Timon Athenský

17.03.2022

Na rozdiel od mojich dvoch spolu-komentátorov, nie som, respektíve skôr nechcem byť cynik. Aj preto som sa s Timonovým pohľadom na svet nedokázal identifikovať a vnímal hru ako istý typ morality. Rozhodne nie prízemnej a plytkej, ale azda až príliš prostej a didaktickej. Lenže, a to treba neustále pripomínať, túto hru napísal Shakespeare. Aj tu sa dajú nájsť zaujímavé interpretácie a geniálne postrehy a monológy. V prvom rade je táto hra zaujímavou kritikou rodiaceho sa kapitalizmu a obchodníckeho ducha. Tak ako inde, aj tu Shakespeare pravdepodobne pranieroval dobové praktiky v alžbetínskom Anglicku a tieto sa bezpochyby dajú vztiahnuť aj na súčasnosť. To znamená, že hodnota človeka sa presne meria a tou mierou sú peniaze, nie charakter, ani občianske cnosti a zásluhy.

Najvypuklejšie sa to prejavuje práve v osobe Timona, ktorý sa mýli hneď dvakrát. Prvý krát sa mýli, keď si myslí, že priateľstvo a úctu si získa finančnou štedrosťou - takáto úcta a priateľstvo sa viaže k peniazom a nie k nemu. Druhý krát, keď sa chudobný a opustený nahnevá na celé mesto za jeho nevďačnosť. Jeho hlavnou chybou je totiž to, že ani v tej úprimnej chvíli si neuvedomil, že celý jeho život stále ovládajú peniaze (prípadne ich nedostatok). Že vďačnosť a nevďačnosť, spravodlivosť a nespravodlivosť, priateľstvo a ľahostajnosť stále meria peniazmi, ktorými naoko tak pohŕda. Že je na Atény nahnevaný preto, že mu nechceli pomôcť a nedali mu peniaze, ktoré predtým on rozdával. Samozrejme, ukrýva sa za tým oprávnené morálne rozhorčenie, akurát s ním Timon nedokáže pracovať. V jadre stále zostáva tým istým nerealistickým, jednorozmerným hlupáčikom (len s opačným znamienkom), ktorého život určovali a napokon zničili peniaze.

Pritom riešenie je prosté. Spomínam si na krásnu scénu z Dickensovej Malej Dorritky, keď obaja schudobnení hrdinovia môžu žiť konečne šťastne, pretože sa zbavili tých príšerných záťaží v podobe peňazí. Peniaze totiž vskutku deformujú realitu. Timon pri svojej povahe a pri spoločnosti, ktorá ho obklopovala nemal s takým množstvom peňazí šancu vybudovať si nejaký skutočný vzťah, pretože premieňali samotné stretnutie s Timonom na finančnú transakciu a privádzali k nemu ľudí, ktorí svojim zdanlivým ultra-priateľstvom vytlačili skutočných, nevtieravých priateľov. Od začiatku až dokonca bol opustený, nemal pri sebe priateľov a nemal skutočný vzťah - ani predtým, ani potom. Timon, ktorému realita strhla klapky z očí, tak dostal možnosť konečne začať žiť svoj život, začať budovať skutočné vzťahy a cez to aj cnostný charakter a nevyužil ju. Zlyhal. Zle prečítal situáciu. Timon v sebe skrátka nemal ani zrnko praktickej múdrosti, nedokázal zazrieť realitu v jej komplexnosti, zbabelo sa vzdal života v spoločnosti a cynicky spoza múrov vykrikoval svoje lacné zatrpknuté múdra o živote, ktorý nedokázal múdro a krásne žiť. Nevnímal svoj bankrot ako isté oslobodenie a možnosť začať inak uvažovať o realite - vymaniť sa z kolobehu speňažovania všetkého a začať žiť skutočne s druhými.

Hlavne preto nedokázal byť skutočným cynikom-umelcom ako Apemantus (inšpirovaný Diogénom), ktorý vo svojom proteste voči celej spoločnosti opovrhoval úplne všetkým, aj peniazmi a ukazoval na vlastnom správaní, aké degenerované nihilistické prázdno sa ukrýva pod maskami miestnych obchodníkov a v ich pokryteckých, prospechárskych vzťahoch. A nedokázal byť ani liečiteľom ako Alkibiades, ktorý sa odvážne pustil do boja za svoje ideály. Táto hra bola veľmi trpká, avšak Timon a jeho osud nepredstavuje žiadne riešenie. Predstavuje človeka, ktorý hral hru svojich nepriateľov (peňazí a obchodníctva) až dokonca, a práve preto prehral.

A práve o tomto je Shakspearova kritika kapitalizmu a obchodníckeho ducha. Peniaze vám síce otvárajú dvere, ale do prázdnych izieb. Stávate sa osamelými, nemáte skutočné vzťahy založené len na blízkosti, uzatvárate sa do rozľahlých palácov, prípadne do zatuchnutých jaskýň. Stávate sa skrátka radikálne individualistickými, spoločnosť sa rozpadá a jediný na koho sa môžete spoľahnúť ste vy sami. A presne preto je ten svet taký smutný, trpký, neživotný, prázdny, cynický a práve preto hlúpy a zbabelý ako Timonovo vyvreskovanie v jaskyni. Peniaze sú rovnaké šťastie i prekliatie ako Koruna. Ak ich máte, môžete dosiahnuť veľké veci, ale musíte s nimi vybojovať mimoriadne krutý boj.

30.01.2021

Tak Timon okamžitě spadá mezi mé nejoblíbenější vážné Shakespearovy hry. Zdráhal bych se ji nazvat tragédií, tahle hra je spíš drsně cynická, velmi úderná a lehce satirická. Obsahem je poněkud odlišná, což možná vysvětluje, proč se netěší takové oblibě a zájmu. Není tak teatrální, není o lásce, není ani o pomstě nebo intrikách a neumírá tu většina postav. Naopak je tahle hra až nepříjemně přímočará, přirozená a celkem "přízemní", což asi není v zájmu divadelního publika. Pokud však máte sklony k lámání hole nad lidstvem či ve vás vyvolává odpor pokrytecká povaha lidská, pak můžete během čtení dostávat křeč pro trvající cynický úsměšek, jak tvrdého poučení Timon Aténský došel. Možná i proto, že sami jste si něčím prošli, byť ne tolik do extrému. Onen úsměšek mám na tváři ještě při psaní komentáře.

Ohromně jsem si užil ten zlom, kdy Timonovi přestalo přát štěstí a odhalil jak moc má, nebo vlastně nemá, přátel. Ten zlom, kdy mu došlo, co za lidi kolem sebe má. A následně jeho překročení tenkého toku mezi láskou k lidstvu a nenávistí k němu; a že je ta nenávist skutečně výživná. To vše ovšem ještě povyšuje naprosto bravurní postava Apemanta, cynika podle mé chuti typu "já ti to říkal". V neposlední řadě je tu ještě Alkibiades, jenž taky pocítí jak nevděk světu vládne. Což je ta zásadní myšlenka hry. Poněkud mrazivá, včetně jejích důsledků, a to bez ohledu na století. Ale není to jenom o temnotě, ostatně i Timon dospěje k tomu, že nemůže nenávidět všechny, protože mu to jeden dovede zkazit.