Staroslovienska bukvica: Obrazové písmo Slovienov
Vladimír Laubert
Kniha Staroslovienska bukvica je svojím obsahom unikátna. Stáročia nikto nepopiera, že Slovieni aj na našom území mali svoj pôvodný písomný systém, ale vždy bol odvodzovaný od cudzincov. Teraz prichádza možnosť pochopiť, aký je náš vlastný písomný systém, ktorý je svojou bytostnou podstatou obrazový, lebo bukvice nemajú len fonému, ale v textoch sú vždy uložené aj obrazy. Nič také doteraz nebolo na území Slovienov zverejnené. Kniha otvára bránu do netušených oblastí časopriestoru. Ruší doterajší mýtus o primitivizme našich predkov v minulosti, či progrese len vďaka cudzincom a poskytuje čitateľovi možnosť priamo čítať staré texty aj samostatne vykladať význam pôvodných slov. Vychádza zo spoločnej tradície Slovianov, Slovienov a Árijcov, pôvodných obyvateľov našej zeme, aj zemí Slovianov celkovo. Príloha: Základný zoznam 144 Rún + Plagátik Staroslovienska bukvica... celý text
Přidat komentář
Ak by som povedal, že kniha je hnoj, klamal by som. Hnoj má veľkú cenu a úlohu pre vznik nového života. Táto kniha nemá ani cenu hnoja. Autor sa jednak snaží vystupovať v pozícii erudovaného lingvistu a slavistu, ale nedarí sa mu to, keďže neovláda ani základy gramatiky a skloňovania.
Kniha by mala byť sprievodcom obrazového písma Slovienov, ale autor neovláda ani latinku! Veľakrát sa tiež stalo, že na konci riadka je neukončené slovo či veta a nedopátrate sa ako to malo pokračovať. Samozrejmosťou je ohýbanie dejín, prispôsobovanie faktov, nelogickosť a nekonzistentnosť tvrdení, vyvodzovanie tvrdení z niečoho, z čoho to nevyplýva a veľký akcent na narážky a konšpirácie. Celkovo má autor potrebu používať slovo "dokázať" či "dokázali", ale on nič dokázať nevie. Iba fabuluje a konštruuje nezmysly. Nič iné som ani nečakal. Ale keď už sa začítate do 49 bukvíc a zrazu autor vytiahne z rukávu ďalších 144 karún, tak je naozaj potrebné hovoriť o chaotickosti a nesystematickosti celej knihy.
Okrem toho sa autor hrá na Heideggera a snaží sa hľadať skryté významy slov. Ale nedarí sa mu to. So všetkými tými neprirodzenými rozdelovaniami slov skôr vyznieva ako Im-Be-Cil. Dorazili ma všetky tie "kony", "pokony", "ustoje", "vedogony", "egregory", "zápovede", "inglie" a "čertogy". Ale čo čakať od ufoslovana, podľa ktorého "sa už pomerne často objavuje a rozoberá otázka mimozemského pôvodu človeka... Slovansko-Árijské Védy jasne hlásajú, že človek je mimozemského pôvodu." Celá kniha je stratou času a dala by sa definovať ako nepresná "informácia, nepotvrdená faktami. To, čo neprináša úžitok, ale práve naopak, prináša škodu, zanáša myseľ odpadom". To autor vystihol perfektne!
A keďže mám podľa autora nízku rodovú pamäť, vyjadrím sa jazykom, ktorý on dehonestuje:
"This book is bullshit. Change my mind!"
Štítky knihy
Slované, slovanství písmo, dějiny psaní spekulativní literatura bludaři staroslověnština slovanské jazyky šarlatáni pseudověda praslovanština Bukvica
Autorovy další knížky
2017 | Staroslovienska bukvica: Obrazové písmo Slovienov |
2020 | Slovieni a Jozef II. |
2022 | Staroslovienska bukvica: Číslovo |
2018 | Bojový systém Slovienov |
2024 | Slovienske rozprávky a povesti: Dejinný obzor Slovienov |
(SPOILER) V roku 2016 vydal Vladimír Laubert knihu Staroslovienska bukvica. V roku 2022 vyšlo voľné pokračovanie pod podobným názvom. Ako pôvodca uvádza v prvej knihe, ide o staré písmo, z ktorého neskôr vznikla cyrilika. Píše síce, že ide o staré písmo našich predkov, no v knihe nenájdete jediný súvislý text v tomto písme, a dokonca ani odkaz na prameň obsahujúci zápis v tomto písme. A to je kameňom úrazu všetkého – nieto jediného prameňa, dokonca ani novo vytvoreného, ktorý by bol napísaný v tomto písme.
Odbornosť pôvodcu si ľahko priblížime už na obálke knihy. Názov knihy z roku 2016 by sme podľa Lauberta mali čítať ako Staroslovienskaja boukvica. Názov pokračovania z roku 2022 je už Staroslovienska boukvica. To nie je všetko – došlo k zámene písmen zobrazujúcich samohlásku „o“ v slove „staroslovienska“, a samohlásku „i“ v slove „boukvica“. Navyše, Laubert nenazýva písmo „slovienskym“, podľa národa „Slovienov“, ale staroslovienskym, podľa jazyka staroslovienčina, čo je dnes používaný odborný pojem pre jazyk vychádzajúci z macedónčiny 9. storočia, ktorý sa však v čase vzniku nenazýval staroslovienčina, lebo ešte nebol starým. Teda keby bola boukvica starobylá ako tvrdí Laubert, nazývala by sa „slovienska“, a nie staroslovienska... A to sme iba na obálke knihy.
Teraz sa pozrime na kapitolu 4, kde Laubert dokazuje, že boukvica jestvovala. Začína tým, že na Ukrajine boli nájdené staré nápisy zo začiatku 2. tisícročia pred Kristom. To by bol naozaj objav, ktorý by ma ako naslovovzatého rodoľuba potešil, ale namiesto odkazu na prameň či knihu sa iba dočítame, že ide o oznámenie akéhosi Šilova (bez akéhokoľvek odkazu na prameň či spisbu).
Ďalej píše, že na Slovensku boli nájdené zlaté plakety, o storočie staršie ako Cyril a Metod. To je pravda, že boli nájdené, ale na nich nie je boukvica, takže nález má k boukvici vzťah asi ako morské prasa k moru. Laubert to prosto napísal v nádeji, že čitateľ sa podvedome dovtípi, že na náleze bol objavený nápis v boukvici. Fotka plakety z oboch strán je dostupná na internete.
Ďalej píše, že Cyril zostavil cyriliku na základe už jestvujúcej písomnosti. Nuž, bez odkazu na prameň, bez hlbšieho vysvetlenia takto závažného tvrdenia. Takto isto môže vydať knihu ktokoľvek a napísať v nej, že piktogramy pochádzajú od Piktov.
Ďalej sa odvoláva na známu pamiatku z pera kresťana Chrabra z 10. storočia, ktorý napísal, že Slovania používali pred pokresťančením črty a rezy. To je pravda, potvrdili to aj archeológovia v roku 2021, ale aký majú črty a rezy vzťah k boukvici, nevedno.
Následne spomína zmluvy ruských kniežat s Romejami, teda Byzantíncami, ktoré boli zapísané v „slovienskom“ jazyku. Avšak ide o roky 911 a 944, keď už boli na zápis zmlúv v reči kniežat použité znaky cyriliky. Samozrejme ani obsah zmlúv sa nezachoval v Laubertovej boukvici.
Následne hovorí o znalosti písania a čítania na Rusi v 10. storočí (napr. o nájdenom nápise horčica. Ale, opäť, ide o 10. storočie, teda obdobie po pôsobení Cyrila a vzniku cyriliky. A takisto sa nezachoval žiaden prameň z tohto obdobia zapísaný v boukvici.
Stále sme na tej istej strane, a Laubert hovorí o tom, že v roku 922 videl ibn Fallan nápis na mohyle významného Rusa. Ide o rok 922, Cyril prišiel na naše územie v roku 863, teda nápis v roku 922 jestvovanie boukvice nepotvrdzuje. A ďalej sa píše o písmenách vyrezávaných na dreve – čo môže byť abože pozostatok čŕt a rezov, abo zápis v už jestvujúcej cyrilike. Opäť ani tento úryvok nijak nedokazuje jestvovanie bouvkice.
Nerád používam cudzie slová, ale všetko vyššie uvedené sa nazýva argumentačný faul. Teda prešľap v dokazovaní, pretože Laubert dokazuje, dokazuje, a vlastne tým okrem svojej neodbornosti nedokazuje nič.
Čo je to vlastne boukvica a kedy sa objavila? Prvýkrát sa o bouvkici ako o starom písme zmieňoval v 90. rokoch ruský nacionalista Alexander Chinevič vo viacdielnej knihe Slovansko-Árijské Védy. Toto je des, vážení...
A už samotný názov Slovieni je neskorý. Slovania sami seba označovali ako Slovänin (z toho sloven-ský, -sko...). Odporúčam Odtajnené trezory slov III., Starosloviensky jazyk I., či Stručný etymologický slovník slovenčiny.