Stopárka
Andrej Chudoba
Znova sa ocitáme v známom kraji, v ,,kultúrnej stepi“ na rozhraní Tekova a Hontu, znova máme dočinenia s hlboko ľudsky zaujatýnova sa ocitáme v známom kraji, v ,,kultúrnej stepi“ na rozhraní Tekova a Hontu, znova máme dočinenia s hlboko ľudsky zaujatým a zrelým rozprávačom, ktorý spolu s kolegyňou Gabrielou nesie fabulačno-sujetovú líniu románu, rozvíjanú po časovej osi. Medzi nimi vzniká vzťah poznačený Gabrieliným ,,čiernym tieňom“. Nad príbehom sa vznáša jemná a dramaticky stupňovaná atmosféra záhady a zločinu a k rozuzleniu sa blíži po reťazi tajomných náznakov a odhalení. Rozprávač – učiteľ nám umožní aj dôverné nahliadnuť do zákulisia učiteľskej práce.m a zrelým rozprávačom, ktorý spolu s kolegyňou Gabrielou nesie fabulačno-sujetovú líniu románu, rozvíjanú po časovej osi. Medzi nimi vzniká vzťah poznačený Gabrieliným ,,čiernym tieňom“. Nad príbehom sa vznáša jemná a dramaticky stupňovaná atmosféra záhady a zločinu a k rozuzleniu sa blíži po reťazi tajomných náznakov a odhalení. Rozprávač – učiteľ nám umožní aj dôverné nahliadnuť do zákulisia učiteľskej práce.... celý text
Přidat komentář
Autorovy další knížky
| 1988 |  Lampa s růžovým stínidlem |
| 1974 | Sedemdesiatsedem povestí (spod Slovenskej brány) |
| 1986 |  Stopárka |
| 1977 | Léto s pihatou pannou |
| 1993 |  Zázrak na konci sveta |
Uff, tak tento román mi dal poriadne zabrať. Statický dejový "terapický" trpí na básnickú formu. " Všetci sa ženieme po tej istej ceste,dobiehame sa a predbiehame, stretávame sa a nechávame, každý z nás chce byť čím skôr pri svojom veľkom sne, ale skôr, ako k nemu dôjdeme,každý z nás zaparkuje na nejakom ironickom cintoríne". Táto kniha je plná ironických cintorínov. Ženské postavy v nich majú vyhradené nekompromisne podrobné opisy pohľadov, gest,pohybov tela ,rúk a hlavný hrdina zasa neustále halucinuje v jemných náladových odtienoch a stráca sa v lyrických obrazoch, čoho následkom sa príbeh prakticky nehýbe z miesta. Na konci síce čitatel zistí , že to je vlastne v poriadku , pretože toto nie je detektívka o vrahovi žien, ale akési vyrovnávanie sa s traumou pomocou lásky, no kým to pochopí musí sa prebrodiť cez more variovaných leitmotívov vinúcich sa celou knihou, alegórie mužov ako démonov poľujúcich na ženské duše a páchajúcich samovraždy v prípade neúspechu a nakoniec obraz čierneho človeka metafory zlomyseľnosti a strachu. Všetka tá dramatickosť mi, ale akosi nejde dokopy z bezstarostným promiskuitným životom hlavných postáv ,ktoré v tomto akoby vypadli z nejakého Felliniho filmu )