Trochu oheň, trochu voda tempo & emoce

Na Balkánskom polostrove nie je zaujímavé len naše povestné „slovenské more“. Je to komplikovaný mnohosten, ktorého národnostné vrenie dlho držalo pod pokrievkou len zvláštne čaro maršala Josipa Broza Tita. Jeho smrť v roku 1981 znamenala začiatok konca jedného veľkého impéria, ktoré nám je v mnohých ohľadoch mentálne bližšie, ako oveľa väčšie impérium – Sovietsky zväz. Balkánsky sud prachu v deväťdesiatych rokoch ožil a ukázal nám svoju odvrátenú tvár – nepochopiteľné bratovražedné vojny, ktoré sa odohrali doslova pred našimi očami. Ako je možné, že rôzne národy tak dlho nažívali spolu v jednej krajine a svoje dávne bratské a susedské vzťahy napokon utopili krvi? Reportér Andrej Bán jazdí na Balkán už od roku 1993 ako reportér a fotograf, neskôr aj ako humanitárny pracovník. Nepridáva sa k žiadnej z bojujúcich strán – v centre jeho záujmu vždy stoja obyčajní ľudia, ľudia trpiaci, ľudia manipulovateľní, ľudia, ktorým bolo ublížené. V Srbsku, v Bosne a Hercegovine, v Chorvátsku i v Kosove. Sú to však aj migranti, ktorí sa cez Balkán len pokúšajú prejsť na ceste za lepším životom, no viaznu v ňom ako v pohyblivých pieskoch. Balkán, jeho krajiny i dejiny sú fascinujúce. Niekedy sa nám zdajú celkom blízke, inokedy je mentálna priepasť prihlboká a nastáva nepochopenie. Túto priepasť nám pomáha prekonať Andrej Bán vo svojej reportážnej knihe Trochu oheň, trochu voda. Balkánske krajiny v nej sleduje od začiatku rozpadu pevných hraníc impéria až po súčasnosť, kedy hraničné čiary rýchlo blednú a už takmer nevedno, ktoré sú skutočné, a ktoré iba vymyslené.... celý text