DjLuko
komentáře u knih
Jednou když jsem výjimečně kouřil aneb Kuřácké povídky
Pero Le Kvet
Kvet-ove poviedky (sólo zbierky Mäsožravé kreslo a Ulovené sny) milujem, ich poetika je mi veľmi blízka. Tie Kloosove sú však výrazne konvenčnejšie, naratívnejšie, narozdiel od Kvetových pocitoviek viac spĺňajú "definíciu poviedky", no za mňa im akosi chýba ten jedinečný genius loci. Táto zbierka mi teda prišla akási nesúrodá, ich autorské štýly značne odlišné (a to je normálne).
Po funuse
Jakub Spevák
Prvé dve tretiny ma fascinovali svojou hĺbavosťou, melancholickým pokojom, ktorý mi pripomínal Léveho Samovraždu. Akurát ten prepálený apokalyptický záver mi akosi vyšumel do prázdna, napriek tomu že som rozumel zámeru. I tak - kvalitný debut.
Krev, slzy a sperma: Čítanka filmového braku
Antonín Tesař
Kult, camp, gore, filmy zvrhlé, alternatívne, či brakové, sú mojím srdcovým odvetvím kinematografie ako i tým, čo ma k nej priviedlo. Kniha, napísaná organizátormi českého Festivalu Otrlého Diváka, na mňa však pôsobila viac nadšenecky, ako vedecky. Diela tu sú viac chronologicky vymenúvané, ako analyzované - a neraz im pripadnú rýdzo subjektívne prívlastky ako "...jeho najlepší film, najfascinujúcejší" atď. Myslím, že sa tu dalo ísť viac do hĺbky, keby sa témy chopil talentovaný filmový vedec. Na druhú stranu, neľutujem, že som si ju prečítal, dostal som množstvo tipov na zaujímavé filmy a v istých ohľadoch si rozšíril obzory.
Poznámky o filmovej reči
Dušan Trančík
Nesústredená, zmätená kniha plná štylistických chýb a preklepov, v ktorej väčšina skutočne zaujímavých informácii je citovaných z iných (známejších) kníh. Trančík ako vzorové diela na ktorých prednáša rozličné javy filmárskeho remesla, vyberá svoje televízne filmy, ktoré dnes majú minimum divákov a pomerne nízke hodnotenia od kritikov, Trančík ich tu však vníma ako vzácne. V kapitole "Technika hereckého prejavu" zas z nejakého dôvodu spomína "zábavnú" historku "uštipačných jazykov" o Charliem Chaplinovi ktorý na súťaži Chaplinových impersonátorov skončil tretí. Takéto zmätočné rozprávanie sa dá akceptovať na živých hodinách v škole, no v knihe nie.
Čo je populizmus?
Jan-Werner Müller
Kvalitná esej, ktorá prekopala moje doterajšie chápanie slova Populizmus a presne ho zadefinovala. Fascinovalo ma však, ako veľmi bola repetitívna, koľko krát sa v nej opakovali rovnaké tézy iba s rôznou formuláciou. Miestami to pôsobilo až otupujúco. I tak odporúčam prečítať.
Jak se dělá dokument: Autoři a tvůrčí metody
Andrea Slováková
Veľmi zaujímavá prehliadka workflowu autorov, ktorých viac než hraný film láka interpretácia žitej reality, ktorá im zákonite musí nabúrať pôvodný koncept a povodiť ich nepredvídateľnými cestami. Trochu však nerozumiem dramaturgii usporiadania rozhovorov. Prečo bol posledný rozhovor s Martinom Ryšavým, ktorému sa (myslím, že ako jedinému z režisérov) nepodarilo v stanovenom období dokončiť žiaden film? Kniha tým pádom končí akosi antiklimaticky.
Vrahovia mesiaca kvetov
David Grann
Grannove novinárske pozadie cítiť. Je silno faktografický, snaží sa fabulovať čo najmenej a iba zriedkakedy vypĺňa medzery v naratíve (ktorých je dosť, keďže ide o prípad starý cca 90 rokov). Mňa si teda ako rozprávač nepodmanil, nedokázal som sa emočne napojiť na žiadnu z postáv. Váha udalostí, ktoré dokumentuje je však nespochybniteľná. Štvrtú hviezdu dávam, pretože sa mu takmer storočie po období "Vlády teroru" podarilo (s najvyššou pravdepodobnosťou) vypátrať ďalších a ďalších neodsúdených páchateľov, pričom svoje zistenia konzultoval s vnúčatami obetí. Príbeh má teda aj morálne zadosťučinenie - aspoň teda také, aké mohol dosiahnuť po tak nepredstaviteľnej dobe. Myslím si, že ide o knihu, ktorej filmová adaptácia môže jedine pomôcť - naplniť túto faktografickú nádobu plnohodnotnými emóciami.
Cosmopolis
Don DeLillo
Nedalo sa mi nespomenúť si na Palahniukov Fight club. Protagonista, trpiaci insomniou a následne i derealizáciou, zúfalo túži po "skutočnom" zážitku a v jeho hľadaní sa vydáva na cestu pomalého a otupujúceho sebazničenia. Od začiatku je pritom odsúdený na popravu svojím vyšinutým vrahom, ktorého s trochou fantázie môžeme považovať aj za jeho alterego. V čom sa román od fight clubu líši, je protagonistovo postavenie v kapitalizme - nie je trhom porazený, ale naopak je to (tak trochu pyrrhov) "víťaz". Veľmi odlišný je taktiež literárny štýl, ktorý je oproti "ľahkému" Palahniukovi výrazne surovejší, krkolomnejší, postmoderný pastiš miestami až lyrický. Nečítalo sa mi to úplne ľahko. Napriek tomu: kvalitné. 3,5*
Panna zázračnice
Dominik Tatarka
Keby táto kniha vyšla dnes, pravdepodobne by som ju odpísal ako pozérsky gýč. Vzhľadom k jej historickej hodnote sa však uchýlim k úctivej remíze. Nie je to moja šálka kávy, hnevala ma neuveriteľná archaickosť literárneho štýlu (keď si ju porovnám napríklad s Dreiserom, ktorého som nedávno čítal a ktorého knihy sú o 30 rokov staršie ale čítajú sa, akoby boli napísané včera). Tatarkov jazyk je veľmi poetický, čo sa prejavuje napríklad aj neuveriteľnou hysterickosťou postáv, ktoré po každej vete zamdlievajú, sú omráčené, šokované z každej vety, ktorú vyslovila druhá osoba. Kvôli tomuto štýlu, ako i archaizmom som niekedy mal problém zorientovať sa v deji, či priestore. Obľúbená aktivita postáv je zjavne "vymýšlať si", čo je ich bežnou náplňou dní. S kamarátmi idú do krčmy, aby si vymýšlali, potom sa stretnú s krásnou Anabellou a "vymýšlajú si" s ňou. Whatever that means. Nie zlé, ale nie pre mňa - nedokázal som sa napojiť a prišlo mi, že Štefan Uher túto látku umelecky upgradol.
Síla imaginace
Jan Švankmajer
Kniha je rozdelená na tri tretiny. Prvá časť je zbierka rozborov Švankmajerovej tvorby od rôznych českých kritikov. Tá bola pre mňa poväčšinou takmer nečitateľná, čítať 100 strán textov v štýle "Spontánna hra na spomienky paradoxne získava noetický rozmer, dá sa charakterizovať ako premena mechanického inštrumentálneho poňatia v poňatie organické experimentálne. Tento ludikatívny princíp..." je zjavne nad moju inteligenciu, pre mňa osobne išlo o utrpenie. Druhá časť, ktorú tvoria Švankmajerove texty je podstatne pútavejšia, mal som ju prečítanú za chvíľku. Tretiu časť tvoria Švankmajerove nerealizované scenáre. Kniha sa už dnes nedá takmer nikde zohnať, nie je to však podľa mňa veľká škoda keďže väčšina jej imho najhodnotnejšej časti (tj. druhá tretina) bola do veľkej miery citovaná a parafrázovaná vo výbornej Švankmajerovej monografií z 2018.
Morytáty
Peter Krištúfek
Krištúfkove poviedky sú hit or miss (zaujímalo by ma, či boli všetky od začiatku mienené fungovať v jednom zväzku, alebo bolo toto rozhodnutie spravené za neho, posmrtne) pretože nerozumiem napríklad použitiu prefláknutej starej urban legendy s herpesom. Inde naopak fungujú poviedky spolu veľmi dobre - napríklad paralela vykonštruovaných procesov v 50tych rokoch (poviedka Miznúci muž) a honu na čarodejnice (Pri ohni) síce nie je nová (napr. film Kladivo na čarodejnice) no funguje stále výborne. Celkovo však ide o príjemné, nenáročné čítanie, strany ubiehajú svižne (prečítané do dvoch hodín) a sú aj vizuálne veľmi pekne spravené (ilustrácie Paľa Čejku a červený papier).