Fantasysvet komentáře u knih
Pri čítaní Šepkajúcej lebky si treba uvedomiť jedno. Jonathan Stroud nemá strach z rôznych výziev. Azda aj z tohto dôvodu siahol po tom, čo dnes v hororovej literatúre jednoducho letí. Umne spojil detskú fantáziu a strach z nadprirodzena s gotikou, a, paradoxne, ostal verný sám sebe a svojej tvorbe. Čo tam po tom, že je primárne určená pre deti a mládež?!
Prenesením istých špecifických prvkov z hororového žánra do svojej autorskej koncepcie zámerne vyvoláva v čitateľovi rôzne estetické zážitky nútiace ho prečítať knihu na jeden nádych, a zároveň mu prináša aj vlastné postoje k realite. Tie následne transformuje do rôznych konfliktov postáv, a to či už tých hlavných, alebo vedľajších, čím plasticky modeluje čoraz viac zaujímavejší svet agentúry Lockwood a spol., ktorá si od prvej časti prešla viditeľnou zmenou. Napriek tomu, že od prvého prípadu neubehlo veľa času, hrdinovia najnovšieho príbehu odkrývajú čitateľovi svoje negatívne stránky. Bojujú s vlastnými ideálmi, zlyhaniami či tajomstvami, a aj keď ich dobrodružstvo plynie celkom harmonicky, prináša príjemné zvraty plné pestrých absurdít, čím prirodzene posúva dej čoraz bližšie k svoju koncu. A čitateľa tak stavia pred morálnu dilemu – prekliať, alebo neprekliať prekladateľa za to, že mu preklad ďalšej časti ide tak pomaly?!
Druhý diel Lokwoodvskej knižnej série sa končí cliffhangerom. Je ťažké preto obsedieť. A ešte ťažšie odolať vábeniu Šepkajúcej lebky, ktorá niektoré veci zamotala tak, až je ich ťažké nateraz rozmotať.
Ira Levin je majstrom rozprávania. Na nie celkom veľkej ploche (a my za to tlieskame!) vám dokáže sprostredkovať úplne obyčajný príbeh s desivým koncom. Podobne tak, ako si postavy zamilujete, budete ich nenávidieť. Sú natoľko plastické, poddajné a predovšetkým rôznorodé, až sa vám ich konanie, správanie ale aj zmýšľanie pomaly a postupne zhnusí, a to podľa toho, ako to autor sám chcel a v príbehu zámerne vopred nalinkoval. Odpor, ktorý vo vás vyvolajú, otrasie vaším čitateľským svetom a prinúti vás prehodnotiť svoj morálny kódex i rebríček hodnôt a priam živočíšne vám nastaví zrkadlo dnešnej spoločnosti s jej bizarnými požiadavkami. Aj keď iba v čisto hypotetickej rovine... Bez zveličovania a vyumelkovaného prejavu vám dokáže odkryť závažnosť úplne obyčajnej témy, o ktorú nezakopnete ani v realite. Pohráva sa s vašou fantáziou podobne zručne ako Kodži Suzuki alebo Edgar Allan Poe a načierajúc aj do tajov kritického realizmu približuje vám vnútro človeka v jeho každodennom živote. Kritizuje nielen jeho mravy, ale aj poddajnosť, čiže pasívne prijímanie diktatúry konkrétnej doby a spoločenskej triedy v nej.
Román Rosemary má děťátko vás šokuje svojou úprimnosťou. Osloví vás svojou aktuálnosťou, a to aj napriek tomu, že bol vydaný v minulom storočí, a, čo je najdôležitejšie, rozdúcha vo vás vášeň. Do istej miery pohne vaším svetom. Aj keď to urobí prostredníctvom negatívnych čitateľských zážitkov a skúseností, jeho odkaz vo vás bude rezonovať ešte najbližšie dni odkedy ste sa so zlomenou Rosemary definitívne rozlúčili.
Román Rosemary má děťátko oplýva všetkými atribútmi dobrej knihy. Len sťažka by ste mu mohli niečo vytknúť a ak predsa, možno to bude tým, že vám tento typ literatúry jednoducho nesadol. Nás však infikoval a sme tomu úprimne radi.
Jonathan Stroud skombinoval ťažšie kombinovateľné žánre a vyťažil z nich maximum. V duchu detskej literatúry, ktorá rozvíja obrazotvornosť a imagináciu väčšinou dospelého ako detského čitateľa (vyrásť z detských kníh nie je niekedy jednoduché), nám prináša príbeh čerpajúci svoj základ z klasickej detektívky z čias Edgara A. Poa a novodobej fantastiky riadiacej sa mottom (určite by sa páčilo aj Malému princovi) „duchov vidia a počujú len deti“. Prostredníctvom výrazného detského aspektu uplatňujúceho sa v predmete aj koncepcii a za pomoci súbežného rozprávania realistického a fantastického príbehu podáva trošku abstraktnú, ale v konečnom dôsledku veľmi citlivú výpoveď o hľadaní si miesta v spoločnosti, ktorá stratila vieru v nezištnosť obyčajného človeka a riadi sa vlastnými sebeckými pohnútkami. V byrokratickom chaose a čeliac vlastnému strachu zo zlyhania vykreslil Jonathan Stroud unikátnych hrdinov s unikátnymi a miestami až praobyčajnými vlastnosťami, ktoré i teraz ako čitatelia detských kníh, aj tých fantastických, s radosťou vyhľadávate, pretože vám odrážajú to, čím ste.
Agentúra Lockwood a spol. je priateľská, aj keď tak rôznorodo a niekedy takmer nebadateľne. Agentúra Lockwood a spol. je detská, pretože iba tak nás môže ochrániť pred číhajúcimi nástrahami sveta duchov. Agentúra Lockwood a spol. je vážna, pretože to, čo robí, sa nedá brať na ľahkú váhu, aj keď niekedy niečo nevyjde alebo sa skončí fiaskom. Ako inak sa potom máme niečo naučiť, či sa z niečoho poučiť, alebo sa vyvarovať tých istých chýb?
Agentúra Lockwood a spol. je rýdzo Stroudovská, intímne Arthurovská a klasicky Slovartová. Jedným slovesom a prídavným menom vyjadrené – je nadčasová. Nadčasová podobne ako Traja pátrači, Slávna päťka, Harry Potter, Kroniky Narnie, Pipi dlhá pančucha i spomienky na naše detstvo. V knižnici pôsobí elegantne a v rukách spôsobuje chvenie. Číta sa rýchlo, ľahko, aj napriek vážnemu odkazu. Deti si ju ihneď zamilujú, rodičia ňou budú posadnutí, a bežní čitatelia si ju nebudú vedieť vynachváliť. S Lockwoodom a spol. sa i príjemne zaspáva, preto vyrazte do kníhkupectiev už teraz. Čaká tam na vás neobyčajne obyčajné duchárske dobrodružstvo.
Velkou předností této knihy je samotné vyšetřování podivností, které se tváří, že je nadpřirozené povahy, ale lze je řešit především poctivou detektivní práci. Scény jsou čtenáři předkládány s pečlivostí a jsou dobře promyšlené. Nemusíme se tedy bát zbytečného balastu a hluchých míst nebo roztříštěného děje. Kniha rychle plyne, odsýpá a ani chvíli nenudí. Případ se sice zprvu zdá složitý, ale autor jej dobře ukočíroval, i když v některých místech jsem cítila velkou inspiraci Lerouxovým Fantomem opery, což však může být jen můj subjektivní dojem. Velmi zdařilé jsou popisy viktoriánského Edinburghu i tehdejších zvyků, magie a okultismus jsou zde v kontrastu s vědou a průmyslovou revolucí a troufám si tvrdit, že tento román by měl potěšit i každého fanouška steampunku. Zpracování je na velmi vysoké úrovni. Kniha je v tvrdých deskách s čitelným písmem a v krásném provedení. Jediné, co se mi na ní nelíbilo, je divná a nic neříkající obálka. Tento první díl z plánované trilogie je zajímavou a skvěle promyšlenou knihou, která určitě stojí za pozornost, a pokud máte rádi historické krimi, rozhodně si ji nenechte ujít, byli byste ochuzeni o skvělý kousek.
Novela Kruh je zmesou duchárskeho príbehu a detektívnej fikcie, ktorej v istých momentoch decentne a úderne sekunduje hra so symbolikou, folklórom a poverčivosťou človeka. Cez náhodné úmrtia, ktoré na prvý pohľad nič nespája, až po možnú existenciu ľudí s paranormálnymi schopnosťami, ktorí dokážu za istých okolností narušiť silou vôle krehkú hranicu medzi životom a smrťou, nastavuje čitateľovi zrkadlo možnej alternatívnej reality. Vrhá ho do víru nonsensu popierajúceho zákony vedy a techniky. Núti ho spochybňovať isté aspekty samotnej evolúcie a klásť si odrazu také otázky, na aké by zrejme počas svojho života nepomyslel, keby mu do neho nevstúpila podobná náhoda, aká vstúpila do životov hlavných protagonistov príbehu.
Abstraktný svet Kojiho Suzukiho má iba jeden malý nedostatok. Nie je určený pre bežného čitateľa. Námet je spracovaný natoľko náročne, že si žiada vaše plné sústredenie sa. Čitateľ, ktorý má chuť iba na niečo praobyčajne strašidelné, vyhľadáva skôr oddychové a zábavné veci, prípadne iba veci konzumné, mainstreamovo hororové, nebude z tejto knihy dvakrát nadšený. A možno sa pri nej začne časom i nudiť. Čo je viac-menej pochopiteľné. Avšak čitateľ, ktorý má rád výzvy a nebojí sa čítať medzi riadkami napriek náročnej téme, zažije jedno neopakovateľné snové a dych berúce dobrodružstvo s koncom, ktorý má od sladkého happy endu na míle ďaleko, aj keď vyznieva naveľa pozitívne.
Démon z East Endu váži 432 strán. Je príťažlivý na pohľad, a to predovšetkým svojím dobový prebalom, ktorý dýcha ozajstnou minulosťou. Možno nevonia dva razy príjemne, ale i toto patrí k dobe, v ktorej sa dej románu odohráva. Prostredie je od prvého čierneho písmena zaujímavé, pretože pôsobí rovnako autenticky ako rozprávač či postavy. Možno sa vám bude zdať ich počet o čosi chatrnejší, na celkový dojem z diela nemá výrazný dopad. Autorka jednoducho vyčlenila priestor na to, aby si k nim čitateľ vybudoval vzťah. Postupne sa zoznámil či už s ich minulosťou, farbistými povahami, ktorých silné stránky neraz predstavujú práve negatívne ľudské vlastnosti, čo ocení nejeden náročný čitateľ, ako aj s kultúrno-spoločenským pozadím viktoriánskej éry. Nakoniec, bontón a etiketa 19. storočia čo-to obmedzovali, zväzovali či komplikovali. A vonkoncom neboli také frivolné, ako ich väčšina autorov fantastiky vo svojich dielach vykresľuje.
Démon z East Endu je jednoducho ako Fullmetal Alchemist - divoký, návykový, geniálny a nadčasový. Nesnaží sa niečo kopírovať ani si čo-to uľahčiť. Nie je napísaný rýchlo a bezhlavo, azda aj z tohto dôvodu nemusí sadnúť každému. Jednoducho nepredstavuje oddychové čítanie, ktoré sa na vás otravne usmieva z ktorejkoľvek predajne s top 10-tkou najčítanejších kníh za posledný mesiac. Démon z East Endu pohladí vašu dušu. Prinesie vám radosť z čítania, odkryje náročnejšiu tému a jej zručné prevedenie, a čo je najdôležitejšie, dovolím sa vám po dlhom čase opäť zamilovať. A to priamo do textu!