Fantasysvet komentáře u knih
Že Fuchsovým koníčkom je aj história a mytológia je z knihy jasné. Samotné využitie glorifikovanej postavy Matúša Čáka a ďalších vplyvných uhorských mien s historickou presnosťou (ako len písomné pramene dovolia) milo potešia. Keď vám až tak nevonia naša mytológia či história, môže vám zavoňať kultúra vzdialeného východu. Oháňať sa bude samurajskými mečmi, a k líškam neodmysliteľne patrí aj bohyňa Inari.
Objaví sa aj popkultúra, referencií a easter-eggov sa nájde za plnú hrsť. Zjavia sa aj upíri, takí tí tradiční aj mierne Twillightoví, svoju zmienku bude mať dokonca aj My Little Pony. Pochopiteľné je, že v dobrom sa tieto fenomény úplne spomínať nebudú. Hitokiri sa drží univerza, v ktorom sa odohráva aj autorove prvé dielo, Frost. Vojnového mága Zikmunda Frosta si čitatelia užijú aj po boku Michaela Lindnera. Kým Frosta som nečítala, samotný mág mi prišiel sympatický, takže už viem, čo si v najbližšej dobe prečítam.
Začiatok je pomalý, nejakú dobu sa ťahá, kým sa všetky postavy lepšie predstavia. Zaostrené je aj na vzťah Ayi a Bayeka, čo dej taktiež o niečo spomaľuje, v tomto prípade je to ale vítane. Ich vzťah je vykreslený na výbornú a miestami sa dá povedať, že je tým hlavným aspektom knihy. Pomalý začiatok a zoznamovanie však spôsobuje aj veľké množstvo rôznych, mimochodom, originálnych postáv a prepínanie medzi Bayekovým pohľadom a nepriateľovým, takže čitateľovi trvá dlhšiu dobu, kým si to v hlave všetko urovná.
Assassin's Creed knihy neboli nikdy nejak komplikované. Zamerané predovšetkým na základňu hráčov vždy išlo o ľahké oddychové čítanie. Dej však nie je predvídateľný, ako to niekedy býva zvykom, dokáže vás udržať v napätí. Záleží však na čitateľovi, ako sa k dielu postaví a čo od neho očakáva. Pre hráčov je to určite dobrá kniha, pre skúsených čitateľov je Pouštní přísaha na tom už o niečo horšie. Absencia zložitejšieho jazyka a všeobecné jednoduché písanie môže miestami navodiť neuspokojivý pocit. Pretože som fanúšička AC série, ale zároveň čítam niekoľko kníh za mesiac, či už pre recenzie alebo len tak, prišla mi Púštna prísaha o trošku slabšia ako iné Bowdenove počiny. Nečítala som ich však úplne všetky, aspoň zatiaľ nie.
Knižná trilógia pre tie deti (vek 8+), ktoré majú radi čaro Dušičiek a nie je im cudzia ani modernejšia verzia osláv všetkých Svätých, nesie prozaický názov Mortina. U nás príbeh o strašidlu, ktoré túži iba potom, aby si našlo priateľov, vyšiel koncom októbra – čiže v najviac idylické obdobie. Vydavateľstvo Egmont (Albatros Media) si uvedenie prvej časti na náš knižný trh naplánovalo výborne. Barbra Cantini iba nedávno informovala svojich čitateľov o tom, že pokračovania (čiže zvyšné dve časti) uzrú svetlo knižného sveta ešte v tomto roku, takže prichádzajúce vianočné sviatky budú veruže bohaté. A vydavateľstvo bude mať aspoň plné ruky práce s ďalšími Barbarinými knihami, ktoré sú hodné vašej pozornosti, spoločnosti či vášho času.
Mortina nie je kniha, ktorá by mala veľký rozmer, nápadne vytŕčala spomedzi bežnej ponuky, alebo bola natoľko hrubá, až by ju bol problém prečítať na jeden šup. Mortina je ideálna. Pohodlne sa zmestí do rúk, je ľahká, pretože nemá viac ako 50 strán, a vhodná aj pre tie deti, ktoré nechcú čítať knihy, pretože je v nich veľa textu. Mortina predstavuje jednu z tých detských kníh, ktoré sa inšpirovali komiksovým médiom a čo-to si z neho vypožičali. Hoci sprievodný text nebude umiestnený v bublinách ani paneloch, zručne bude dopĺňať ilustrácie, ktoré vám zábavným spôsobom vyrozprávajú príhodu, o ktorej ste už určite aspoň raz počuli.
Príbeh o Majstríkovi a Krasomilke je na jednej strane Zuzkinou typickou detskou knihou. Ponúka známe témy, motívy aj nápady, ktoré sú spracované dôvtipne, a teda vnášajú do čítania svieži vánok a radosť z objavovania nových vecí. Jazyk je hravý, jednoduchý, spisovný a pre detského čitateľa zrozumiteľný. Dej si teda rezko odsýpa a je ťažké prestať knihu čítať, nakoľko vás jednoducho celých, celučičkých pohltí. Na druhej strane sa jej knižná novinka mení na kroniku plnú kreatívnych vecí, s ktorou sme sa mohli už raz stretnúť, a to pri jej rozprávke o víle Jazmínke a škriatkovi Vendelínovi. Takže okrem rozprávky v nej nájdete aj stránky venované chutným nepečeným koláčom, ktoré zvládnu upiecť aj tí najmenší, popis hier, ktoré ste sa kedysi zvykli hrávať na školskom dvore alebo len tak pred panelákom, aby čas rýchlejšie ubehol, ako aj návody na zhotovenie krásnych vecí pre našich najmilších. Čítanie si ruka v ruke kráča s hrou a Zuzkina kniha aj tento raz bude baviť veľkých i malých, deti či dospelých, klasikov alebo dobrodruhov, jednoducho každého, kto má rád súčasnú slovenskú tvorbu a zvučné mená spisovateľov, akými sú Peter Karpinský, Ľuboslav Paľo, Zuzana Štelbaská, Ivana Jungová, Július Belan, Katarína Kerekesová či už spomínaná Zuzana Csontosová.
Prvý diel z rozsiahlej knižnej série Bohovia vôbec nie sú zlí ponúka možnosť vstúpiť do sveta gréckych bohov „inak“. Má jednoduchú dejovú líniu, záver sa dá predvídať rovnako ako konanie samotných postáv. Vzhľadom na to, pre aký konkrétny typ čitateľa je séria určená, nie je sa vlastne čomu čudovať. Všetko dokopy, až na niekoľko nezrovnalostí, funguje pomerne dobre. Príbeh odsýpa, dialógy sú dynamické, úvahy hlavných hrdinov hravé a úsmevné, rovnako ako ich skutky. Občas sa stane, že natrafíte na trošku infantilnú pasáž, ale prekážať to bude viac-menej vám – dospelým. Čo ale táto časť zatiaľ nedokázala, je presvedčiť nás, čitateľov fantastických knižných sérií, že je svet Elliota Hoopera aspoň trošku iný ako ten Riordanov. Aj keď prísť dnes s podobným nápadom, aký mal kedysi Riordan, si žiada veľa odvahy a premýšľania nad tým, ako rovnakú tému uchopiť odlišne, nereálne to nie je. Bohužiaľ, Elliot Hooper so svojím dobrodružstvom viac-menej za Percym Jacksonom zaostáva, a to hlavne v spracovaní pálčivých tém, ktoré sú v Riordanovom podaní naozaj akútne, idú do hĺbky, časom sú spracované tak, ako je to v našom svete, bohužiaľ, bežné. Autor im jednoducho venuje svoje čas a priestor, ktoré im v knihách vyčlenil. Maz Evansová im zatiaľ venovala iba svoj čas, nie priestor, takže im chýba iskra a väčšia motivácia vytĺcť z načatej témy oveľa, oveľa viac.
Keďže Bohovia vôbec nie sú zlí sa zatiaľ na našom trhu iba rozhliadajú a vydavateľstvo Slovart má pre nás pripravené aj pokračovania, minimálne ja som zvedavá na to, ako sa nahryznuté dobrodružstvo dvanásťročného smrteľníka v rukách bohov aj Zverokruhu bude ďalej odvíjať. Maz Evansová, koniec-koncov, nezačala rozprávať zlý príbeh. V preklade Kataríny Rybkovej je svieži, dobre detský, zaujímavo hravý. A hoci má ako väčšina debutov svoje muchy, budete sa k tomuto príbehu chcieť vrátiť, pretože nájsť odpovede na otázky (Kam Elliota jeho osud vlastne zaveje? Dospeje? Pomôže bohom? Zmení sa zvrchovaná vláda Zverokruhu vôbec? Dokáže nás Maz Evansová ešte viac rozcítiť tým, že nám vyrozpráva ďalšie smutné detské príbehy, ktorými nás kedysi oslovila napríklad aj taká Lucy Maud Montgomeryová?), je niečo, čo si jednoducho nemôžete nechať ujsť!
Stromy sú teda prakticky rozdelené na menšie celky, ktoré vás chronologicky prevedú ich svetom. Začnete pri poučke, ktorá vám vysvetlí, čo slovo strom znamená a ako jeho zložitý organizmus funguje. Od stavby sa presuniete k rôznym typom stromov po celom svete (môže sa dokonca stať aj to, že navštívite Malého princa a ním neobľúbené Baobaby). Veľké dvojstránkové ilustrácie so sprievodným textom vám vysvetlia, ako určíte ich vek, kto si rád na nich pochutná, kto v nich rád býva, ale i to, že sa medzi nimi nájdu aj parazity. Názorne vám bude ukázané, čo strom je a čo strom už nie je (viac-menej tá druhá možnosť má v tejto knihe veľmi malé zastúpenie, pretože všetko, čo sa tu nachádza, je vlastne strom!), ako sa dokážu prispôsobiť menej pohostinným podmienkam, ktoré kmene sa inšpirovali ich strašidelným zjavom, aby si mohli vytvoriť vlastné legendy o bohoch a stromoch a naopak.
Stromy vás prekvapia aj tým, že vám vyrozprávajú svoj príbeh, ktorý sa začal veľmi, veľmi, veľmi dávno, ale populárnym sa viac-menej stal práve vďaka severskej mytológii (Yggdrasil), pánovi Tolkienovi (Enti) či Robinovi Hoodovi (Sherwoodsky les). Aby toho nebolo málo, poklebetia si s vami o svojich návštevných hodinách, kurzoch šľachtenia (nakoniec, nemať doma bonsaj sa rovná spoločenskej samovražde), starostlivosti o okolie, v ktorom prebývajú, a čo-to spomenú aj o svojom posvätnom význame v rôznych kultúrach i náboženstvách. Ukážu vám, že vedia ísť s trendom, takže architektonické skrášlenia v podobe domov rôznych tvarou postavených v ich veľkých košatých korunách sú módnou vychytávkou, ktorá ich nateraz nerozhádže. Kým priveľmi nezasahujeme týmto skrášlením do ich biotopu, vedia nám toto naše popularizovanie lesného prostredia odpustiť. Samozrejme, posťažujú sa tak trošku i na nekontrolovateľné výruby a umelé lesné porasty. Poohovárajú drevorubačov (od hlavy až po päty) a ukážu vám svojské čaro rodokmeňa. Mať doma knihu o stromoch sa jednoducho oplatí!
Struny času trpeli väčšími aj menšími kozmetickými nedostatkami, ktoré sa sčasti podarilo druhému dielu odstrániť. Zatiaľ čo prvá časť bola zameraná skôr na nezodpovedané otázky, témy silného charakteru bez hlbšieho prepracovania či menej usporiadaného vykreslenia postáv, Vietor vo dverách sa rozhodol čitateľovi rodinu Murryovcov predstaviť tak, ako sa to patrí. Napriek tomu, že sa dej opäť nikam výrazne neposunie a ústredným motívom celej knihy bude záchrana Meginho brata Charlesa, vedľajšie dejové línie prinesú uspokojenie v podobe rôznorodej a hlavne pestrej povahokresby hlavných hrdinov a ich sveta. Okrem (svätej) trojice našich hrdinov sa budeme môcť tešiť na zvláštne upätého riaditeľa Jenkinsa, vždy a všade zapadajúce dvojičky Murryové, tajomného Učiteľa, netypického domáceho maznáčika či záhadných cherubínov, ktorí okrem Chrlesa Wallaca sú zodpovední za to, aby náš aj ten váš vesmír dokázal nájsť rovnováhu.
Vietor vo dverách teda predstavuje menšiu psychologickú sondu do duší našich hrdinov. Čitateľovi pomáha nájsť odpovede na otázky týkajúceho sa Meginho pôvodu, zázemia, komplikovanej povahy a ťažkostí so zapadnutím do bežnej školskej klímy. Otvára dvere k rodinám, ktoré trpia iba preto, že majú veľmi múdrych rodičov a rovnako nadané deti. Tým, že sa vymykajú z obyčajnosti, sú ihneď iné a okolie na ne reaguje zväčša odmietavo až agresívne. Rozohráva trošku krutú hru s problematikou školského násilia, šikanovania, byrokracie, úzkoprsosti a stereotypnosti, ktorú so sebou prináša strach z nepoznaného. Postavy si teda prechádzajú ďalším osobným prerodom. Sú konfrontované s realitou, s ktorou sa musia zmieriť tak, aby ostali verné prioritám a svojmu pomaly sa meniacemu ja. Madeleine L'Englová siahla po rôznych zaužívaných knižných archetypoch, avšak inšpiráciu zhodou okolností našla v bežnom živote, čo vnieslo do jej kníh kus autentickosti a vyzdvihlo kontrast medzi fikciou a skutočnosťou.
Temný karneval sa skladá z 25 poviedok, ktoré majú odlišnú dĺžku, boli uverejnené (alebo sa o to aspoň Bradbury snažil) v rôznych periodikách, následne zozbierané a vydané knižne v roku 1947. Každá jedna z nich je hrôzostrašná, venuje sa všedným dňom ľudí s nevšednými problémami a je opatrená krátkym autorovým predhovorom o tom, ako vlastne krátka próza, ktorú sa chystáte čítať, vznikla a hlavne prečo. Týmto sympatickým vysvetlením Bradbury ukazuje správny smer, ktorý potrebujete k tomu, aby ste dokázali s ponúkaným materiálom pracovať inak, ako ste pôvodne zamýšľali. Prináša novú perspektívu nahliadania na spracovaný „tuctový“ motív, ako aj menej stereotypnú schému interpretácie. Týchto 25 poviedok sa naozaj môže popýšiť pestrým svetom, prostredím, postavami, zápletkami, gradáciami aj umeleckými postupmi, ktoré si autor pri písaní vybral. Ponúka vám vlastne stručný prehľad Bradburyho spisovateľského dozrievania v ešte stále „málo populárnom“ žánri.
Kresba Skrýše je nádherná a originálna. Síce je to stále manga štýl, autor však využíva techniky, ktoré kresbe dodávajú svojskú unikátnosť. Detailnosť tieňovania pomáha čitateľovi ponoriť sa do špecifickej atmosféry a využitie geometrie, v tomto prípade predovšetkým rôznych čiar a liniek, pripomína poškrabanie na filmovej páske. Na mnohých stranách nájdete nádherne desivé ilustrácie cez celé strany. Pokiaľ vás z rôznych dôvodov náhodou nechytí príbeh, držať vás až do samého konca môže práve kresba.
Autor využíva aj retrospektívne scény, ktoré pomáhajú dotvoriť celý príbeh. Bez nich by to bol len ďalší obyčajný krvák v hororovej scéne. Veľmi rýchlo by tak zapadol prachom. Nikto by sa oň nikdy neobtrel, a to aj napriek tomu, že vizuálna stránka je jednoducho skvostná! Všetky tie krátke kľúčové scény zo života však dávajú činom hlavných hrdinov novú hĺbku a čitateľom prinášajú isté porozumenie, akúsi empatiu, s ktorou môžu počas čítania ľubovoľne pracovať. Že milujúca manželka nie je zrejme taká svätá, akoby jeden očakával, a nesnaživý manžel sa snažil viac než ktokoľvek z nás, tak to je úplne všeobecný fakt. Lenže tento vstup do príbehu, ukrýva oveľa desivejšie tajomstvo, ktoré sa v medziach solídneho hororového klišé pokúsime spolu s autorom odhaliť.
Kapitán Báthory si v štyroch objemných knihách prešiel kus cesty. Pobil mnoho Turkov, našincov aj démonov. Spoznal rôzne kraje i zvyky ľudu. Priučil sa mnohým magickým praktikám, rozšíril si obzor o drsné okultistické tajomstvá a naučil sa, že dôverovať sa musí ostražito. Napriek tomu sa ešte jeho dobrodružné ťaženie neskončilo. Či sa vôbec nejako skončí, sa všetci dozvieme už tento mesiac, kedy má vyjsť piata časť, ktorá nás opäť privádza k obliehaniu Nových Zámkov. Práve táto nedobytná mestská pevnosť predstavuje ďalší zlom v živote toho najobávanejšieho Turkobijcu všetkých čias!
Ak si teraz v duchu nebodaj hovoríte, že kapitán Báthory nie je ničím výnimočný a pokojne by sa v tej plejáde stereotypných postáv stratil, nie ste ďaleko od pravdy. Kornélius Báthory oplýva všetkými základnými atribútmi klasického fantastického hrdinu. Geniálne zapadá do vzorca, podľa ktorého veľké historické ságy fungujú, a práve táto všednosť ho robí zaujímavým. Tým, že sa na nič nehrá, žije si svoj život tak, ako mu bol dopredu sudom nalinkovaný, a to aj s komplikáciami, predstavuje pre čitateľa uveriteľný a plastický prvok, s ktorým sa dá výborne pracovať. Prirodzene reaguje na okolité vnemy, spontánne rieši neočakávané a veľa ráz aj nepríjemné situácie, adekvátne svojmu postaveniu, ale aj dobe, v ktorej žije, zdoláva konflikty i osobné problémy. Do svojho súkromného priestoru si vpúšťa mnoho zaujímavých ľudí, neskôr aj dobrých priateľov, ktorí ho pomaly menia a formujú na muža, akým by zrejme nikdy nebol, nebyť jednej nešťastnej náhody, ktorá ho takmer stála život.
Juraj Červenák sa ako väčšina kvalitných autorov rád s čitateľom hrá. Burcuje jeho fantáziu kvetnatou, za to ale vždy údernou rétorikou, strhujúcim rozprávačským štýlom, ale aj kombinovaním rôznych žánrov, ktoré pri zlom pomere príbehom vedia neraz uškodiť. Červenák ale vie, ako namiešať ten správny knižný nápoj z klasického eposu, historickej fantastiky, detektívky a dobrodružnej literatúry. Uvedomuje si, že všetkého veľa škodí, a tak jednotlivé prekvapenia (a to od konkrétnych umeleckých postupov, štýlov či schém, až po výber vhodných postáv, rozprávačov, zápletiek, odbočení od deja, kontrastov… atď.) servíruje postupne, pomaly a hlavne s dôrazom na moment prekvapenia.
Kapitán Kornélius Báthory je multifunkčná knižná postava. Ako klasický hrdina má svoju minulosť s niekoľkými tajomstvami, ktoré vyplávajú na povrchu v tú najmenej vhodnú chvíľu. Lenže ako správny vojak a otec, ktorý sa konečne odvážil postaviť sa povinnostiam čelom, ostane a odhodlane bojuje za svoj kúsok šťastia, aj keď to znamená prebrodiť sa tými najväčšími “sračkami” Osmanskej ríše. V úlohe sprievodcu vás prevedie najexotickejšími miestami, aké vám Sedmohradsko či Stredomorie v 17. storočí mohli ponúknuť, takže si svoj geografický obzor rozšírite bez toho, aby ste museli siahnuť po menej záživnej literatúre.
Ako nedobrovoľný galejník vám odhalí osud vojenských zajatcov, ktorým bola občas ponúknutá zaujímavá možnosť vykúpenia sa, poodhalí vám zákulisie miestnej politiky a ako správny potulný umelec vám rozpovie tie najmenej uveriteľné miestne historky vychádzajúce zo známych legiend, bájí aj povestí toho či oného kraja. Ak teda hľadáte vhodného spoločníka na dlhé cesty okázalými miestami, kapitán Báthory bude tou najlepšou voľbou, aká sa vám nateraz núka.
Ako už samotný názov napovedá, budeme sa pohybovať vo zvieracej ríši, priamo medzi živočíchmi, ktoré oplývajú schopnosťou maskovať sa. V prvom kole sa predstavia rozmerovo menšie tvory z celého sveta, a to menovite polárna líška, sova, chameleón, žaba a leňochod. Štrnásť strán prináša mnoho celostránkových ilustrácií, ktoré rezko sprevádzajú krátky, ale za to bohato informatívny text. Hrajú sa s vašou predstavivosťou aj pozornosťou a nútia vás overiť si získané poznatky aj inak, ako len neustálym memorovaním. Interaktívna detská encyklopédia v sebe ukrýva pohyblivé obrázky, ktoré názorne predvedú, ako sa konkrétne zvieratko dokáže maskovať a v samotnom závere vám prinesie malú hru na schovávačku. Ak sa vám podarí na farebnej dvojstránke nájsť všetky ukryté živočíchy, a je ich naozaj veľa, ste výborne pripravení pre ďalšie zvieracie dobrodružstvo. Ak si ale s maskovaním neviete dať rady, nezúfajte a vráťte sa k tejto príručke ešte raz. Určite v nej objavíte niečo, čo vám uniklo.
Bocian Maťko nám, naopak, ukáže, prečo je diaľkové lietanie také praktické a ako vlastne bociany trávia svoj čas, keď k nám priletia. Spolu s jeho rodinou navštívime Saharu a viac-menej sa priučíme remeslu aktívneho cestovateľa. Spoznávať bociany nám aj pri tomto dobrodružstve pomôže Edit Hajdu, ktorej to jednoducho kreslí. Helena Haraštová sa ujala slova. Miestami je naň tak trochu skúpa, ale sprievodný text svojou dĺžkou otvára priestor na to, aby cez obrázky deti aktívne preskúmali objasnený jav a rodičia mali možnosť vymyslieť si doplňujúci príbeh. Spoločnými silami sa tak môžu ponoriť do jedného úžasného sveta, ktorý nás denno-denne obklopuje, prinavracať sa k nemu a postupne svoj záujem o prírodu ako takú prehlbovať.
Helena Haraštová vám po dlhom čase pripravila ďalšiu príjemnú aktivitu. Tá deti bez menších problémov osloví a učíte zaujme natoľko, aby ste v nich mohli i naďalej rozvíjať ich vzťah k životnému prostrediu. Nakoniec, náučných detských kníh v podobnom duchu máte v súčasnosti neúrekom, stačí si iba vybrať.
Kvapka Kajka a bocian Maťko sú názvami kníh, ktoré vydavateľstvo Albatros vydalo posledný augustový deň. Určené sú pre deti od 3 rokov, a to preto, že im do ruky padnú ako uliate a čítať ich bude nenáročné. Hoci oba názvy tak trochu mätú a vytvárajú ilúziu, že pôjde o obyčajný rozprávkový príbeh, dotknú sa celkom vážnych tém. S kvapkou Kajkou sa malý čitateľ zúčastní nadčasovej športovej aktivity, ktorú väčšina z nás pozná ako kolobeh vody. Edit Hajdu pomocou celostránkových ilustrácií bude sprevádzať pútavé rozprávanie Heleny Haraštovej o tom, ako sa kvapka Kajka, hlavná hrdinka rovnomenného príbehu, ocitla na zemi. Keďže jej príchod bol trošku nešťastný a kvapka prišla o svoju pamäť, budeme jej musieť pomôcť rozpamätať sa na to, čo má ako kvapka vody vlastne robiť. Zahráme sa na detektívov a nájdeme prostredníctvom písaného slova a originálneho výtvarného prejavu odpovede na otázky: Odkiaľ sa kvapky berú? Čo robia na zemi? Komu pomáhajú? Ako sa opäť dostanú na oblohu? Koľkokrát musia z mraku skočiť na zem, aby mohli ísť do dôchodku? A či vôbec starnú?
Väčšina vedecko-fantastických diel sa vyznačuje kladnými postavami, ktoré majú niekoľko spoločných menovateľov. Medzi ich dobré vlastnosti patria pozitívne etické hodnoty, ktoré sú neraz hybnou silou deja. Autori počas odkrývania hlavného konfliktu vyzdvihujú ich odvahu, cieľavedomosť, rozvahu, chladnokrvnosť, inteligenciu a zmysel pre povinnosť alebo vernosť. Aj keď Stanisław Lem v Planete Eden využíva túto šablónu podobne ako iní autori vedeckej fantastiky, jeho postavy sa stereotypu predsa len vyhýbajú. Lem ich totiž oberá o ľudský rozmer. Čitateľ je síce nútený byť empatický, nejakým spôsobom prežívať pobyt na neznámej planéte a spoločne objavovať jej krásu, nedovoľuje sa mu ale dôverne sa s postavami zžiť. Šestica astronautov je nám predstavená iba prostredníctvom funkcie, ktorú v posádke zastávajú. Máme tu teda Inžiniera, Koordinátora, Chemika, Fyzika, Doktora a Kybernetika - šesť mužov s minulosťou, o ktorej nič nevieme; šesť vedcov žijúcich iba v prítomnosti; šesť stroskotancov na neznámej planéte s príznačným menom, ktorí sa musia naučiť spolu komunikovať a riešiť konflikty bez zbytočných emócií, čo nie je vonkoncom ľahké.
Lemova snaha odosobniť sa od hlavných hrdinov prináša svoje ovocie v druhej tretine príbehu. Nosnou zložkou románu je predovšetkým opis planéty, na ktorej sa spolu s hrdinami ocitáme. Cez spoznávanie jej zložitého ekosystému až po vnútornú hierarchiu spoločenstiev, s ktorými prichádzajú astronauti počas svojho putovania do styku, si práve čitateľ vytvára s celým svetom také väzby, aké sú potrebné na to, aby mohol v krízovom bode dospieť k racionálnemu rozhodnutiu. A to bez zbytočného sentimentu. Rozprávač nie je vševediaci, všetky potrebné informácie podáva z jedného zorného uhľa, čím dodáva príbehu potrebnú reálnosť, stupňuje napätie a obracia čitateľovu pozornosť k dôležitým bodom autorovho chápania nadviazania kontaktu s mimozemskou formou života.
Kresba bude mnohým sympatická, pretože je robená vodovými farbami. Nie je extra detailná, ale ani byť nemusí. Každý autor si výtvarnú techniku vyberá sám. Tiene a farby, dobré rozvrhnutie panelov a celková dynamika presne tam, kde je potrebná, vynahrádzajú všetky menšie nedostatky, ktoré práca s vodovými farbami prináša. Veľké plus má autor za vyobrazenie scény za stolom, ktorá je proste wow. Okrem nej, zanechala vo mne pomerne silné pocity aj stránka Rikki-tikkiho likvidujúceho hadie vajcia, ktorá bola trošku strašidelná. Celý čas som však preferovala viac stránky, kde boli len zvieratá. Kresba ľudí mi úplne nesadla, ale zase musím uznať, že výrazy a gestá zvládol autor dobre, pretože napr. zdesenie, keď vidia kobru kráľovskú, je naozaj cítiť.
Všeobecne hodnotím Rikki-tikki-tavi ako veľmi podarené dielo. Obálka osloví okamžite, kresba je príjemná na pohľad, text je adaptovaný veľmi umne. S kolegom Šuflom sme sa zhodli, že o tomto autorovi v budúcnosti ešte budeme počuť a dúfame, že jeho ďalšej tvorby sa dočkáme už onedlho.
Čo vlastne robí túto mangu dobrou a jedinečnou? Určite je to výborné grafické podanie Ješuovho života. Kniha je rozdelená na tri celky a dokopy má dvadsaťtri menších kapitol zobrazujúcich rôzne situácie, v ktorých sa Ješua ocitol, a to všetko na seba krásne nadväzuje a vytvára tak kompaktný príbeh. Z ukážok ste si mohli všimnúť aj to, že manga je výlučne farebná. A to sa tak často nevidí. Vďaka tejto farebnosti zaujme určite širšie publikum, a to nielen fanúšikov komiksu, ale predovšetkým deti. Manga je výborný spôsob ako nenútene podať informácie aj tohto typu. Takže, ak vás nebaví čítanie evanjelií, toto je ideálna cesta, ako sa životom Ježiša vlastne prelúskať. Na každej strane sú vypísané žalmy, z ktorých sa čerpalo, takže sa čitateľ môže vždy obrátiť na určitú časť evanjelií, ak ho niečo zaujme, a prečítať si toho viac.
Dielo je určite ideálne aj pre komiksových začiatočníkov. Manga sa číta klasickým európskym spôsobom, teda zľava doprava, ako sme na to zvyknutí. Panikáriť teda nemusíte! Komické scénky pomáhajú odľahčiť už tak dramatický príbeh, pretože predsa len aj Ješuov život nebol len plný vážnych vecí. Vďaka tomu sa každý určite aj zasmeje a príbeh tak dostane nový rozmer. Navyše, občasná komickosť, ktorá je umne prepojená s vizuálnou stránkou textu, vám pomôže rýchlejšie si zapamätať isté dôležité state z príbehu. Jeho obsah si preto viete neskôr vybaviť rýchlo a bez väčších problémov. Samotný štýl má niečo do seba, veď japonský Ježiš sa nevidí tak často.
Knihe naozaj nemám čo vytknúť. Je nádherne spracovaná a je naozaj pravda, že je pre všetkých, začiatočníkov v RPG i pravidelných hráčov, znalých aj neznalých v komiksoch Myšej hliadky, dospelých i deti. Ja som si komiksy prečítala predovšetkým ako rozprávač, pretože som chcela byť v univerze zbehlá, moji hráči ale ani jeden komiks nečítali. To ale vôbec nebránilo tomu, aby kúzlu malých chlpáčov prepadli.
P.S.: Kniha myslí naozaj aj na tých úplných začiatočníkov. Rady typu: „Určite si dni kedy budete hrávať v pravidelných intervaloch,“ alebo „Najedzte sa pred hrou, aby ste neboli hladní.“ znejú možno triviálne, ale koľko z nás pri hraní ostalo hladných, lebo sa zabudlo najesť, alebo si myslelo, že hladnými nebudeme :D Sú to rady jednoduché, ale jednoznačne stojí za to ich poslúchnuť.