrojov. Napokon, aj sama autorka kdesi v úvode spomína, že pôvodným zámerom bola kniha iného žánru, až po konsenze s vydavateľom ponúkla reportážne poviedky.
Slovutný pán prezident je kniha, ktorá veľmi explicitne ukazuje/dokazuje, že dostať prezidentskú výnimku bolo naozaj skôr výnimka; a že ten, ktorého na obálke vidíme ako tieň, si určite nezaslúži heroizáciu, ktorú mu aj dnes určité kruhy túžia dopriať.