Smäd po láske / Príboj

27.11.2021

Ohodnotiť dve také odlišné novely je príliš náročné. Príboj bol príjemný, až idylický vo svojom súzvuku človeka a prírody. Zaznievalo z toho niečo panensky krásne. Na druhej strane to občas smrdelo povrchnosťou a russeauovstvom. Ozývajú sa tu mýtické hlasy, avšak jazyk a myslenie mýtu sa kamsi vytratili. A aj lyrika vyplýva viac z popisu než z jazyka, Tanizaki, Dazai a Kawabata by z toho zaručene vyžmýkali viac. Bolo to ako také preslnené slice-of-life (japonský filmový subžáner). Tu by som sa priklonil skôr k trom hviezdam, hoci silným.

Na druhej strane, Smäd po láske bol pre mňa vstupom do nového sveta. Atmosféra na festivale bola priam fyzická, Mišimove vyšinuté charaktery tu naberali až monumentálne rozmery a aj napriek tejto vyšinutosti zostávali stále tak nejako silne zemité, bolo z toho cítiť pach potu a výlučkov. Do toho Mišimovo zvláštne horúčkovité písanie, v ktorom sa významy akoby rozostrujú a opäť objavujú v podmanivých metaforách, a ktoré ma nenechávalo ani na okamih vydýchnuť... Naozaj som si čítanie fascinovane užíval, za nechtami som mal kúsky kože. Týmto sa u mňa Mišima zaradil do panteónu japonských klasikov. Hlavne teraz niekde získať Zlatý pavilón.