Ztráta ctnosti: k morální krizi současnosti

30.11.2019

Dielo Alasdaira Macintyra pojednáva o vývoji cnosti a toho čo za cnosť považujeme od stredoveku. V úvode autor začal utkávať to čo sa čitateľovi ukáže až na konci. Macintyre tvrdí, že veda o cnostiach nie je vedou prírodnou. Dalo by sa povedať, že vedou zakladajúcou sa na kritériách konzistencie a koherencie. A keďže je presvedčený, že v určitom vývojom bode sme sa od tejto konzistencie odtrhli nie sme preto schopný správne popísať čo je to morálka, cnosť s podobne. Práve z uvedenej diskontinuity pramení naša skepsa ohľadom morálky. Problém je v podstate neviditeľný. Do badateľnej sféry sa dostane, keď spojíme požiadavky Kahna, Jána Pavla II, Che Guevaru, Fiedmenn, tí zastávali určité morálne modely. Tými sú spravodlivosť a nevinnosť, úspech a prežitie, zobecniteľnosť, požiadavka rovnosti a slobody. A práve tieto zdanlivo protichodné kritéria vytvárajú v oblasti morálky určitú mieru neschopnosti človeka porozumieť jej. Vytvára sa dojem, absolútnej slobody presvedčenia, akoby ideje boli naviazané len na svojho nositeľa, bez nejakej nadväznosti a čitateľnej štruktúry. Človeka ako Macintyre však takýto model neuspokojuje. Je ozaj morálka tak nepreskúmateľná ako viera v jednorožcov a lesné víly?

Macintyre rozlišuje 3 obdobia úpadku morálky. Prvý je obdobie hlavnej morálnej teórie a praxe, ktorá predstavuje objektívne a neosobné normy s racionálnym základom. Druhé obdobie je pokusom o neúspešné zachovanie objektivity, kedy zlyhávajú racionálne zdôvodnenia pomocou logických noriem. Tretím je nástup emotivizmu, teda akejsi morálky osobných preferencií. V súčasnosti žijeme podľa Macintyra obdobie emotivivizmu, ktoré je ukážkou súčasnej dekadencie a degenerácie kultúry v ktorej žijeme. Dôsledkom súčasného triumfu emotivizmu v náhľade na morálku je aj zmena tradičného spôsobu života na ako vysvetlil Solženicyn, ako útok byrokratizmu a individualizmu na identitu človeka. To vytvára domov pre emotivistické Ja.

Svoju púť začína Macintyre tak trosku zvláštne v období osvietenstva. Nástup Huma, Diderota, Smitha, Kanta či Kierkegaarda, predstavoval nástup, ale voči čomu. Macintyre tvrdí že práve proti „kresťanskej minulosti“. Odstraňovanie božského zákona z morálnych noriem, spôsobil to, čo možno prirovnať k odtrhnutej lodi v prístave počas búrky. Nič už nebolo schopné nemenné vytrvať, a hoci sa už odtrhnutá loď pod mnohými nárazmi potopila, nič už nezostalo nepoškodené na svojom mieste. Sekularizácia morálky spôsobila rozbitie hypotetického a kategorického základu morálky. V tejto morálke dokáže vytrvať len emotivistiké Ja, ktoré už nie je vedené kontextom významu morálky. Morálka je na rozdiel od práva imúnna voči všespoločenskému uznaniu. Na viac tieto všespoločenské podmienky sa vyskytujú len v určitých socio – historických obdobiach, teda právo, na rozdiel od morálky, nepredstavuje univerzalistické znaky ľudskej prirodzenosti.

Macyntire predkladá aj názor popredného amerického právnika R. Dworkina, ktorý dokázal, že tézou moderného liberalizmu je, že otázku dobrého života či cieľa ľudského života musia byť z verejného hľadiska prehlásené za systematicky neriešiteľné a že táto voľba je slobodnou voľbou individuality. Osobne oponujem, že otázku dobrého života či cieľa je naviazané aj na také spoločenské entity ako spravodlivosť, pravda či napríklad životné prostredie či verejné zdravie.

Svoj výklad začína Macintyre opisom cností jednotlivých epôch. Prvou je hérojská spoločnosť, ktorej cnosti sa posudzovali podľa činov. Nositelia hérojskej morálky sú hrdinovia trójskej vojny, Achilles, Hector, Priamos, Agamennón, Ajax, Odysseus a ďalší. Druhou v poradí je aténska. Tieto sú na rozdiel od konkurenčných cností herojov kooperatívne. Sú to cnosti ľudí ktorý zastupujú určité populácie a spoločenstvá. Predstaviteľom aténskej epochy je Sofoklovské Ja, ktoré je pevne priradené k určitému poriadku, ktorý od nás vyžaduje určité vzorce správania sa. Treťou je aristotelovská epocha. Tá chápe človeka ako zoon politikon, a cnosti preto patria jednak jednotlivcovi a jednak obci. Aristoteles spája politiku a morálku. Len cnostne spravodlivý vie ako správne aplikovať zákony. Aristotelovská epocha kladie dôraz na úsudok, ako prostriedok cnostného človeka. Úsudok napomáha k hľadaniu stredu medzi viac a menej. Praktický rozum bez charakteru je považovaný za zdegenerovanú osobnú túžbu, za vychytralú schopnosť spájať akékoľvek prostriedky s akýmikoľvek cieľmi. Priateľstvo napríklad chápe, ako spoločenský inštitút, ktorým sa jednotlivci podieľajú na spoločenskom projekte, tým že posilňujú medzi sebou väzby a jednotu. Dnes sme pojem priateľstvo vyprázdnili a obmedzili ho len na určitý emočný stav. Štvrtou epochou je epocha stredovekej morálky. Ranný stredovek začal svoju púť tak trochu zvláštne. Popri dominantnej kresťanskej morálke sa tu dostavil aj novodobý hérojizmus v podobe legiend o Artušovi, Nibelungoch, Fiannovi či rôzne severské ságy. Stredoveká epocha ale predstavuje aj spojenie aristotelovskej epochy prostredníctvom Tomáša Akvinského, ktorý spojil svet kresťanstva so starovekom.

Po rozčlenení epoch prichádza Macintyre k hodnoteniu povahy cností. Tie priamo viaže k možnosti vyniknúť v tej ktorej epoche. Statočnosť v dobe hérojov je maximálnou cnosťou, no v dobe aristotelizmu predstavuje len napodobeninu cnosti. Franklinov model predstavuje model Aristotelov no je utilitaristicky orientovaný ( nerob nič čo nepomôže iným). Cnosti Aristotela sa mohli reálne uplatniť v staroveku, hérojské cnosti by neprežili v Aténach, franklizmus by ťažko prežil za hranicami Philadelphie a pod.

Autor príkladom mladého nadšeného šachistu, ktorý nájde záľubu v hre a prestáva hrať za odmenu ale naopak za potešenie z hry samej uvádza, že bez cností ako spravodlivosť, statočnosť, pravdovravnosť by praxe ( myslí nimi fyziku, medicínu, šach)... viac na http://oprave.blogspot.com/