Fantasysvet komentáře u knih
Je pravdou, že Božena Lenčová nepatrí medzi mladé a nádejné slovenské spisovateľky. Predstavuje starú a dobrú školu autoriek, ktorých tvorba prešla niekoľko ráz nejdeným prerodom, aby si dokázala udržať krok s dobou a nárokmi čitateľov, pre ktorých bola určená. V súčasnosti by sa podobne ladená zbierka krátkych próz označila za všednú, bez dôvtipu, možno trošku naivnú, ba až infantilnú, pretože nenesie znaky modernej fantastiky a sem-tam vycítite z príbehu autorkine zanietenie dôverne známe z jej kníh pre deti. Ale vadiť by vám to nemalo. Celá zbierka je jednoducho u k á ž k o v á.
Planina snov je predovšetkým určená ženským čitateľkám, pretože dokáže pohladiť ich ubolenú dušu, a to tak trochu inak, ako im to ponúka súčasná červená knižnica. Planina snov patrí aj všetkým fanúšikom fantastiky a hororu, ktorým nie je cudzí svet Petra Beagla, Tanith Leeovej, Guya G. Kaya, J. R. R. Tolkiena či Wiliama Nolana. Planina snov dokáže učarovať klasikom, milovníkom retra, hľadačom nevšednej kvality z dôb minulých, avšak so stále aktuálnymi témami, o ktoré v tejto zbierke nie je núdza. Nemali by ste sa preto nechať odradiť obálkou, ktorá pôsobí trošku detsky, ani útlosťou tejto zbierky. Svet Boženy Lenčovej vám úprimne učaruje a doslov Gorana Lenča vyčaruje hrejivý úsmev na tvári. Čo viac si teda želať.
Pokračovanie Smrteľných strojov, čiže Zlato predátora, je po technickej stránke veľmi emocionálne. Autor sa totiž venoval oveľa viac opisu pocitov postáv, než nečakaným zvratom, komplikovaným vnútro-spoločenským problémom aj dvorným intrigám, čo avšak neznamená, že príbeh je vyslovene zlý, to vôbec nie! Skôr sme mali ako čitatelia možnosť spoznať postavy, a to predovšetkým tie vedľajšie, ktoré veľmi premyslene ťahajú za nitky osudu našich hlavných hrdinov. Oceňujem autorovu originalitu v prípade povahovej rozmanitosti mnohých postáv. Ani jedna z nich nevykazovala charakteristiku odkopírovanú od nejakej inej postavy, ktorá sa v príbehu napríklad iba mihla, či stereotyp, ktorý sa do príbehu vie vniesť, ak sa na jednom mieste ocitne veľmi veľa knižných hrdinov naraz.
Biela veža uzatvára bohatierske putovanie. Predstavuje slovenské finálne pompéznych Svjatoslavových ťažení, rozmach Kyjevskej mocnosti, stret národov i veľkolepú výpravu do Chazarskej ríše. Na pozadí vojenského drancovania exotických krajín a politických intríg rozpráva príbeh o mrzákovi, ktorý našiel vykúpenie práve v družine kyjevského kniežaťa. Po jeho boku mohol nájsť vnútorný pokoj, priestor na pomstu, dokázal dospieť i padnúť na úplné dno a nakoniec sa znovuzrodiť. Za všetko však zakaždým zaplatil určitú daň, ktorá mu v istých momentoch strpčila nový takmer vojenský život oslavovaného bohatiera.
Iľja Muromec však nie je jedinou významnou postavou tejto ságy. Od prvej časti mu pánske garde robí svojská Svjatoslavova družina. Ako celok funguje takmer bezchybne. Vrhá sa do prichádzajúcich dobrodružstiev, oddane bojuje za svojho vladára s temnými silami (mágom Tugarinom z Dračej veže v Suware, dračou cárovnou Babou Jagou na nehostinnom severe či Volochom, vlastným druhom), drancuje, čo jej hrdlo ráči, a popri tom všetkom ide si nebojácne v ústrety vlastnej skaze v opojnej náruči sladkastého moku a pýchy. Jej profil, podobne ako sám Muromec, sa každou knihou mení. Splýva s okolím, príbehom, situáciami, ktorým musí čeliť. Rastie, rozťahuje sa, zmršťuje sa, prispôsobuje sa či už autorovom rozprávaniu, alebo zámeru, ktorý oddaného fanúšika neraz šokuje. Žiadna z postáv nie je čiernobiela, úzko vyprofilovaná, nalinkovaná tak, aby si v istom momente splnila svoj záväzok a ďalej sa už nevyvíjala.
Notár Barbarič a kapitán Stein sú postavy trošku kontroverzné, dalo by sa povedať, že málo typické, niekto by mohol namietať, že nedokážu dlho vzájomne spolupracovať a dopĺňať sa. Opak je však pravdou a napriek svojim na prvý pohľad ťažšie preklenuteľným problémom si zvláštnym spôsobom dokážu rozumieť, harmonicky sa dopĺňať a nájsť si k sebe cestu zakaždým, keď ide do tuhého. Koniec koncov, obaja sú hlavnými hrdinami Červenákovej povestnej detektívnej série z obdobia habsburského cisárstva za vlády Rudolfa II.
Mŕtvy na pekelnom vrchu, čiže prvá a tak trošku aj úvodná časť do pompéznej éry na konci 16. storočia, predstavila Banskú Štiavnicu v jej najväčšom rozmachu a dovolila čitateľovi túžiacom po neopakovateľnom a ojedinelom dobrodružstve spoznať svojrázneho notára Barbariča. Notárovým príbehom sa začala odvíjať premyslená spleť zločinov, ktorá jeho a nového spoločníka, kapitána Steina, privedie k vzájomnej spolupráci tiahnucej sa nielen naprieč veľkými a významnými mestami za čias Rakúska-Uhorska, životnými situáciami ľudí, s ktorými budú prichádzať pri svojej práci do styku, ale aj naprieč jednotlivými knihami, ktorých počet vzrástol na úctyhodných šesť!
Krv prvorodených síce nenadviaže na uplynulé okolnosti z prvej časti. Rozpovie vlastný príbeh, ktorému budú ale opäť dominovať obľúbení vyšetrovatelia. Osud ich tentoraz zavedie do Nového Mesta pražského, kde jednoduchých obyvateľov i bohatých mešťanov mátajú rituálne vraždy unesených detí. Pred unikajúcim zlosynom nie je v bezpečí ani povestná židovská štvrť.
Druhá planéta pre niektorých z nás môže predstavovať obdobu leitmotívu z románu Ani sami bohové (Asimov), iným môže zase pripomenúť nápaditú Nolanovu Interstellar alebo šokujúci odkaz v Riddlovom Atlantskom géne či Pandémii. Každý si v tomto románe niečo nájde, a to preto, že otvorene hovorí o katastrofe, ktorá môže ľudstvo postihnúť. Plauchová nie je jedinou spisovateľkou, ktorá na základe dostupných informácií predpovedá rozpad modrej planéty. Nakoniec, presne s takýmito víziami sa vedci aj vedecko-fantastickí spisovatelia pohrávajú od nepamäti. Vyberajú si témy predpovedajúce zánik ľudstva, poukazujú na omyly, z ktorých sa nedokážeme poučiť, fiktívne sa snažia poučiť, vzdelať, prevychovať...
Štvrtý Plauchovej román sa rozbieha nenápadne, ale fanúšikom klasických vedecko-fantastických diel toto hrejivé tempo nebude prekážať, je totiž pre tento typ literatúry príznačný. Venovať sa bude ekologickej katastrofe, lekárskym aberáciám populačnej krivky ženúcej sa pomaly do záhuby, obyčajnej spupnej náture pozemšťanov, komplikovaným technickým termínom i otázke „prečo sme tu?“, a to bez toho, aby skĺzol k populárnemu rozprávaniu, ktoré namiesto chladnej logiky prináša konzumnú fantastickú zábavu. Lenže aj tento prvok je pre vedecko-fantastickú literatúru charakteristický.
Maz Evansová vymyslela knižnú sériu, ktorá by mohla medzi Chlapca, ktorý prežil, Bohov Olympu a Hraničiarovho učňa priniesť trochu sviežosti. Minimálne nápad hovoriť o neliečiteľných chorobách, postavení matiek v konzervatívnej spoločnosti, odsúdených otcoch, ktorí majú právo raz za život urobiť chybu a ľutovať ju, ako aj o školskom systéme v tej ktorej krajine, má potenciál osloviť súčasnú skupinu mladých čitateľov, ktorá vo fantastickom žánri hľadá niečo naoko nové. Potenciál ale ostal nevyužitý, a zatiaľ čo prvá časť volala po malej božskej katastrofe len z niektorých strán, pokračovanie prinieslo malý statický tajfún. Ten vás nútil sem-tam niečo preskočiť (pretože dej sa nehýbal), niekedy si nad výjavom šťavnato pofrflať (pretože bol jednoducho pritiahnutý za vlasy), občas knihu odložiť nabok (pretože bolo ťažké toľko nonsensu zniesť naraz) a, čo je najhoršie, všetky postavy si neobľúbiť.
Páči sa mi spracovanie myšlienok. Poukázanie na morálnu problematiku aj súčasné trendy, ktoré môžu (a aj priamo nemusia) smerovať k našej záhube, dávajú tomuto žánru nový nádych. O to viac ma tešilo, že okrem morálnej polemiky sa autor zameral aj na psychológiu postáv. Vzťahy medzi postavami sa v niektorých dielach stávajú reálnymi zo strany na stranu, a tak úplne neviete, ako a prečo, resp. kedy sa rozvinuli. Je preto utešujúce vidieť, že Ivo Hury používa logiku a vzťahy sa pomocou akcií a myšlienok postupne stávajú reálnymi bez otáznikov od čitateľov. Hrdinovia tiež postupne môžu prichádzať k realizácii a meniť presvedčenia, čo taktiež dodáva určitú realistickosť celému príbehu.
Je vidieť, že do Minsk Expressu autor naozaj zainvestoval ako časom, tak i investíciami do korekcií a ilustrácií. Preklepy u samo vydaných diel bývajú častým úkazom... ehm, niežeby na tom veľké vydavateľstvá boli mnohokrát lepšie... Tu sa taktiež niečo nachádza, ale v menšom počte, ako som zvyknutá. Mojim očiam neušiel len "dlouhé páska" namiesto dlouhá páska. Pokiaľ tu bolo niečo viac, mohlo to byť mne skryté práve kvôli češtine, ktorá predsa len nie je môj materinský jazyk, alebo tam proste viac preklepov nie je. Jednoznačne majstrovskými sú ilustrácie, ktoré na mňa dýchajú Westernovým štýlom.
Kairos Tempus sa nesie v duchu deus ex machiny - osud zrazu nahrá postavám do kariet a navedie ich na tú správnu cestu. Síce sa za tým všetkým bude nejaký príbeh ukrývať, neviem, akým smerom sa bude uberať a čo od neho máme očakávať, nakoľko máme málo informácií. Svojim pôsobom na toto všetko tak trochu sedí známe heslo Deus Vult, teda Boh to tak chce. Prečo, na to prídete časom pri samotnom čítaní.
Vo filme Pán prsteňov sa nikdy nerozprávali dve ženy medzi sebou. V Stínoch země zase Ervin skoro vôbec neriešil mužov, a teda vlastné pohlavie. Bol tam len on a vedľajšie (tzv. support) charaktery v podobe žien (samozrejme, že sa tu raz za čas objavil aj nejaký ten chlap, no ako na potvoru bol stále veľmi v úzadí). Ženské postavy boli jednoducho múzami Ervinovho rozhodovania. V jednotke Anna, v dvojke Dolores, obe dávali zmysel a pôsobili prirodzene. V trojke ale zrazu pribudla Tereza, Katrin, a to už začínalo pôsobiť oveľaviac umelo. Čo kniha to žena - Anna dávala zmysel, Brusinka bola príjemným spestrením celého dobrodružstva, Tereza bola zase nelogická, nesympatická a zmena správania nebola prirodzená. Najskôr mentálne zaostalá "pípa a píska", a potom zmena o 180 stupňov, ktorá začne na vás pôsobiť tajomne až o niekoľko strán neskôr. Potom tu je ešte Katrin, ktorej dôvody jej správania sú tiež zvláštne, ak teda nejaké má. Po troch knihách začína byť vidieť formulka, ktorou sa autor riadi. A i keď Tereza bola zvláštna postava, Katrin bola ešte zvláštnejšia. V hlave síce mala chaos z udalostí, jej zvláštna nymfomanská dychčivosť po sexe sa však prejavovala v naozaj bizarných situáciách. V druhom diele bolo vysvetlené, prečo slečny, ženy i staršie dámy boli Ervinom priťahované. V trojke sa však zdá, že narážky na sex sú už skôr nútené. Ervin nie je žiadny erotoman. Alebo minimálne erotika by nemala byť hybnou silou správania väčšiny postáv rovnakého pohlavia v jednom príbehu, pokiaľ sa teda nepôjde o nejakú tú knihu na štýl Päťdesiat odtieňov sivej.
Projekt poľskej ilustrátorky Emilie Dziubakovej tak trošku pripomína detské encyklopédie Pavly Hanáčkovej. V ich duchu sa nesie celé rozprávanie, ale aj edukačný podtón, rozdiel môžeme nájsť v menej praktickom prepojení beletristickej časti s časťou faktografickou. Emilia Dziubaková chcela rôzne zvieracie či rastlinné kuriozity okrášliť netradičným sprievodcom. Jej kocúra Homéra si zamilujete. Pripomienky aj štýl interpretovania rôznych Homérových prečo? prekypuje jemný detským humorom, ale vytráca sa v momente, keď dochádza k vysvetleniu istého živočíšneho javu. A pri tomto konkrétnom vysvetlení sa vám jednoducho oba štýly pobijú a vy máte na každej strane pocit, že jednému alebo druhému rozprávaniu niečo chýba.
Toto menej praktické spracovanie textu ale zachráni malé prekvapenie na konci knihy. Kvíz o priateľstve pobaví aj dospelého čitateľa a deti odmení zaujímavými výsledkami. Poniektorých čitateľov motivuje k tomu, aby po podobnom knižnom fonde siahli aj v budúcnosti, pretože oplýva dobrodružnými cestami bohatými o skvelé informácie. A učiť sa, sa dá, nakoniec, aj takouto hravou formou.
Detská kniha Medzi nebom a morom je útla. Nie je bohatá na text, ale aj ten, keď už raz sprevádza samotný výjav zachytený celostránkovou ilustráciou, je natoľko úderný, že viac ho nie je ani treba. Rozpovie vám toľko, koľko môže a vlastne aj má, ten zvyšok dopovie už samotná ilustrácia. Ilustrácia veľká, mohutná, farbistá, nasiaknutá emóciami, pre ktoré sa len ťažko hľadajú slová, a tak sa v nej čitateľ pomaly stráca cez vlastné vizuálne prežívanie. Nachádza a objavuje v sebe ukryté reminiscencie na vlastné detstvo. Necháva svoju fantáziu voľne plachtiť po mori podobne, ako to urobil Finn, keď sa jeho loď rozhodla nájsť miesto, kde sa more spája s nebom.
Bratia Fanovci vytvorili knihu, ktorá sa inak ako za unikát označiť ani nedá. Najmenším čitateľom otvorí svet, do ktorého sa možno báli vstúpiť, alebo doň vstúpili trochu bojazlivo, pretože sa museli vyrovnať so stratou blízkeho človeka. Dospelým milovníkom kníh, a to je jedno, či sú všedné, staré, klasické, alebo sa snažia popierať všetky známe formy a rozprávačské postupy, umožní návrat do vlastnej minulosti. A knižným gurmánom neopakovateľným spôsobom ukáže, aké nádherné vedia byť naše sny aj vtedy, keď si po nás Peter Pan už viackrát nepríde.
Jeffersova nová detská kniha s názvom Deň, keď pastelky našli svoj domov sa bude venovať hlavne problematike zaobchádzania s vecami, ktoré sa bežne používajú. Deťom ukáže, aké dôležité je upratať si za sebou a odložiť veci na to isté miesto, z ktorého sa vzali. Rovnako tak otvorí trošku pálčivý problém, a tým sú obrázky, ktoré tak trochu nemusia potešiť okolie, ale deťmi sú vnímané ako prirodzená súčasť ich bežného dňa (napr. hnedá pastelka a jej nie práve lichotivá príhoda s medveďom, ktorý súrne potreboval ísť na záchod, no... nestihol to). Samozrejme, spolu s autorom sa najmenší čitatelia naučia čosi o emóciách, ktoré jednotlivé farby vyvolávajú, ale aj niečo o ľudskej povahe zhmotnenej práve do netypických sprievodných postáv – pasteliek. Keďže Jeffers ostal verný rozprávačskému štýlu, ktorý si zvolil pre prvé pastelkové dobrodružstvo, aj pokračovanie sa bude niesť v rovnako príjemnom duchu. Listová korešpondencia, výrazná koláž, interaktívne celostránkové ilustrácie a nezameniteľná Jeffersova komiksovosť, pohltia čitateľa natoľko, až sa z nevšedného výtvarného sveta vráti iba vtedy, keď sa autorove rozprávanie definitívne skončí.
Starlingova kniha je síce tenká a sprievodný text v nej iba dopĺňa ihravé ilustrácie, ktoré čitateľom odovzdávajú tie najdôležitejšie informácie, avšak autorovmu zámeru poslúži ideálne. Prakticky konfrontuje deti s rôznymi modelovými situáciami, v ktorých dochádza ku konfliktom vyúsťujúcim do hnevu. A to či už v domácom prostredí, v škole počas vyučovania, ale aj pri voľnočasových aktivitách či v meste, kde má Rúfus, podobne ako deti čítajúce jeho príbehy, možnosť stretnúť rozmanitých ľudí a zažiť s nimi všelijaké príhody. Spájajúcim a stále sa opakujúcim prvkom je tu hnev, ktorý Rúfus púšťa von v podobe ohňa, čo ničí všetko vo svojom dosahu. A práve Rúfusova povaha a hnev v rôznych svojich podobách nútia postavy prichádzajúce s dráčikom do styku k prirodzenej interakcii. Takže hlavný hrdina je časom nútený prehodnotiť s pomocou okolia svoje správanie, ak nechce prísť o priateľov.
Jednoznačne sa mi najviac na knihe páčilo to chladné steampunkové prostredie. Na každej stránke bola cítiť úplne úžasná atmosféra, ktorá len svedčí o tom, že autor dokáže úžasne vytvoriť prostredie a tým aj celú chladnú steampunkovú odyseu prebrať k životu tak, aby si ju čitateľ do sýta užil. Dielo má neskutočnú hĺbku, a komplexné postavy, pobaví vás aj to, že v sebe ukrýva odkaz na divadelnú hru od Williama Shakespeara Othello. Avšak jednoznačne najlepšie vykreslená bola postava mechanického vraha Krutohlava, ktorého príbeh dojme nejedného čitateľa. Od knihy som zo začiatku nečakal veľa, pretože sa navôkol nej urobila jedna veľká reklamná bublina a film, po pravde, fanúšikov Philipa Reeva neohúril. Ostal som však príjemne prekvapený, pretože univerzum, do ktorého s hlavnými postavami vstupujeme, je premyslené od prvej súčiastky po spoločensko-politické zázemie, s ktorým musia jednotlivé postavy bojovať. Jediné mínus, ktoré sa tu predsa len nájde, sa nieslo v podobe predvídateľnosti príbehu. Ten bol taký trochu priamočiary, a to napriek tomu, že sa hlavne vo vzťahoch začal nepekne zamotávať. To, že som ako čitateľ vedel, ako sa bude príbeh ďalej vyvíjať a že sa skutočne nedostaví žiadny zvrat, ktorý by ho niečím okorenil, kazilo trochu dojem z knihy, ktorá mohla byť takmer dokonalá!
Barbara Cantini ostala verná svojmu rozprávačskému aj ilustrátorskému štýlu. Mortina a prízračný kamarát sympaticky zapadne do svojho univerza a prekvapí ďalšími praktickými nápadmi. Okrem ihravej obálky (ktorá v tme svieti!), detektívnej zápletky z viktoriánskeho obdobia a vianočného menu našich strašidiel, ktoré naozaj ulahodí každému mŕtvemu gurmánovi, si pre vás táto šikovná autorka pripravila ďalší balíček strašidelnej etikety a takmer komiksovej avantúry. Celostránkové farebné ilustrácie sú plné samopašných detailov, stôp, ktoré vás privedú k nejednému milému prekvapeniu, alebo nostalgickej spomienke na predchádzajúce Mortinine príbehy, ktoré ste mali možnosť už raz prežiť. A po tejto láskavej zimnej knihe sa k nim s radosťou vrátite, pretože isté veci do seba odrazu zapadnú oveľa viac, ako tomu bolo dávno pred tým. Vychutnáte si rôzne farbisté kontrasty, vôňu gotiky aj stáročného prachu, ktorým sa vila môže popýšiť, pretože je iná a zároveň sčasti taká zvláštne podobná tej od Charlesa Addamsa.
Peter B. Gillis rozdelil 248-stranovú fantasy knihu do 6 grafických zošitov. K spolupráci si prizval Renae de Lizovú, komiksovú ilustrátorku stojacu za antológiu „The Legend of Wonder Woman“ či komiksom v réžii Anne Riceovej „Servant of the Bones“, a Raya Dillona, umelca na voľnej nohe, ktorý sa do povedomia väčšiny fanúšikov zapísal akčnými spoluprácami na rôznych projektoch, a to vrátane HBO's Game of Thrones. Comics Centrum Posledného jednorožca prináša v zberateľskej edícii od Justina Eisingera a Alonza Simona, ktorá, podobne ako to býva v tomto vydavateľstve zvykom, sa pýši nádhernou úpravou, a to vrátane dizajnu obálky, plátennej väzby či priloženej galérií ilustrácií autorov, ktorých životy Posledný jednorožec, ale aj samotný S. Beagle ovplyvnil.
Kvalitný papier a citlivý lettering nechávajú ilustrácie Renae de Lizovej žiť si vlastný život. Keďže adaptácia sa, podobne ako animovaná snímka z roku 1982, pridŕža knižnej predlohy najvernejšie, ako je to len možné, a vzhľadom na formu, ktorú si B. Gillis zvolil, predstavuje práve kresba základný a najdôležitejší prvok výstavby notoricky známeho príbehu. Renae de Lizová sa síce inšpirovala celovečerným filmom, ktorého rukopis je viditeľný na každej jednej strane a v každom jednom obrázkovom poli, ale do umeleckého prevedenia knižnej predlohy vniesla aj kúsok zo seba.
Známe postavy, ktoré prirástli k srdcu už len tým, ako do príbehu o Poslednom jednorožcovi vstúpili, preto dostali nový šat, iskru aj nádych moderného umenia, a popri tom si dokázali zachovať všetko to, čo sa na nich kedysi tak veľmi milovalo. Práca s farbami, ktoré majú vo výtvarnom prejave svoju vlastnú symboliku aj jazyk, nevtieravo sprevádza čitateľa celým príbehom, a dokonca aj v dodatku. Vizuálne delí rozprávanie na konkrétne sekvencie prinášajúce teplými či studenými farebnými tónmi škálu rôznych emócií a pocitov, ktoré prehovory postáv a ich dobrodružstvo obohacujú o ďalší rozmer prežívania. Vzbudzujú strach, napätie, pochmúrnosť, depresiu, zamilovanosť, súcit, oddanosť, vďačnosť či rozčarovanie nad životom ako takým, aktivujú všetky zmysly, ktoré menia čítanie na skvostný a nezabudnuteľný zážitok, a to nielen cez hru s perspektívou, svetlom a tieňom, ale aj detailmi ukrytými na celej ploche komiksovej stránky.
Prvý diel, ako to už býva zvykom, je striedmy. Cowellová vás nezahltí množstvom dôležitých informácií o svojich hrdinoch ihneď, ale bude ich dávkovať primeraným spôsobom a s vedomím, že toto je iba prvá časť z mnohých, a teda nie je na mieste, aby ste ako čitatelia vedeli všetko. Podobne ako to bolo pri jej dračej sérii, aj tu budete mať možnosť spoznať sa s dôležitými postavami, ich posolstvom, osudom a minulosťou, ktorá mala vplyv na to, kým sú či čo sa z nich stalo. Magický svet vám predstaví svoje pravidlá, ktorými sa riadi. Sú premenlivé, nestále, niekedy spôsobia chaos, ale vďaka nim funguje všetko tak, ako fungovať má a naši hrdinovia sa môžu vydať za dobrodružstvom, ktoré by sa malo skončiť ich prerodom... alebo aspoň šťastne natoľko, nakoľko to sama spisovateľka dovolí.
Porovnávaniu sérií sa nevyhnete. Tento jav je viac-menej na mieste, pretože sa pohybujete v knižnom svete, ktorý máte radi. Milo vás teda prekvapia samotní hrdinovia, ktorí sú úplne odlišní od Štikútovej bandy, ich zákonní zástupcovia, priatelia i zlo, ktorému musia čeliť. Rovnako pozitívne budete vnímať aj odkaz ukrytý medzi riadkami, ktorý hovorí o tom, aby ste nesúdili knihu podľa obalu, aj keď ide o vášho nepriateľa. Aj priateľstvo má mnoho podôb. Kým si teda na seba zvyknete, musíte sa tak trochu spoznať a prijať jeden druhého s chybami. Nikto z nás predsa nie je dokonalý. A v tom je to čaro – byť sám sebou, dokázať si priznať zlyhanie, poučiť sa z neho (teda, naveľa, Xar má s tým výrazné problémy, ale o tom inokedy) a skúsiť posunúť sa vpred inak.
Luke Pearson má nezameniteľný rukopis. Jeho hra s perspektívou, miešanie farieb, detaily ukryté na celej ploche obrázkového poľa, a predovšetkým v krajine, v ktorej sa jeho hlavná hrdinka pohybuje, sú neopísateľné. Ukazujú vám, že si autor na svojej práci dáva záležať, všetko má premyslené, kombinovanie rôznych výtvarných techník zvládnuté na jednotku – v tomto smere držíte v rukách štýlový komiks, ktorý osloví nielen detského čitateľa a zberateľa tohto typu populárneho média, ale aj náročnejšieho konzumenta, pretože je nesmierne živý. Čokoľvek, čo sa na jeho stránkach bude odohrávať, budete intenzívne prežívať všetkými svojimi zmyslami.
Chybičkou krásy je ale scenár. Rozprávanie pokrivkáva na nejednoznačnosti a rozhodnutí uvrhnúť vás priamo in medias res (do stredu diania). Pokiaľ teda nie ste vytrénovaným čitateľom, ktorý zvláda hľadať náznaky medzi riadkami, v tomto prípade medzi jednotlivými panelmi, a nemáte natoľko bohatú predstavivosť, že si isté dieliky dokážete pospájať aj vtedy, ak máte ešte menej informácií, ako býva pri tomto médiu zvykom, bude vám v Hildinom prvom príbehu niečo chýbať.
Unikátne je aj vyobrazenie žien v Netvore. Marjorie Liu si dala záležať na tom, aby ich sila bola cítiť. V tejto dobe sú síce rôzne feministické hnutia, ktoré precitajú aj do literárnej a komiksovej tvorby, stále ich však nie je príliš veľký počet. V tejto vojne inšpirovanej rozprávaním autorkinej babičky z Číny, ktorá prežila druhú svetovú vojnu, vedú však hlavne ženy a muži sú tentokrát v minorite. Aj keď namiesto bežne kritizovanej nerovnováhy pohlaví, kde bežne vládnu muži, sú teraz v prevahe ženy, mužské publikum určite nebude sklamané, pretože sa nejedná o klasický príbeh stavaný len pre nežné publikum. Vojna ale nie je jedinou rozoberanou témou. Je hybnou silou komiksu, nájdu sa tu však aj mnohé iné problematiky, s ktorými si naša moderná spoločnosť nevie vždy rady. Medzi nimi je aj homosexualita, na ktorú je mnoho názorov. Bez ohľadu na to, do ktorého tábora patríte, vedzte, že v tomto komikse sú aj tieto vzťahy. A osobne si myslím, že k svetu, ako nášmu, tak aj komiksovému, patria. Svetovo je dokonca Netvora uznávaná ako výborná knižná reprezentácia LGBT komunity.
Rád by som sa vyvaroval chronickému porovnávaniu s jednotkou, avšak bez toho to nepôjde. Iskra má oproti jednotke oveľa lepší príbeh, a to na plnej čiare. Gradácia je úplne bezchybná, napätie sa dá doslova krájať, o nečakané zvraty nie je núdza... prekvapivých prvkov je tu teda veľmi veľa, čo ma nesmierne potešilo. Ale! Vždy tu nejaké ale musí byť, bez toho to jednoducho nefunguje. Tým ale je zhruba prvých päťdesiat strán, ktoré mali podľa mňa patriť stále do Tinty, keďže sa venujú tomu istému. Jednoducho detailne rozoberajú záverečný ceremoniál, vďaka ktorému sa prišlo na to, že Leora je polovičná Neoznačená. Týmto je kniha na moje pomery dosť krátka a mohlo by sa z jej potenciálu vyťažiť oveľa viac.
Z nasledujúcich kapitol je ale priam cítiť napätie, keďže Leora robí špióna pre starostu. Veľmi sa mi páčila rozličnosť týchto dvoch kultúr, ktoré sú neuveriteľne odlišné a predsa majú spoločný vznik a príbehy. Ďalším mínusom, ktorý oberá príbeh o dostatočnú noblesu, je Leora sama. Keďže je veľmi ľahké presvedčiť ju o vlastnej pravde, dobre sa ňou manipuluje, čo využívajú skoro všetci. Navyše je priveľmi nechápavá, keď vy už tušíte, čo sa deje, ona nemá o tom ani potuchy a s pokojným svedomím si vkráča priamo do jamy levovej, čo ma nesmierne iritovalo. Ak ide autorke o to, aby vykreslila postavu, ktorá si musí prejsť zrodom, nejakou osobnou premenou, aby svet videla inak, potom jej tento zámer pomerne vychádza. V opačnom prípade stojí na zamyslenie jej vykreslenie dievčaťa, ktoré možno zmení svet a doterajší rád v ňom. V takejto podobe je jednoducho stereotypné, šablónovité, YA literatúra má potenciál, aby svoje hlavné hrdinky s niečím ozvláštnila. Prečo ním teda mrhať?
Mimoriadnym plusom knihy je samotná jej obálka. Jej dizajn knihu predáva sám. Pochváliť musím aj prekladateľku Katarínu Slivkovú, ktorá knihu preložila výborne (z deja ma pomerne nemilosrdne vie vytrhnúť pravopisná chyba, a tých v poslednom čase býva v knihách akosi veľa). V tomto prípade Tinta vyhrala na plnej čiare! Vytknúť však musím jednu vec, a tou je gradácia príbehu. Keď sa konečne deje niečo napínavé, odrazu príde koniec. Rýchly, nepremyslený, umelý, zbytočný. Nie, kniha nie je nudná, to vôbec nie. Len je každému odrazu jasné, že si necháva rozuzlenie všetkého, čo sa navôkol hlavnej hrdinky deje, pre ďalšiu časť, čo ale nemusí byť dobrým marketingovým ťahom. Aj keď zámerom spisovateľky je motivácia čitateľa pre kúpu ďalšej knihy, je potrebné, hlavne pri dlhších sériách, aby jednotlivé príbehy odohrávajúce sa v jednotlivých častiach boli aspoň sčasti uzatvorené. Nech čitateľovi niečo odovzdajú, niečo ho naučia, alebo mu jednoducho normálne prerozprávajú jednu z mnohých zaujímavých príhod. Ale, čo si povieme? Trochu toho marketingu občas nezaškodí.