Tahiti
Michal Hvorecký
https://www.databazeknih.cz/img/books/39_/399839/bmid_tahiti-utopia-Oe2-399839.jpg
2
9
9
Píše sa rok 2018 a už tri generácie Slovákov žijú na Tahiti. Vysťahovali sa na povel generála Milana Rastislava Štefánika, ktorý v zúfalstve nad utrpením národa v Hornom Uhorsku organizoval od roku 1910 vysťahovanie do Polynézie. Príbeh vychádza z historických skutočností a rozvíja známe literárne motívy „čo by bolo keby“ a „niečo je inak“. Sú to alternatívne dejiny krajiny, ktoré sa opierajú o viaceré dochované dokumenty.... celý text
Přidat komentář
Zlé spracovanie originálneho námetu s veľkým potenciálom. Chýbajú mi tu postavy, okrem Štefánika a jeho pravnučky tu nemáme takmer žiadne, k nim sa ani nedá vytvoriť nejaký citový vzťah. Tiež tu nie sú dialógy, celé je to také plytké. Občas potešil nejaký vtip alebo vykreslenie Štefánika. Ako plus beriem i obálku, prerobenú hymnu a báseň o sokolovi, tie sa podarili.
Snáď sa tejto témy chytí v budúcnosti ešte niekto a spracuje to lepšie a viac do hĺbky. 50%
O Štefánikových nerealizovaných plánoch založiť Nové Slovensko na Tahiti som počul už skôr. Preto som sa veľmi potešil tomu, že táto téma bola spracovaná ako literárna fikcia. Námet na knihu je to vskutku famózny. Niekedy sa však stane, že realizácia výrazne zaostáva za skvelým námetom. To je presne prípad tejto knihy. Mám voči nej dve vážne výhrady. Z tejto témy sa dalo vyťažiť oveľa viac ako 150 stranová knižka. Rozsah teda mohol byť oveľa väčší. Tiež mi na knihe vadilo, že autor vo fiktívnom príbehu príliš nasilu pretláča myslenie ľudí súčasného Slovenska - strach z utečencov, extrémisti, Soros a podobne. Dalo sa to urobiť aj oveľa nenútenejšie. Okrem týchto dvoch najväčších výhrad, mi tiež prekážala určitá nelogickosť pri popisovaní niektorých historických skutočností. Ide síce o alternatívnu históriu, ale napríklad okupácii Slovenska Uhorskom som nerozumel. Veď podľa knihy sa Slovensku nepodarilo osamostatniť, ako mohlo byť teda okupované? Teda ako som na začiatku spomínal, silný námet, slabé spracovanie.
Nakoniec sa z TAHITI vykľulo čosi totálne inšie než sľuboval parádny námet - totálny prúser s krásnou obálkou. Taký premárnený nápad som nečítal už poriadne dlho! Katastrofálne nezvládnuté proporcie! Vo Hvoreckom tu definitívne (a mimo akejkoľvek zdravej súdnosti) prevážil školometský učiteľ nad tvorivým spisovateľom. Utopickej, až šokujúco chabo napísanej, časti je venovaná menšia polovica a žiadny svoj nápad tu takmer nijako nerozvíja. Väčšinu textu, a tu musím uznať, že výborne výstižného, venuje Versailleskej konferencií po Prvej svetovej vojne - a to je jediný klad tejto knihy. Tieto konkrétne historické okolnosti, do značnej miery verné skutočnosti, pekne približuje, hlavne čo sa týka celkovej dobovej a miestnej atmosféry - ale pritom ich akože mystifikuje zmenami vo svojich alternatívnych dejinách (Česko namiesto Československa používané v záujme idey svojho diela - nanešťastie ťažko nevyužitej). Načo to - ak sa potom na ne totálne vykašle práve tam, kde to je zaujímavé (teda na Tahiti) - a súčasne načo taký podrobný popis, ak ide len o mystifikáciu ? Jediné, čo by tým mohol dosiahnuť je to, že našu už tak nesmierne zmätenú spoločnosť neschopnú rozlišovať detaily ešte viac domýli... No... - každopádne TAHITI je extrémne odfláknutá kniha, za ktorú by sa mal Michal Hvorecký hanbiť - a ako veľký kritik slovenskej kultúry aj za to, že také zlyhanie seba samého ako spisovateľa vypustil do sveta!!