Fantasysvet komentáře u knih
Páči sa mi spracovanie myšlienok. Poukázanie na morálnu problematiku aj súčasné trendy, ktoré môžu (a aj priamo nemusia) smerovať k našej záhube, dávajú tomuto žánru nový nádych. O to viac ma tešilo, že okrem morálnej polemiky sa autor zameral aj na psychológiu postáv. Vzťahy medzi postavami sa v niektorých dielach stávajú reálnymi zo strany na stranu, a tak úplne neviete, ako a prečo, resp. kedy sa rozvinuli. Je preto utešujúce vidieť, že Ivo Hury používa logiku a vzťahy sa pomocou akcií a myšlienok postupne stávajú reálnymi bez otáznikov od čitateľov. Hrdinovia tiež postupne môžu prichádzať k realizácii a meniť presvedčenia, čo taktiež dodáva určitú realistickosť celému príbehu.
Je vidieť, že do Minsk Expressu autor naozaj zainvestoval ako časom, tak i investíciami do korekcií a ilustrácií. Preklepy u samo vydaných diel bývajú častým úkazom... ehm, niežeby na tom veľké vydavateľstvá boli mnohokrát lepšie... Tu sa taktiež niečo nachádza, ale v menšom počte, ako som zvyknutá. Mojim očiam neušiel len "dlouhé páska" namiesto dlouhá páska. Pokiaľ tu bolo niečo viac, mohlo to byť mne skryté práve kvôli češtine, ktorá predsa len nie je môj materinský jazyk, alebo tam proste viac preklepov nie je. Jednoznačne majstrovskými sú ilustrácie, ktoré na mňa dýchajú Westernovým štýlom.
Jeffersova nová detská kniha s názvom Deň, keď pastelky našli svoj domov sa bude venovať hlavne problematike zaobchádzania s vecami, ktoré sa bežne používajú. Deťom ukáže, aké dôležité je upratať si za sebou a odložiť veci na to isté miesto, z ktorého sa vzali. Rovnako tak otvorí trošku pálčivý problém, a tým sú obrázky, ktoré tak trochu nemusia potešiť okolie, ale deťmi sú vnímané ako prirodzená súčasť ich bežného dňa (napr. hnedá pastelka a jej nie práve lichotivá príhoda s medveďom, ktorý súrne potreboval ísť na záchod, no... nestihol to). Samozrejme, spolu s autorom sa najmenší čitatelia naučia čosi o emóciách, ktoré jednotlivé farby vyvolávajú, ale aj niečo o ľudskej povahe zhmotnenej práve do netypických sprievodných postáv – pasteliek. Keďže Jeffers ostal verný rozprávačskému štýlu, ktorý si zvolil pre prvé pastelkové dobrodružstvo, aj pokračovanie sa bude niesť v rovnako príjemnom duchu. Listová korešpondencia, výrazná koláž, interaktívne celostránkové ilustrácie a nezameniteľná Jeffersova komiksovosť, pohltia čitateľa natoľko, až sa z nevšedného výtvarného sveta vráti iba vtedy, keď sa autorove rozprávanie definitívne skončí.
Starlingova kniha je síce tenká a sprievodný text v nej iba dopĺňa ihravé ilustrácie, ktoré čitateľom odovzdávajú tie najdôležitejšie informácie, avšak autorovmu zámeru poslúži ideálne. Prakticky konfrontuje deti s rôznymi modelovými situáciami, v ktorých dochádza ku konfliktom vyúsťujúcim do hnevu. A to či už v domácom prostredí, v škole počas vyučovania, ale aj pri voľnočasových aktivitách či v meste, kde má Rúfus, podobne ako deti čítajúce jeho príbehy, možnosť stretnúť rozmanitých ľudí a zažiť s nimi všelijaké príhody. Spájajúcim a stále sa opakujúcim prvkom je tu hnev, ktorý Rúfus púšťa von v podobe ohňa, čo ničí všetko vo svojom dosahu. A práve Rúfusova povaha a hnev v rôznych svojich podobách nútia postavy prichádzajúce s dráčikom do styku k prirodzenej interakcii. Takže hlavný hrdina je časom nútený prehodnotiť s pomocou okolia svoje správanie, ak nechce prísť o priateľov.
Barbara Cantini ostala verná svojmu rozprávačskému aj ilustrátorskému štýlu. Mortina a prízračný kamarát sympaticky zapadne do svojho univerza a prekvapí ďalšími praktickými nápadmi. Okrem ihravej obálky (ktorá v tme svieti!), detektívnej zápletky z viktoriánskeho obdobia a vianočného menu našich strašidiel, ktoré naozaj ulahodí každému mŕtvemu gurmánovi, si pre vás táto šikovná autorka pripravila ďalší balíček strašidelnej etikety a takmer komiksovej avantúry. Celostránkové farebné ilustrácie sú plné samopašných detailov, stôp, ktoré vás privedú k nejednému milému prekvapeniu, alebo nostalgickej spomienke na predchádzajúce Mortinine príbehy, ktoré ste mali možnosť už raz prežiť. A po tejto láskavej zimnej knihe sa k nim s radosťou vrátite, pretože isté veci do seba odrazu zapadnú oveľa viac, ako tomu bolo dávno pred tým. Vychutnáte si rôzne farbisté kontrasty, vôňu gotiky aj stáročného prachu, ktorým sa vila môže popýšiť, pretože je iná a zároveň sčasti taká zvláštne podobná tej od Charlesa Addamsa.
Prvý diel, ako to už býva zvykom, je striedmy. Cowellová vás nezahltí množstvom dôležitých informácií o svojich hrdinoch ihneď, ale bude ich dávkovať primeraným spôsobom a s vedomím, že toto je iba prvá časť z mnohých, a teda nie je na mieste, aby ste ako čitatelia vedeli všetko. Podobne ako to bolo pri jej dračej sérii, aj tu budete mať možnosť spoznať sa s dôležitými postavami, ich posolstvom, osudom a minulosťou, ktorá mala vplyv na to, kým sú či čo sa z nich stalo. Magický svet vám predstaví svoje pravidlá, ktorými sa riadi. Sú premenlivé, nestále, niekedy spôsobia chaos, ale vďaka nim funguje všetko tak, ako fungovať má a naši hrdinovia sa môžu vydať za dobrodružstvom, ktoré by sa malo skončiť ich prerodom... alebo aspoň šťastne natoľko, nakoľko to sama spisovateľka dovolí.
Porovnávaniu sérií sa nevyhnete. Tento jav je viac-menej na mieste, pretože sa pohybujete v knižnom svete, ktorý máte radi. Milo vás teda prekvapia samotní hrdinovia, ktorí sú úplne odlišní od Štikútovej bandy, ich zákonní zástupcovia, priatelia i zlo, ktorému musia čeliť. Rovnako pozitívne budete vnímať aj odkaz ukrytý medzi riadkami, ktorý hovorí o tom, aby ste nesúdili knihu podľa obalu, aj keď ide o vášho nepriateľa. Aj priateľstvo má mnoho podôb. Kým si teda na seba zvyknete, musíte sa tak trochu spoznať a prijať jeden druhého s chybami. Nikto z nás predsa nie je dokonalý. A v tom je to čaro – byť sám sebou, dokázať si priznať zlyhanie, poučiť sa z neho (teda, naveľa, Xar má s tým výrazné problémy, ale o tom inokedy) a skúsiť posunúť sa vpred inak.
Luke Pearson má nezameniteľný rukopis. Jeho hra s perspektívou, miešanie farieb, detaily ukryté na celej ploche obrázkového poľa, a predovšetkým v krajine, v ktorej sa jeho hlavná hrdinka pohybuje, sú neopísateľné. Ukazujú vám, že si autor na svojej práci dáva záležať, všetko má premyslené, kombinovanie rôznych výtvarných techník zvládnuté na jednotku – v tomto smere držíte v rukách štýlový komiks, ktorý osloví nielen detského čitateľa a zberateľa tohto typu populárneho média, ale aj náročnejšieho konzumenta, pretože je nesmierne živý. Čokoľvek, čo sa na jeho stránkach bude odohrávať, budete intenzívne prežívať všetkými svojimi zmyslami.
Chybičkou krásy je ale scenár. Rozprávanie pokrivkáva na nejednoznačnosti a rozhodnutí uvrhnúť vás priamo in medias res (do stredu diania). Pokiaľ teda nie ste vytrénovaným čitateľom, ktorý zvláda hľadať náznaky medzi riadkami, v tomto prípade medzi jednotlivými panelmi, a nemáte natoľko bohatú predstavivosť, že si isté dieliky dokážete pospájať aj vtedy, ak máte ešte menej informácií, ako býva pri tomto médiu zvykom, bude vám v Hildinom prvom príbehu niečo chýbať.
Unikátne je aj vyobrazenie žien v Netvore. Marjorie Liu si dala záležať na tom, aby ich sila bola cítiť. V tejto dobe sú síce rôzne feministické hnutia, ktoré precitajú aj do literárnej a komiksovej tvorby, stále ich však nie je príliš veľký počet. V tejto vojne inšpirovanej rozprávaním autorkinej babičky z Číny, ktorá prežila druhú svetovú vojnu, vedú však hlavne ženy a muži sú tentokrát v minorite. Aj keď namiesto bežne kritizovanej nerovnováhy pohlaví, kde bežne vládnu muži, sú teraz v prevahe ženy, mužské publikum určite nebude sklamané, pretože sa nejedná o klasický príbeh stavaný len pre nežné publikum. Vojna ale nie je jedinou rozoberanou témou. Je hybnou silou komiksu, nájdu sa tu však aj mnohé iné problematiky, s ktorými si naša moderná spoločnosť nevie vždy rady. Medzi nimi je aj homosexualita, na ktorú je mnoho názorov. Bez ohľadu na to, do ktorého tábora patríte, vedzte, že v tomto komikse sú aj tieto vzťahy. A osobne si myslím, že k svetu, ako nášmu, tak aj komiksovému, patria. Svetovo je dokonca Netvora uznávaná ako výborná knižná reprezentácia LGBT komunity.
Legenda o Braslavovi označuje knižnú trilógiu (Tiene nad Veligradom, Za hlasom krahulca a Sedem požehnaní), v ktorej sa príjemne mieša žáner fantastiky so žánrom historickej prózy. Určená je mladistvým čitateľom od 9 rokov a vydalo ju vydavateľstvo Slovart. Ako už bolo spomenuté, príbeh týchto kníh sa odohráva v období Veľkej Moravy. Spolu s hrdinami prejdeme počas ich dobrodružného ťaženia poriadny kus cesty (od Veligradu cez Pressburg, Nitru, Zvolen až ku Skalistým divým horám), dôvernejšie spoznáme vnútornú politiku významných hradísk, hlbšie sa ponoríme do sveta mýtov, legiend či dávnych bytostí, a konečne sa dozvieme, či bájny bojovník Braslav dodrží svoj sľub a pomôže vojnou zmietanému národu. A hoci sa môže zdať, že všetky tieto vytýčené ciele sa plnia veľmi ťažko, pretože sa odrazu väčšina z nich objavila pokope v závere knižnej série, posledný diel vás celkom (i milo) prekvapí.
Aj tretia časť si zachováva svoj knižný štandard. Osudy hlavných hrdinov sledujeme prostredníctvom troch dejových línií, ktoré sa v istých bodoch vzájomne prepletajú a dotvárajú tak obraz o dianí nielen vo svete, ale aj doma – v hradisku Veligrad či osade Klokočina. S predstaviteľmi fantastického slovanského dobrodružstva (s chlapcami Bojanom, Rodanom a Žiarovítom, kniežaťom Rastislavom i Blahoslavom, aj s kmeťom Stanislavom, nebojácnou Fialkou, múdrou Radanou, zlou čarodejnicou Bezzubicou, bylinkárkou Bielou Babou...) teda putujeme po Veľkej Morave a hľadáme Braslava, ale ostávame aj na jednom mieste, a to v rodisku hrdinov, ktoré vo svojich pazúroch zviera démon choroby a samotná čierna mágia. Keďže predchádzajúce diely dopriali čitateľom bližšie a familiárnejšie zoznámenie sa s postavami ako takými, v skokoch v deji sa dokážu orientovať bez toho, aby v čítaní a prežívaní prečítaného niečo neškrípalo, nesedelo alebo inak rušilo.
Filozofia o živote je presne to palivo piateho zväzku, ktoré každý z nás od začiatku série potreboval. Síce je taká trochu jednoduchšia, ale stále donúti čitateľa zadumať sa nad myšlienkou bytia. K tomu všetkému pridala ešte Hiromu Arakawa nejaké tie výrazné, miestami trošku hraničné emócie (fakt je ich veľa) a kopisko spomienok, ktoré potrápia hlavy našich hlavných postáv. A práve týmto milým prvkom sa nám naši bratia otvoria. Zahodia svoje masky, odkryjú nám tie najcitlivejšie zákutia ich spomienok na detstvo, pokojný rodinný život či rodičov. Dokonca aj Winry sa vyšvihne a ukáže nám niečo z jej bohovského charakteru, pre ktorý si ju nejeden z nás tak obľúbi. Nie je totiž nič horšie, ako keď sa dlhé komiksové série vyznačujú kvantom postáv, na ktoré si po dočítané dielu neviete ani za toho oceľového Boha spomenúť. Chvalabohu, Winry je plnohodnotnou postavou s vlastnou logikou a emóciami bez všetkých tých nezmyslov, ktoré sa niekedy zvyknú objavovať v šónen sériách. A nie, nemá prsia veľkosti D a slovo fanservis určite nepozná... na čo aj?!
Za to ju však veľmi lákajú Edwardove tajomstvá, medzi ktoré patria aj jeho hodinky. Na ne má totiž zakázané siahať. Ale, ak sa už náhodou dostanú do jej rúk, bola by škoda nevyužiť ponúkanú príležitosť a nepovŕtať sa v tajomstve, ktoré jej priateľa ťaží. Ešte šťastie, že temné pasáže presvetlia vtipy o Edwardovej výške, ktorých sa nezbavíme. Jednoducho k nemu prirástli podobne ako jeho oceľové časti tela, s ktorými celkom dobre vychádza. Navyše, sú výborným humorným rozptýlením a dobre dokresľujú Edov charakter. Niečo málinko sa dozvieme aj o Alovi, ktorý je všeobecne tichší ako jeho starší, za to však veľmi nízky brat. Edward mi tak trochu pripomína ratlíka. Čím menšie to je, tým viac to šteká, a to viem z vlastnej skúsenosti, mám jedného ratlíka doma :-)
Deň, keď pastelky dali výpoveď predstavuje knihu, ktorá sa dá interpretovať hneď dvojako – ako listová korešpondencia medzi pastelkami a Danielkom, chlapcom, ktorý ich vlastní, ale aj ako abstraktná osobná výpoveď farieb, ktoré umelci vo svojom živote miešajú a nanášajú na rôzne podklady, aby s ich pomocou vyčarovali hodnotné umelecké diela. Najmenší čitateľ sa tak dozvie, ktoré pastelky bývajú najviac vyťažené a hlavne ako. Hravou formou sa naučí aj niečo o využívaní farieb vo výtvarnom umení. Na záver mu Jeffers pomôže vyznať sa v medziľudskej komunikácii či v umení počúvať a hľadať kompromis.
Druhá Jeffersova kniha nesie názov Tu sme (poznámky k životu na planéte Zem). Autor ju viac-menej vydal aj preto, aby svojmu synovi ukázal, kde bude od tejto chvíle bývať, s kým sa bude musieť podeliť o rôzne veci. Koľko iných jemu podobných detí a neskôr aj dospelých počas svojho života stretne a aj to, prečo sa planéta, na ktorej sa odrazu ocitol, volá Zem. Čo všetko ju tvorí a kde je jej miesto v sústave, ktorá nesie prívlastok slnečná. Tu sme (poznámky k životu na planéte Zem) je teda kniha, ktorá predstavuje ilustrovaného sprievodcu svetom po Zemi, ale aj praktický návod, ako tu žiť. Oproti prvej Jeffersovej rozprávke je oveľa viac komiksová, hĺbavá i živšia. Živšia v tom slova zmysle, že sa pohráva so širším farebným spektrom, obsiahlejšou témou, rôznou typológiou písma, kreatívnymi prepájaním obrazu s textom a úprimným zabávaním čitateľa na každej strane.
Záver zbierky opäť tradične tvorí galéria obálok. Neoceniteľným bonusom je ale tentoraz manga o Lare Croft, ktorá bola dlhé roky stratená a do vydania Archívov S.4 nepublikovaná. Jej tvorcom je Kris Renkewitz (ilustroval aj poviedku Air Tibet zaradenú do predchádzajúcich Archívov), ktorý má na svedomí napríklad aj hru Diablo II a spolupracoval na hrách Tomb Raider Gold a Tomb Raider II Gold.
Môžem len povedať, že Archívy S.4 sú dokonalou bodkou za celou sériou, ktorou si neraz rada zalistujem. Pokiaľ ste jej doteraz ešte neprepadli, je načase to napraviť. Zaručene to neoľutujete. Na záver úprimne ďakujem vydavateľstvu Comics Centrum za to, že som sa mohla opäť ponoriť do Lariných príbehov a prežiť s ňou ďalšie úžasné dobrodružstvá.
Na záver úprimne ďakujem vydavateľstvu Comics Centrum za to, že som sa mohla opäť ponoriť do Lariných príbehov a prežiť s ňou ďalšie úžasné dobrodružstvá.
Že Fuchsovým koníčkom je aj história a mytológia je z knihy jasné. Samotné využitie glorifikovanej postavy Matúša Čáka a ďalších vplyvných uhorských mien s historickou presnosťou (ako len písomné pramene dovolia) milo potešia. Keď vám až tak nevonia naša mytológia či história, môže vám zavoňať kultúra vzdialeného východu. Oháňať sa bude samurajskými mečmi, a k líškam neodmysliteľne patrí aj bohyňa Inari.
Objaví sa aj popkultúra, referencií a easter-eggov sa nájde za plnú hrsť. Zjavia sa aj upíri, takí tí tradiční aj mierne Twillightoví, svoju zmienku bude mať dokonca aj My Little Pony. Pochopiteľné je, že v dobrom sa tieto fenomény úplne spomínať nebudú. Hitokiri sa drží univerza, v ktorom sa odohráva aj autorove prvé dielo, Frost. Vojnového mága Zikmunda Frosta si čitatelia užijú aj po boku Michaela Lindnera. Kým Frosta som nečítala, samotný mág mi prišiel sympatický, takže už viem, čo si v najbližšej dobe prečítam.
Prvý diel z rozsiahlej knižnej série Bohovia vôbec nie sú zlí ponúka možnosť vstúpiť do sveta gréckych bohov „inak“. Má jednoduchú dejovú líniu, záver sa dá predvídať rovnako ako konanie samotných postáv. Vzhľadom na to, pre aký konkrétny typ čitateľa je séria určená, nie je sa vlastne čomu čudovať. Všetko dokopy, až na niekoľko nezrovnalostí, funguje pomerne dobre. Príbeh odsýpa, dialógy sú dynamické, úvahy hlavných hrdinov hravé a úsmevné, rovnako ako ich skutky. Občas sa stane, že natrafíte na trošku infantilnú pasáž, ale prekážať to bude viac-menej vám – dospelým. Čo ale táto časť zatiaľ nedokázala, je presvedčiť nás, čitateľov fantastických knižných sérií, že je svet Elliota Hoopera aspoň trošku iný ako ten Riordanov. Aj keď prísť dnes s podobným nápadom, aký mal kedysi Riordan, si žiada veľa odvahy a premýšľania nad tým, ako rovnakú tému uchopiť odlišne, nereálne to nie je. Bohužiaľ, Elliot Hooper so svojím dobrodružstvom viac-menej za Percym Jacksonom zaostáva, a to hlavne v spracovaní pálčivých tém, ktoré sú v Riordanovom podaní naozaj akútne, idú do hĺbky, časom sú spracované tak, ako je to v našom svete, bohužiaľ, bežné. Autor im jednoducho venuje svoje čas a priestor, ktoré im v knihách vyčlenil. Maz Evansová im zatiaľ venovala iba svoj čas, nie priestor, takže im chýba iskra a väčšia motivácia vytĺcť z načatej témy oveľa, oveľa viac.
Keďže Bohovia vôbec nie sú zlí sa zatiaľ na našom trhu iba rozhliadajú a vydavateľstvo Slovart má pre nás pripravené aj pokračovania, minimálne ja som zvedavá na to, ako sa nahryznuté dobrodružstvo dvanásťročného smrteľníka v rukách bohov aj Zverokruhu bude ďalej odvíjať. Maz Evansová, koniec-koncov, nezačala rozprávať zlý príbeh. V preklade Kataríny Rybkovej je svieži, dobre detský, zaujímavo hravý. A hoci má ako väčšina debutov svoje muchy, budete sa k tomuto príbehu chcieť vrátiť, pretože nájsť odpovede na otázky (Kam Elliota jeho osud vlastne zaveje? Dospeje? Pomôže bohom? Zmení sa zvrchovaná vláda Zverokruhu vôbec? Dokáže nás Maz Evansová ešte viac rozcítiť tým, že nám vyrozpráva ďalšie smutné detské príbehy, ktorými nás kedysi oslovila napríklad aj taká Lucy Maud Montgomeryová?), je niečo, čo si jednoducho nemôžete nechať ujsť!
Stromy sú teda prakticky rozdelené na menšie celky, ktoré vás chronologicky prevedú ich svetom. Začnete pri poučke, ktorá vám vysvetlí, čo slovo strom znamená a ako jeho zložitý organizmus funguje. Od stavby sa presuniete k rôznym typom stromov po celom svete (môže sa dokonca stať aj to, že navštívite Malého princa a ním neobľúbené Baobaby). Veľké dvojstránkové ilustrácie so sprievodným textom vám vysvetlia, ako určíte ich vek, kto si rád na nich pochutná, kto v nich rád býva, ale i to, že sa medzi nimi nájdu aj parazity. Názorne vám bude ukázané, čo strom je a čo strom už nie je (viac-menej tá druhá možnosť má v tejto knihe veľmi malé zastúpenie, pretože všetko, čo sa tu nachádza, je vlastne strom!), ako sa dokážu prispôsobiť menej pohostinným podmienkam, ktoré kmene sa inšpirovali ich strašidelným zjavom, aby si mohli vytvoriť vlastné legendy o bohoch a stromoch a naopak.
Stromy vás prekvapia aj tým, že vám vyrozprávajú svoj príbeh, ktorý sa začal veľmi, veľmi, veľmi dávno, ale populárnym sa viac-menej stal práve vďaka severskej mytológii (Yggdrasil), pánovi Tolkienovi (Enti) či Robinovi Hoodovi (Sherwoodsky les). Aby toho nebolo málo, poklebetia si s vami o svojich návštevných hodinách, kurzoch šľachtenia (nakoniec, nemať doma bonsaj sa rovná spoločenskej samovražde), starostlivosti o okolie, v ktorom prebývajú, a čo-to spomenú aj o svojom posvätnom význame v rôznych kultúrach i náboženstvách. Ukážu vám, že vedia ísť s trendom, takže architektonické skrášlenia v podobe domov rôznych tvarou postavených v ich veľkých košatých korunách sú módnou vychytávkou, ktorá ich nateraz nerozhádže. Kým priveľmi nezasahujeme týmto skrášlením do ich biotopu, vedia nám toto naše popularizovanie lesného prostredia odpustiť. Samozrejme, posťažujú sa tak trošku i na nekontrolovateľné výruby a umelé lesné porasty. Poohovárajú drevorubačov (od hlavy až po päty) a ukážu vám svojské čaro rodokmeňa. Mať doma knihu o stromoch sa jednoducho oplatí!
Struny času trpeli väčšími aj menšími kozmetickými nedostatkami, ktoré sa sčasti podarilo druhému dielu odstrániť. Zatiaľ čo prvá časť bola zameraná skôr na nezodpovedané otázky, témy silného charakteru bez hlbšieho prepracovania či menej usporiadaného vykreslenia postáv, Vietor vo dverách sa rozhodol čitateľovi rodinu Murryovcov predstaviť tak, ako sa to patrí. Napriek tomu, že sa dej opäť nikam výrazne neposunie a ústredným motívom celej knihy bude záchrana Meginho brata Charlesa, vedľajšie dejové línie prinesú uspokojenie v podobe rôznorodej a hlavne pestrej povahokresby hlavných hrdinov a ich sveta. Okrem (svätej) trojice našich hrdinov sa budeme môcť tešiť na zvláštne upätého riaditeľa Jenkinsa, vždy a všade zapadajúce dvojičky Murryové, tajomného Učiteľa, netypického domáceho maznáčika či záhadných cherubínov, ktorí okrem Chrlesa Wallaca sú zodpovední za to, aby náš aj ten váš vesmír dokázal nájsť rovnováhu.
Vietor vo dverách teda predstavuje menšiu psychologickú sondu do duší našich hrdinov. Čitateľovi pomáha nájsť odpovede na otázky týkajúceho sa Meginho pôvodu, zázemia, komplikovanej povahy a ťažkostí so zapadnutím do bežnej školskej klímy. Otvára dvere k rodinám, ktoré trpia iba preto, že majú veľmi múdrych rodičov a rovnako nadané deti. Tým, že sa vymykajú z obyčajnosti, sú ihneď iné a okolie na ne reaguje zväčša odmietavo až agresívne. Rozohráva trošku krutú hru s problematikou školského násilia, šikanovania, byrokracie, úzkoprsosti a stereotypnosti, ktorú so sebou prináša strach z nepoznaného. Postavy si teda prechádzajú ďalším osobným prerodom. Sú konfrontované s realitou, s ktorou sa musia zmieriť tak, aby ostali verné prioritám a svojmu pomaly sa meniacemu ja. Madeleine L'Englová siahla po rôznych zaužívaných knižných archetypoch, avšak inšpiráciu zhodou okolností našla v bežnom živote, čo vnieslo do jej kníh kus autentickosti a vyzdvihlo kontrast medzi fikciou a skutočnosťou.
Ako už samotný názov napovedá, budeme sa pohybovať vo zvieracej ríši, priamo medzi živočíchmi, ktoré oplývajú schopnosťou maskovať sa. V prvom kole sa predstavia rozmerovo menšie tvory z celého sveta, a to menovite polárna líška, sova, chameleón, žaba a leňochod. Štrnásť strán prináša mnoho celostránkových ilustrácií, ktoré rezko sprevádzajú krátky, ale za to bohato informatívny text. Hrajú sa s vašou predstavivosťou aj pozornosťou a nútia vás overiť si získané poznatky aj inak, ako len neustálym memorovaním. Interaktívna detská encyklopédia v sebe ukrýva pohyblivé obrázky, ktoré názorne predvedú, ako sa konkrétne zvieratko dokáže maskovať a v samotnom závere vám prinesie malú hru na schovávačku. Ak sa vám podarí na farebnej dvojstránke nájsť všetky ukryté živočíchy, a je ich naozaj veľa, ste výborne pripravení pre ďalšie zvieracie dobrodružstvo. Ak si ale s maskovaním neviete dať rady, nezúfajte a vráťte sa k tejto príručke ešte raz. Určite v nej objavíte niečo, čo vám uniklo.
Kresba bude mnohým sympatická, pretože je robená vodovými farbami. Nie je extra detailná, ale ani byť nemusí. Každý autor si výtvarnú techniku vyberá sám. Tiene a farby, dobré rozvrhnutie panelov a celková dynamika presne tam, kde je potrebná, vynahrádzajú všetky menšie nedostatky, ktoré práca s vodovými farbami prináša. Veľké plus má autor za vyobrazenie scény za stolom, ktorá je proste wow. Okrem nej, zanechala vo mne pomerne silné pocity aj stránka Rikki-tikkiho likvidujúceho hadie vajcia, ktorá bola trošku strašidelná. Celý čas som však preferovala viac stránky, kde boli len zvieratá. Kresba ľudí mi úplne nesadla, ale zase musím uznať, že výrazy a gestá zvládol autor dobre, pretože napr. zdesenie, keď vidia kobru kráľovskú, je naozaj cítiť.
Všeobecne hodnotím Rikki-tikki-tavi ako veľmi podarené dielo. Obálka osloví okamžite, kresba je príjemná na pohľad, text je adaptovaný veľmi umne. S kolegom Šuflom sme sa zhodli, že o tomto autorovi v budúcnosti ešte budeme počuť a dúfame, že jeho ďalšej tvorby sa dočkáme už onedlho.
Humorné podanie inak dramaticko-akčného príbehu je dvojsečnou zbraňou. Pre niekoho je komické odľahčenie vítaným prvkom, pre iného je to spôsob, ako pokaziť dokonalú „cool“ situáciu. Pretože je ale séria FMA braná ako jedna z najlepších manga sérií vôbec, asi je vám jasné, že tento „nedostatok“ bude jednoducho prehliadaný.
Kresba je príjemná, aj keď pomerne jednoduchá, hlavne čo sa týka práce s exteriérmi. Ak mi neveríte, porovnajte si s FMA napríklad Čarodejovu nevestou alebo Alitu. Treba ale vziať do úvahy, že FMA patrí do žánru šónen (v japončine chlapec, tento žáner sa zameriava na chlapcov v rozmedzí 12 až 19 rokov), kam patrí napríklad aj Naruto. Jednoduchosť však neznamená to, že je kresba škaredá. Práve naopak, autorkin štýl je na prvý pohľad rozoznateľný od iných diel a každý vie, kto túto mangu nakreslil. Aj keď sa s exteriérom autorka veľmi nevyhrala, jej postavy sú zhmotnené o niečo detailnejšie.
Absenciou detailnejších exteriérov trpí aj samotná atmosféra sveta. Čitateľ nemá možnosť utvoriť si predstavu celistvejšieho prostredia, a tak pôsobí práca s týmto prvkom v komiksovom scenári dojmom, ako keby bol svet prázdny a bez duše. Občas sa nejakého detailu dočkáme, ale stále mu čosi chýba. Pred sebou máme, našťastie, ešte 25 dielov. Tie nám teda ponúkajú priestor na to, aby sa príbeh poriadne rozvinul a odhalil všetky tajomstvá pravidiel alchýmie.
Príbeh po prvých dvoch zväzkoch, ktoré síce neboli najhoršie, konečne začína dostávať tvar. A nielenže to, dozvedáme sa viac aj o minulosti bratov a zistíme ako funguje automail technológia. Objavia sa i kontúry niečoho väčšieho a temnejšieho. Príde aj na nejakú tú akciu v podobe súbojov. Hiromu Arakawa bravúrne ovláda prechod z emočných stránok k tým akčným, a to bez unáhleného skoku a využíva vedľajšie postavy nielen k vyplneniu niekoľkých prázdnych panelov. Príbeh je naozaj vybalansovaný na jednotku.
Akčné scény sú výborne nakreslené. Nestratíte sa v nich, ľahko si ich predstavíte a hlavne, sú vzrušujúce. Príde mi, že autorka je zručnejšia v kreslení interiérov, kým tie exteriéry sú stále podstatne chudobnejšie. Väčšina deja sa ale tentokrát odohráva v rôznych budovách alebo izbách, takže majorita panelov je bohatšia, čo je len dobre. Konečne manga vyvoláva pocit živšieho sveta ako predtým.
Odhalenie niekoľkých čriepkov minulosti bratov Elricových takmer hneď na začiatku tejto dlhej, až 27 zväzkovej, ságy je určite dobrým ťahom. Vďaka tomu sa zdajú čitateľom ľudskejší a nie sú to len ďalší superhrdinovia. Vnáša to taktiež viac logiky do ich správania a vieme sa s nimi lepšie stotožniť. Koniec mangy nás znovu necháva v napätí a môžeme tak horieť od nedočkavosti, kým vyjde ďalší zväzok. Malým bolestným je pre nás aspoň bonusová kapitola „Armádní slavnost“, ktorá prekypuje geniálnym armádnym dôvtipom. A za bonusom ešte jeden bonus, pretože... prečo vlastne nie?