Zázračný pramen

Z návštevy Armenovho mesta mi naskakovala husia koža. Samo mesto je opísané nádherne, ale toľko nezmyselných a starostlivo udržiavaných predsudkov, nenávisti, zväzujúcich pravidiel, tichého utrpenia a potlačovaných vášní spôsobilo, že som rada, že som nežila práve vtedy a práve tam. Predsudky sú síce celosvetovo rozšírené a nadčasové, takisto závisť či nenávisť, ale tradície berúce človeku slobodnú vôľu už našťastie nemajú tú silu.
Podľa predhovoru je majster Mrktič „postava řemeslníka, plného hrdosti a vědomí vlastní důstojnosti, jejichž zdrojem je celoživotní čestná práce“. Nemôžem si pomôcť, ale ja som videla človeka síce pracovitého a mimoriadne šikovného, ale pokryteckého, ktorý kvôli tomu, aby dosiahol, po čom túžil, oklamal svoju matku a tým sa vzoprel nielen jej vôli, ale – ako bol sám presvedčený – aj vôli božej. A namiesto toho, aby sa správal pokorne, vedomý si svojho dvojnásobného hriechu, neváha prísne odsudzovať druhých, či už za ich pocity či myšlienky, ktoré sa odvážia dať najavo, alebo za ich spôsob života, a radiť im ako majú žiť, kázať im o morálke, úcte k starším a k tradíciam, ktoré on sám nectil, keď sa mu to práve nehodilo.