Vtedy v Lošonci
Peter Balko
https://www.databazeknih.cz/img/books/24_/244032/bmid_vtedy-v-losonci-244032.jpg
4
42
42
Román z metropoly juhu je prozaickým debutom Petra Balka, víťaza literárnej súťaže Poviedka 2012. "Zmes drsnosti a nehy, fantázie a surovej skutočnosti, historických aj rodinných udalostí, ktoré spája magické meno mesta Lučenec – Lošonc, kde sa dotýkajú národy, kultúry, osudy, vzťahy: minulosť a prítomnosť. Prvá próza talentovaného „zapisovača” do zošitkov je skvelá. Všetko napísané čarovným rukopisom akoby ešte chlapčenským, ale reflexia a vnímanie je už dospelé, mužské. Táto ostrá dvojpólovosť vytvára napätie, ktoré nedovolí odložiť knihu, kým ju nedočítate. Je to presné, žiarivé a predsa tajomné. Ako život.“ (Mila Haugová) Peter Balko (1988) pochádza z Lučenca, vyštudoval filmovú scenáristiku na VŠMU v Bratislave. V roku 2012 zvíťazil v literárnej súťaži Poviedka s textom Labutia balada, ktorý sa stal predlohou k jeho debutovému románu Vtedy v Lošonci (Via Ločonc), ktorý sa odohráva v meropole juhu - Lučenci.... celý text
Romány Literatura slovenská
Vydáno: 2015 , KK Bagala (Koloman Kertész Bagala)Originální název:
Vtedy v Lošonci, 2015
více info...
Přidat komentář
Je to divné. Fakt divné. Ale dobře divné.
Nejdřív mi dělalo problém zjistit, co je tohle za styl. A chvíli trvalo, než jsem si uvědomila, že tohle je vlastně svět viděný očima kluka na prahu dospívání, kdy jsme schopní vnímat neskutečno. Pokud jste ochotní nebrat věci doslova a nechat se unést fantasií (občas docela divokou, ale takové měl asi v tom věku každý), je to parádní jízda!
směsice něhy a hnusu, dětského snění a krutosti...
Dostala se mi pod ruku v korona-rozvolnění v naší knihovně. samozřejmě mě mrzelo, že je v češtině, pádž slovenské autory raději jakožto slovenka čtu v originálu. A jak tak koukám na další komenty- v originálu se autorův kumpán jmenoval Kápia - v českém pak Paprika - což se mi líbilo možná ještě víc ;)) takže kdoví, co mi pak ještě uteklo v překladu ??
Ale oprostíc se od úvodních stesků, v této knížce mi nakonec ten český překlad vůbec nevadil...Ladil i s maďarskými vsuvkami a vysvětlivkami mezi slovy..a čeština se mi i víc hodí k popsání mých dojmů.....
Takže - po hlavě jsem se hned vrhla naplno do podivného světa Leviathana a Papriky..
Netrpělivě jsem hltala jejich dobrodružství a čekala na rozluštění tajemství jejich rozloučení... motala jsem se ve směsici snů, reality, legend živoucích i mrtvých... šáhnouc si do svědomí, každý v dětsví škobrtnul o nějaký ten horor a sám si i nějaký prožil. Každý někoho miloval, snil, ale naprostá většina se účastnila i bitek, horších lumpáren, ba i vraždila...minimálně bezobratlé..Směsice fikce a reality, zaobalená do prachu, dunění hromu, lenivého léta, rybničního bahna, šumění stromů. Historie pradědů a prabab, historie rodičů. Fotbal, chlast, tikot hodinek...magický realizmus ? pestrý, dobře ochucený guláš...nutící číst dál a dál..ostrý jako ostří levandulového nože.
"Když někdo blízký odejde na onen svět bez toho, aby odlehčil duši od tajemství a nevyřčených vět, zůstane po něm otisk, skvrna. Většinou v místnosti, kde prožil svoje poslední dny. Na podlaze, na stěně nebo na stropě. Mezi lidmi se říká, že viděli skvrny po mrtvých i na stromech, knihách nebo jiných předmětech, třeba na placce rumu. Ale vidí ji jenom ti, kterým je tajemství určeno. Nikdo jiný. Kdoví, možná že jednou ty najdeš skvrnu po někom, komu na tobě záleželo, povídá mi babička." A vy jste našel takovou skvrnu ?" zeptala se Liana starého pana Radingera. "Já sám jsem skvrna," pošeptal jí hodinář s vpadlou tváří, pohladil Lianu po vlasech a zmizel ve své ložnici. To bylo naposled, co se strýček Židovská kráva usmál, dodala babička a odešla z pokoje. Když se vrátila, držela v rukou ledový zábal, přiložila mi ho na prsa, zabalila mě do deky a zaháněla mi husí kůži. V očích měla zvláštní ticho krásných věcí, které se na okamžik odmlčely. Ten okamžik trval několk dlouhých let."
zvláštní knížka...směsice něhy a hnusu, dětského snění a krutosti... doporučuji k přečtení..a názor si pak udělejte sami ;)
Zdá se, že zdejší komentáře jsou často ode zdi ke zdi, buď znechucení nebo obdiv. Na mne slovenský magický realismus účinkoval výborně. Dětské lumpačení ala Kopyto a Mňouk přerůstá do dramatičtějších rovin. Hraní s jazykem mi připomínalo Stančíka. Akorát namíchané vážné a vtipné tóny.
pravdupovediac, veľmi ma to nenadchlo, prinútil som sa knihu dočítať len preto, že to mesto trochu poznám. remeselne - nekontrolované úlety, občas nejaké divné nelogično, miestopis mínus, urban legendy - čo ja viem, nepoznal som ich, nezažil. ale určite si prečítam niečo nové od autora, predpokladám, že prekvapí a bude dobrý.
Mám rád knihy s prvkami magického realizmu. Nemám rád knihy písane z detského pohľadu. No vtedy v Lošonci skvelý Balkov magický realizmus silno prebil Leviathanovo detské videnie sveta, ktoré, povedzme si na rovinu, nebolo veľmi detské a už vôbec nie primitívne. A tak sa autorovi vtedy v Lošonci podarilo dielo na slovenskej scéne málo vídané. A presne zo škatuľky, z ktorej si knižky vyberám najradšej. Takže ak si chce niekto užiť slovenské Macondo s jeho kurióznymi postavičkami, divmi a zázrakmi, ktoré ho ozvláštňujú a s mlynčekom dejín, ktorý ho bez milosti gniavi, nech si prečíta si Vtedy v Lošonci.
magický realizmus po slovensky? A prečo nie? Teším sa, že máme ďalšieho slovenského autora, ktorý vie kvalitne písať. A hlavne veselo a pútavo. Odporúčam všetkými desiatimi.
Obvykle stačí prečítať pár strán, hneď viete či sa vám kniha páči, alebo nepáči. Nasledujúce strany tento prvotný dojem zväčša už len potvrdia. Ja tiež nie som iná, no pri tejto knihe to jednoznačné nebolo vôbec. Predstava o texte sa formovala pomaly, miestami sa mi veľmi páčil, inokedy ma čosi znechucovalo, rušilo, niekde to drhlo. Motala som sa stránkami knihy, neschopná polapiť nosnú dejovú líniu, strácala som sa v slepých uličkách a čo ma prekvapovalo najväčšmi, moja myseľ bola natoľko lenivá, že nemala ani len snahu sústrediť sa. Prekážala mi zvolená lexika - niektoré metafory, prirovnania a slovné spojenia na mňa pôsobili neprimerane, bojovala som s pocitom, že ich je nasekaných priveľa na jednej kope, až to nepôsobilo dobrým dojmom. No napokon som sa začítala a niekde okolo 70tej strany si ma kniha už úplne získala. Privykla som tempu jej rozprávania i zvolenému jazyku, to čo ma spočiatku rozčuľovalo sa stalo stalo milým a ja som sa nahlas chechtala, spomínala na vlastné detstvo, aby som vzápätí ustrnula, zvážnela – a takto stále dookola. A zrazu tu bola posledná stránka a mne bolo ľúto, že prišla tak skoro. Tak som sa vrátila na úvod a zhltla ju celú ešte raz. Iste, text má nedostatky, ale pekných momentov je omnoho viac a ako celok je to výborné, nie len na slovenské pomery. Balkovi sa podarilo vymaniť z pút neautenticity, našiel spôsob ako písať tak, aby detské vnímanie sveta zaujalo dospelého čitateľa a zároveň aby to nebolo otrepané. Drsnosť reality, mnoho krát značne špinavej, ešte zvýraznenej cynizmom, zjemňuje svojským detským pohľadom, humorom, imaginatívnymi prvkami. DETSKY MILÉ, DOSPELÁCKY DRSNÉ. Pán Balko, ďakujem za literárny zážitok. Rada sa opäť zatúlam na stránky Vašich kníh.
Svieže, vtipné, na zamyslenie i miestami s trpkou príchuťou. Každý si tam nájde to, čo chce.
Autor je ešte mladý, no je veľmi talentovaný, jeho prvotina si určite zaslúži pozornosť. Držím mu palce!
PS: Pankovčín je pán! :-)
Priznávam, že som čakala niečo iné. Nechala som sa nalákať na text z obálky: "Zmes drsnosti a nehy, fantázie a surovej skutočnosti, historických aj rodinných udalostí, ktoré spája magické meno mesta Lučenec – Lošonc, kde sa dotýkajú národy, kultúry, osudy, vzťahy: minulosť a prítomnosť." Pekné vzletné... ale podľa mňa to bol magický realizmus ozvláštnený množstvom vylučovaných telesných tekutín a to mi ani trochu nevoňalo. Humorné to tiež bolo, ale až príliš často a nasilu. Posťažovala som sa na sklamanie z knižky môjmu chlapovi, chcel dôkaz, predčítala som mu jednu kapitolu a rehotal sa na plné ústa. Kapitolka bola o masturbácii. Aj keď mám pocit, že chcela byť o niečom inom. Ale autor dokáže krásne narábať s jazykom, asi najväčšie pozitívum tejto knihy.
Knihu Vtedy v Lošonci mi dal priateľ, ktorý ju síce prečítal, ale nepáčila sa mu. Tak som sa do nej pustil a mne sa nepáčila tiež. Ani som ju nedočítal. Zhruba v polovici som si povedal, že ma to nebaví, nezaujíma a že je veľa oveľa lepších kníh, ktoré treba čítať.
Nerozumiem tomu, ako mohla byť nominovaná na Anasoft litera. A prečo sa v nomináciách neocitla Pišťankova kniha Rukojemník? Ktorá sa s Vtedy v Lošonci nedá ani porovnať. Mimochodom, nepáčil sa mi ani film Kandidát, ktorý bol natočený podľa Balkovho scenára, pre úplnosť.
Magický realizmus nie je môj úplný favorit (Marquéza som nejako dala aspoň jednu knihu, Allendin Dom duchov sa mi naopak páčil, ale pre istotu si vždy dvakrát premyslím, či sa do podobného žánru pustím). Ak by som knihu mala k niečomu súčasnému prirovnať, tak možno ku Kodaňskej písni od Bjergfedltovej. (ale Lučenec sa mi páčil teda viac) Na Balka som bola zvedavá, pretože slovenský autor, Lučenec a vraj zaujímavá hra s jazykom. Tak poďme na to! Na začiatku som sa na jeho štýl ladila, prirovnaní tam bolo na môj vkus až príliš veľa (a občas až prekombinovaných, ja som zástancom, že menej je niekedy viac, ale budiš). Okolo 50.strany som sa na knihu naladila a potom to už sypalo a zostal vo mne pocit, že Balko vo svojej prvotine zaujal a niekedy by som si od neho ešte nejaké dielo dala (nepredáva niekto jeho Ostrov?)
V skratke príbeh o 2 chalanoch, ktorí vyrastajú v drsnom a divokom Lučenci. Jazyk je svojský, premenlivý , vnútorný svet chalanov občas poukazuje na detskú naivitu, ale občas tam máte myšlienku, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani nadržaný pubertiak. Postavy z Lučenca sú popísané s nadsázkou a celkovo som z knihy mala pocit, že síce sa autor tvári haha, ale toto mesto ho v srdci poznačilo navždy...