Živý bič
Milo Urban
https://www.databazeknih.cz/img/books/28_/285560/bmid_zivy-bic-lUl-285560.jpg
4
96
96
Román zachytáva spoločenské dianie od vypuknutia 1.svetovej vojny roku 1914 po vypuknutie Slovenského národného povstania roku 1944.
Přidat komentář
Prvýkrát som Živý bič čítala ako tretiačka na strednej škole, teda presne pred desiatimi rokmi. Vtedy ma kniha v dobrom prekvapila, vlastne si ma takmer podmanila a odštartovala moju čitateľskú „urbanomániu“, v rámci ktorej som si postupne prečítala asi všetky Urbanove novely, pokračovanie Živého biča Hmly na úsvite aj jeho autobiografiu o pôsobení v Gardistovi s názvom Na brehu krvavej rieky – žiadne z týchto diel nemám v hodnotení tu na DK podobne ako ani iné knihy prečítané v danom životnom období; jednoducho som iná, inde, a ktovie, či by sa mi páčili aj dnes. Pri Živom biči ma to však lákalo zistiť.
Takže: aj po rokoch (a štúdiách a zmene životného stavu atď.) považujem dielo za pozoruhodné, pútavé, dôležité. Môjmu aktuálnemu ja však predsa len chýbalo trochu viac nádeje, trochu viac ľudskosti v Ráztokoch a Ráztočanoch – že zlé veci sa dejú a môžu mať rôzne podoby, to predsa vieme, ako si s tým však poradiť? Ako sa s tým vyrovnať? Ako si zachovať ľudskosť aj uprostred neľudskosti? Mám rada knihy, ktoré sa v svojich riadkoch či medzi nimi snažia odpovedať na tieto otázky – iste, vojnové romány, a špeciálne napríklad aj Živý bič, majú svoju literárnu a dokumentárnu hodnotu aj sami osebe, no tá „morálna“ alebo ako ju nazvať by bola skvelým bonusom a možno aj zadosťučinením pre čitateľa za to, čo všetko spolu s postavami vytrpel.
Veľmi ma prekvapilo, aký bol Urban mladý, keď toto dielo stvoril – myslím, že sa mu až neuveriteľne podarilo vcítiť do svojich postáv, najmä tých starších a/alebo skazenejších, cynickejších, rezignovanejších (notár Okolický, Ilčíčka, Kúrňava...). Menej mu to vyšlo pri Eve Hlavajovej; ako matka si myslím, že neprenikol do srdca a zmýšľania matky, čomu zodpovedal aj priestor, ktorý v deji dostali jej deti (Adam a nemluvniatko, ktoré z celého románu vzbudilo asi najviac môjho súcitu). Jedinou skutočne sympatickou postavou mi bol dekan Mrva.
„Len“ štyri hviezdičky však dávam za finále – ak by ho niekto pochopil ako autorom odporúčané riešenie na sociálne a iné nespravodlivosti vo svete (napríklad aj v tom našom vlastnom mikro), Boh nás všetkých ochraňuj. Možno však práve toto finále „prezradilo“ autorov vek – celé bolo testosterónové, hŕ, skrátka ako z hlavy mladíka, čo chce (a myslí si, že vie) zmeniť svet.
Pre mňa ojedinelá kniha, vojnový román, do ktorého vojna preniká len odkiaľsi zďaleka, a až postupne sa približuje až svojím vlastným spôsobom pohltí aj zázemie. Mimoriadnosť by som nehľadal v zázemí, ale v tom ako naň, a teda obyvateľov vojna postupne vplýva, dusí ich, čo napokon vedie k nevyhnutnej katastrofe, knihu by som kľudne dal na roveň tej Remarqueovej.
asi jedno z najzávažnejších diel slovenskej literatúry. pri čítaní vo mne vreli emócie, citlivejšieho čitateľa určite rozruší. kam sa hrabú všetci súčasní autori vymyslených zápletiek, drastických opisov a krv búriacich akčných scén... Milo Urban ich strčí do vrecka, pretože jeho príbeh je živý, dá sa naň siahnuť. a mnohí naši predkovia ho prežili na vlastnej koži a v modifikovanej podobe ho prežívajú aj naši súčasníci.
určite by táto kniha nemala chýbať v zozname prečítanej literatúry naozaj sčítaného človeka.
Poslouchala jsem jako audionahrávku, takže moje hodnocení je jistě ovlivněno i tím, že slovenština není můj rodný jazyk, a proto nedokážu ocenit jazyk díla. Co se týče námětu a zpracování tato kniha mě ničím novým neoslovila.
(SPOILER) Čítať si originálnu verziu slovenského jazyka znamená piť z vlastnej studne. Žiadne cudzopasnícke slová, skrkvané prekladateľskou mysľou. Je to cítiť, a Živý bič je živá slovenčina ako v knihe Dom v strání. Máme úžasných spisovateľov, Urban ma očaril našim jazykom už v Pomocníkovi. Obsah je cenný, z obdobia prvej svetovej vojny život na dedine a niektoré postavy som si obľúbila, stará Ilčíčka a Ondrej Koreň, obaja pripravili poslednú vôľu Koreňovej a navarili bryndzové halušky, tá časť je v kráse smutná ako časť, kedy si Ilčíčka uvedomuje, že jej syn sa už nevráti. Najväčšmi ma však zaujal záver v aktuálnom zmysle, ako Hlavaj podpálil Áronov dom a po tomto prišla skutočná sloboda. Presne tak. Ak sloboda, potom zbavme sa všetkého, čo máme, peniaze, hmoty a statky, to všetko zväzuje a zápasíme s tým každodenne. Niekedy mám plné zuby toho, ako žijeme a prezentujeme sa, naša zbožňovaná, perfektná spotrebná spoločnosť s vysokou zdravotnou starostlivosťou. Žijeme vpredu, ale je jasné, že sme v chrastavom zadku. Nič viac neznamenáme, ba menej. Aristofanes by našu spoločnosť zapriahol do kvalitnej komédie. Starovek mal Platóna a Aristotela, stredovek sv. Františka, novovek rozumne (bezbožné) vypracované duševné vlastníctvo, no čo máme my? V súvislosti s duševným vlastníctvom? Stvoriteľov internetu, ktorý vychováva nové a zdegenerované generácie? Naspeedované zmýšľanie, ktoré plodí miliardové kusy "kultúrnych bestsellerov" (vždy tak bolo, je a bude, ale nie v takom hojnom počte a v tom je ten rozdiel!). Alebo vari Jobsa a spol., ktorých výmysly produkujú prostriedky na degenerovanie? V pozitívnom slove ďalším generáciám zanechávame umelo predlžovaný život resp. utrpenie s alergiami a pokrivenými telami. Prínos modernej spoločnosti spočíva v možnostiach zapózovať si pred svetom, nik nemá čas na dejiny a vojny, ale niektorí šikovní si ho ešte nájdu. Ďalším prínosom môže byť plod úsilia človeka a to je premoženie Času, najväčšieho boha v ľudskom svete. Zdá sa, že sa s časom hrajú nielen filmári. :)
Pre mňa je táto kniha veľké prekvapenie.
Samozrejme som ju nečítal ako povinné čítanie v škole. Myslím, že vtedy by som ju šmaril niekam do kúta...
Ale ako to už v živote býva, dozrel čas a ja som ju po 15-tich rokoch skladovania v polici začal čítať.
Dej sa odohráva v dedinke na severe Slovenska. Ale to nieje podstatné, mohol by sa odohrávať hoci kde na Slovensku v tomto ťažkom období. Obyvatelia sú takí univerzálni, že sa mi chvíľami spájali s ľuďmi z môjho detstva.
Príbeh vykresľuje dopodrobna to čo sa odohrávalo asi všade na Slovensku, alebo vo svete. Ťažký život bežného obyvateľstva počas Veľkej vojny.
Pod nepredstaviteľným tlakom okolností padajú naučené dogmy, pravidlá a pretvárky a odhaľuje sa pravá podstata človeka.
Toto odhalenie vnútro je na jednej strane až zvieracie, pudové a násilnícke, ale na druhej strane túžiace po lepšom svete a po slobode.
Autor celú knihu pracuje s protikladmi a stavia oproti sebe bohatstvo a biedu, či krásu prírody a úbohosť ľudí. Naproti tomu v povahách ľudí nevidí len to dobré alebo zlé...
Knihu určite doporučujem. Je síce ťažšia, ale núti k zastaveniu a zamysleniu sa.
Dedina stratila ruky, ľudia sú bezmocní a príliš malí, aby sa nejako bránili čoraz viac bičujúcej vojne. Ako povedal Štúr, naša bieda leží práve v služobnosti slovenského národa. Takisto aj Ráztočania len skláňajú hlavy a nechajú sa bičovať krutými ranami panskej vojny. Avšak práve príchodom Adama Hlavaja, a v neposlednom rade burcovaním starej Ilčíčky, tieto stratené ruky dedinčania nachádzajú. Ľud dvíha hlavu a otvára oči zverstvám, ktoré sú na ňom páchané. Dvíhajú ruky na odvetu, ktorá prichádza a presahuje miestami až do davového šialenstva. Milo Urban strieda lyrické opisy s realistickými scénami a vytvára nádherný, a verný obraz dopadu vojny na ľudí, ktorí sa neocitli bezprostredne na fronte. Gradáciu cítiť v psychickej rovine postáv, ktoré musia mlčať a nevyjaviť svoje pocity. Konflikt prežívajú vovnútri, avšak raz sa musí všetko dostať von.
"Tu, v krvi sa rodil nový vek, plný smelých slov a odvážneho hovoru, plný stretania sa človeka s človekom, tu z krvi vstával nový človek, čo našiel ruky, smelé, silné ruky, ktoré už tak ľahko okovy nezomknú a ktoré sa už tak ľahko nezatrasú.“
Prečítané ako povinné čítanie v škole. Zaujímavé na tomto diele je, ako dokázala vyústiť strašná nenávisť prostých ľudí. Pred rokom 1914 by si nevedeli predstaviť, priam by odsudzovali tých, ktorý by kradli a zabíjali. A teraz boli toho sami príkladom. Kedysi tak nábožensky postavený ľudia sa zmenili na niečo, kým by sami opovrhovali.
Autor tu presvedčivo ukázal život počas prvej svetovej vojny. Ukázal, že aj prostá dedina, ďaleko od frontu môže rovnako trpieť ako samí účastníci vojny.
Autorovy další knížky
| 1965 |  Živý bič |
| 1995 |  Miesto v príbehu |
| 1941 | Hmly na úsvite |
| 1989 | Výkriky bez ozveny |
| 1970 | Zelená krv |
Super kniha. Myslím si, že Urban veľmi vhodne vystihol situáciu, ktorá sa odohrávala ako počas trvania prvej svetovej vojny na dedinách dnešného Slovenska, tak najmä po jej konci. "Výbuchy hnevu" a vzatie "spravodlivosti do svojich rúk" pri tzv. Prevrate, boli u nás pomerne častým obrazom na vidieku, čoho dôkazom je ako plno archívnych dokumentov, tak aj odbornej literatúry. Podľa mňa skvelo využitá téma, opierajúca sa z časti o dobovú realitu v kombinácii s literárnym talentom vtedy mladého autora.