Trochu oheň, trochu voda
Andrej Bán
https://www.databazeknih.cz/img/books/42_/424123/bmid_trochu-ohen-trochu-voda-gHl-424123.jpg
4
25
25
Na Balkánskom polostrove nie je zaujímavé len naše povestné „slovenské more“. Je to komplikovaný mnohosten, ktorého národnostné vrenie dlho držalo pod pokrievkou len zvláštne čaro maršala Josipa Broza Tita. Jeho smrť v roku 1981 znamenala začiatok konca jedného veľkého impéria, ktoré nám je v mnohých ohľadoch mentálne bližšie, ako oveľa väčšie impérium – Sovietsky zväz. Balkánsky sud prachu v deväťdesiatych rokoch ožil a ukázal nám svoju odvrátenú tvár – nepochopiteľné bratovražedné vojny, ktoré sa odohrali doslova pred našimi očami. Ako je možné, že rôzne národy tak dlho nažívali spolu v jednej krajine a svoje dávne bratské a susedské vzťahy napokon utopili krvi? Reportér Andrej Bán jazdí na Balkán už od roku 1993 ako reportér a fotograf, neskôr aj ako humanitárny pracovník. Nepridáva sa k žiadnej z bojujúcich strán – v centre jeho záujmu vždy stoja obyčajní ľudia, ľudia trpiaci, ľudia manipulovateľní, ľudia, ktorým bolo ublížené. V Srbsku, v Bosne a Hercegovine, v Chorvátsku i v Kosove. Sú to však aj migranti, ktorí sa cez Balkán len pokúšajú prejsť na ceste za lepším životom, no viaznu v ňom ako v pohyblivých pieskoch. Balkán, jeho krajiny i dejiny sú fascinujúce. Niekedy sa nám zdajú celkom blízke, inokedy je mentálna priepasť prihlboká a nastáva nepochopenie. Túto priepasť nám pomáha prekonať Andrej Bán vo svojej reportážnej knihe Trochu oheň, trochu voda. Balkánske krajiny v nej sleduje od začiatku rozpadu pevných hraníc impéria až po súčasnosť, kedy hraničné čiary rýchlo blednú a už takmer nevedno, ktoré sú skutočné, a ktoré iba vymyslené.... celý text
Přidat komentář
O vojnu v Juhoslávii sa intenzívne zaujímam, mám nasledované dokumentárne filmy a aj seriály k tejto téme.
Preto aj túto knihu hodnotím dovoľujem si povedať ako niekto kto už vedel o Vukovare, Srebrenici a počul o všetkých tých politických vodcoch a generáloch.
Z tohto hľadiska mi preto chýba viac tej faktografie a keď aj sám autor spomína, že sa zameriava na pár príbehov o jednotlivcoch, príde mi to veľmi kĺžuce sa po povrchu.
Oceňujem obsiahlu kapitolu o Kosove, o ktorej toho viem najmenej a ktorým to celé začalo a "skončilo".
Len ak by som to čítala ako niekto pre koho je to nová téma, táto kniha by mi o celej komplikovanosti a komplexnosti bývalej Juhoslávie toho veľa nepovedala.
O Srbsku, Chorvátsku, Bosne a Macedónsku je toho povedané veľmi málo.
Odvažujem sa dokonca povedať, že kapitola o Macedónsku je taká krátka a všeobecná, že je aj zbytočná.
Nehovoriac o kapitole o migrantoch, ktorú ani netuším prečo sa dostala do tejto knihy.
Ak by autor každú krajinu rozobral podrobnejšie a nejako priamejšie pomenoval aj národnosti jednotlivých ľudí čo hovoria svoje príbehy bolo by to prehľadnejšie.
Trochu som sa strácala a za najlepší naďalej považujem dokument od BBC Smrť Juhoslávie.
Moja prvá priemerná Absyntovka.
Pri čítaní tejto knihy je cítiť, že nevznikla len tak od stola, ale že p. Bán si to „odmakal“ v teréne. Pri mnohých návštevách a rozhovoroch s miestnymi ľudmi počas posledných 20 rokov sa snažil pochopiť, čo sa to v tej Juhoslávií v 90-tych rokoch vlastne udialo. Namiesto podtitulu „Príbehy Balkánu“ by sa hodilo možno skôr označenie „Čriepky z Balkánu“, tých mien a udalostí je tam naozaj veľmi veľa, čo znamená, že drvivá väčšina z nich je opísaná len na veľmi malom priestore. To je moja jediná výtka voči knihe, ale je to skôr môj osobný problém ako čitateľa. Autor chcel napísať knihu týmto spôsobom a ja to plne rešpektujem. Len dodávam, že veľmi rád by som si prečítal od Andreja Bána ďalšiu knihu z týchto končín, kde by vybraní ľudia dostali viac priestoru, aby sme sa do ich osudov a príbehov mohli ponoriť ešte hlbšie a intenzívnejšie.
Mám pocit, že s tým ako vznikajú ďalšie a ďalšie knihy a dokumenty o vojne v Juhoslávii, stále pribúda viac otázok ako odpovedí. Samozrejme, že ani táto kniha neponúka jednoznačné vysvetlenia a závery, a je to len dobre. Autori, ktorí tak vo svojich knihách robia sú väčšinou sympatizanti jednej zo zúčastnených strán a teda o objektivite v ich prípade nemôže byť ani reči.
Na záver si skúsme dať malý test. Ktoré mená vám napadnú ako prvé, keď sa spomínajú hrôzy a zverstvá napáchané počas vojen v Juhoslávií? Karadžič? Miloševič? Mladič? Šešelj? A akej národnosti boli všetci títo páni? Aj keď sa to na prvý pohľad zdá byť jasné, takéto rýchle závery o agresoroch a obetiach by boli príliš zjednodušujúce. Hlavne, ak sa bavíme o multietnickom a multináboženskom Balkáne, kde nič nemusí byť také, ako sa na prvý pohľad zdá.
Záverečné hodnotenie: 8,5/10
Autorovy další knížky
| 2018 |  Slon na Zemplíne |
| 2022 |  Chleba z minového pole: Reportáže z Ukrajiny |
| 2019 | Trochu oheň, trochu voda |
| 2015 | 5102... |
| 2005 | Iné Slovensko |
Toto nie je moja prvá kniha o rozpade Juhoslávie, ale napriek tomu mám pocit, že tomu konfliktu nikdy nepochopím. Príde mi taký neuchopiteľný. Ale táto kniha sa nesústreďuje len na samotný konflikt, ale aj na obyčajných ľudí - ako žili vtedy, ako žijú teraz, čo sa pre nich zmenilo. A to ma veľmi bavilo čítať. Kniha je rozdelená po jednotlivých štátoch, najviac priestoru je venovaného Kosovu a Srbsku. Ale približuje aj najdôležitejšie body vojny - masaker v Srebrenici či bitku o Vukovar, hľadanie vojnových zločincov... Pri čítaní pomáha mapa, ktorá je na začiatku a text doplňuje aj dosť fotografií - musím priznať, že fotka useknutej hlavy ma celkom zarazila. A trochu ma mrzí, že popis k fotkám bol až na konci knihy a nie priamo pri nich. Celkovo sa mi kniha čítala dobre a to aj vďaka tomu, že to nie je len súpis faktov, ale že sú to príbehy ľudí. Napriek tomu by niektorým štátom neuškodilo viac priestoru, napríklad kapitoly o Chorvátsku a Severnom Macedónsku sú príliš kratučké. Kapitola o migrantoch mi zas prišla zbytočná, nehodila sa k téme tejto knihy. Ale opäť som sa dozvedela veľa nových informácií, ktoré boli podané veľmi čtivým spôsobom.